zasvätili futbalu, je Ladislav Vankovič. Dnes 73-ročný pán žije v paneláku so svojou vnučkou.Pred rokom mu zomrela manželka, s ktorou prežili 51 rokov: "Boli sme na seba veľmi naviazaní, ani sme si neuvedomili, čo to spôsobí, keď jeden z nás odíde." Každodenne ho možno stretnúť v čase, keď sa v bardejovskom kostole koná svätá omša.
Cez futbal má aj veľa známych. V športe totiž podľa Vankoviča nie sú nepriatelia, iba súperi. "Stále v ňom platí: sláva víťazovi a česť porazeným. A ja som sa toho držal celý život."
Futbal mu zostal v spomienkach a na fotografiách. A ešte v jeho synoch. "Laco hral prvú ligu v Prešove aj v Košiciach, Vlado reprezentoval Československo v Malajzii. Bolo to v roku 1985, bol študentom vysokej školy a futbal hral za Prešov. V roku 1988 sa potom stal najlepším strelcom sezóny za ŠK Slovan Bratislava. V prvej lige nastrielal asi 58 gólov a Laco ich mal okolo 32," pochválil pán Vankovič.
Aj dnes však zájde do Klubu milovníkov bardejovského futbalu a občas na futbalový zápas. Ale zvyčajne nad dianím na štadióne iba krúti hlavou. V päťdesiatych rokoch, keď chytal v bránke ŠK Stropkov, a potom prvú ligu v Prešove, chodilo na futbal 20-tisíc ľudí.
Štadióny doslova praskali vo švíkoch. Vstupenky boli vypredané. Zaspomínal si tiež na derby Košice (vraňare) a Prešov (koňare), ktoré sa hralo v Košiciach a fanúšikovia na futbalový štadión v Košiciach priviedli živého koňa.
"Futbal, to bol sviatok. Ľudia sa tešili na nedeľu, že sa bude hrať. Teraz je to iné. Majú mnoho iných záujmov a aktivít. Musia tiež finančne zabezpečiť rodinu a lístok na futbal stojí niekedy aj 200 korún, a to si nemôže dovoliť každý." Ani pán Vankovič, lebo keď z dôchodku zaplatí nájomné, zostane mu na živobytie málo korún. Ešte dobre, že viac ako mäso mu chutia sucháre.
A denný režim? Pravidelne vstáva o piatej, potom si dá desaťminutovú rozcvičku a studenú sprchu. Oblečie sa a ide pešo do kostala, je to asi dva kilometre. Poobede, ak počasie dovolí, prejde ďalších 5 kilometrov na kyslíkovú dráhu, aj si tam zabehá. Dvakrát do týždňa si zase zapláva v bazéne. A každý podvečer sa opäť vyberie do kostola. Voči sebe je totiž tvrdý. Sebazapreniu a disciplíne ho naučila internátna škola, kde musel už ako desaťročný. Zomrela mu mama a otec na všetko nestačil. "Bola to dobrá škola života," zdôraznil a poznamenal, že otec sa bol len raz pozrieť na futbalý zápas. "Bolo to Stropkove. Nevedel som, že prišiel. Stalo sa však, že ma v zrážke protihráč kopol do hlavy. Mal som otras mozgu. Druhý polčas som síce dochytal, ale vonkoncom sa na nič nepämatám. Až kamarati mi porozprávali, že otec vbehol do hriska a chcel toho, čo ma kopol, biť palicou. Odvtedy už na futbal neprišiel. Nikdy mi však nezabudol povedať, aby som si dával pozor."
Do Bardejova sa futbalový brankár Vankovič presťanoval v roku 1960. Po pár rokoch prešiel k trénerstvu. Trénoval dorastencov, ktorí v tom čase hrali slovenskú ligu. Ale za socializmu nemohol byť človek živý iba futbalom. Socializmus tieto "maniere kapitalizmu" odmietal, a tak aj Ladislav Vankovič mal občianske povolanie. Pracoval na bardejovskom Okresnom národnom výbore. Keď nadišiel revolučný rok 1968, mal dôveru a tak v dubčekovskej ére ho poverili funkciou tajomníka Mestského národného výboru. Prišli však čistky a stal sa kontrarevolucionárom. Vylúčili ho zo strany. "Mal som vtedy 39 rokov a bol som akoby vyhodený z električky."
Boli to ťažké roky, pán Vankovič na ne nerád spomína. Prišiel o dvadsať rokov života. Na straníckych previerkach totiž od srdca povedal, že rok 1968 bol posledným klincom do truhly socializmu. Manželka aj synovia však držali v zlých časoch pri ňom. A ešte mal futbal. Verný mu zostal do roku 1992.
Ladislav Vankovič má odchytaných mnoho futbalových zápasov. Nikdy ich však nerátal, rovnako nerátal ani góly, čo padli do siete za ním. Vie však, že najviac gólov dostal v roku 1947, keď chytal za sebou dva zápasy. " Hrali sme vtedy priateľské zápasy s Bardejovom v Bardejovských Kúpeľoch. Brankár áčka zo Stropkova si vypil, prišiel za mnou a povedal, že nemôže chytať. A tak som dvakrát chytal ja. Najprv za dorast, v tomto zápase som dostal päť gólov a potom za áčko a dostal som gólov jedenásť. Polovička mužstva bola v tomto zápase opitá, bolo leto a svietilo slnko, alkohol spôsobil, že jeden hráč za druhým odpadávali. Bola to skôr komédia, než futbal. Nakoniec ma ešte k tomu vyhlásili aj za najlepšieho hráča zápasu."
Pán Vankovič si však pamätá aj taký gól, ktorý ho dodnes mrzí. "Tiež som hral za dorast v Stropkove, pršalo. Tá lopta išla ku mne len tak ľahko, chcel som ju chytiť, ale prešla mi do bránky pomedzi nohy. Keď som prišiel domov, tak som až plakal."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
