svojho srdca a prijať to, čo sme zdedili od svojich predkov. V kráse overenej časom totiž možno nájsť samých seba.

Martin Šabľa bol ešte len malý chlapec, no jánošíkovské žilky v ňom už veselo hrali. Folklór si tiež veľmi ľahko našiel cestičku v jeho duši, ktorá viedla až k hlboko zakorenej úcte k tradíciám. Detskému srdiečku však stačilo skutočne málo. Nad všetkým, čo sa až neskôr stávalo podstatným, stál Jánošíkov opasok.

"Bol som taký zbojnícko-jánošíkovský typ. Keď som videl v telke nejaký program s folklórom, zabával som celú rodinu tým, že som odzemkoval a krepčil. Bavilo ma všetko, čo súviselo so slávnym zbojníkom. Dokonca som si vyskúšal aj dereš, pretože som kvôli filmu Jánošík, ktorý som chcel vidieť, išiel poza školu. Otec mi na to prišiel a poriadne ma "vyderešoval". Jánošíkovský opasok som však stále chcel mať, no nevedel som, kam sa mám obrátiť. V tej dobe to bolo niečo nedostupné," spomína na krušné chvíle fanúšik najznámejšieho zbojníka.

Keď mu neskôr spolužiak z gymnázia ukázal važecký "opašník" po starom otcovi, padlo rozhodnutie vyrobiť si čosi podobné vlastnoručne. Umelecké spracovanie kože sa nenápadne vkradlo do jeho života a zapustilo korienky. "Po tom prvom opasku sa to už začalo sypať. Na rad prišli krpce, biče, pastierske kapsy. Stále som niečo skúšal, základom však bol stále opasok - symbol sily statočného zlodeja a v prenesom zmysle i symbol pravdy a statočnosti."

Romantické ideály sa postupne prenášali do chuti tvoriť. Podnecovali precíznosť, fantáziu i kreativitu na pozadí tradičnej funkčnosti. "Vždy hľadám v predmetoch, ktorá vyrábam, dvojaký úžitok. Musia byť pekné na pohľad a zároveň užitočné. Snažím sa spájať vysokú funkčnosť s modernými, štylizovanými prvkami a zároveň využívať folklórny dekorativizmus, ktorý prostredníctvom kožených výrobkov pretrvá ešte dlhé roky."

Po dvadsiatych priatich rokoch, ktoré venoval dnes už veľmi zriedkavému remeslu, sa Martinovi Šabľovi ľahko spomína aj na často bolestivé začiastky. "Pri tejto práci človek narába s nožmi, tam treba byť veľmi opatrný. Aj tak si to odniesli ruky. Na druhej strane, už samotný materiál sa odpláca tým, že je mimoriadne príjemný na dotyk. A čím sa koža viac hladí, tým je lepšia. Je to ako so ženou," dodáva s tajomným úsmevom.

Aj keď v živote už vyrobil všeličo, čo sa len z kože spraviť dá, srdcu najmilšie sú mu stále opasky. Dokonca, ako snáď každý remeselník, načrel aj do guinesovských rozmerov. "Vyrobil som jeden šesť prackový opasok, pôvodne som si namýšlaľ, že pre mňa. Keď som sa však pozrel do zrkadla, a bol mi skoro po bradu, pochopil som, že to asi nebude tak. Chlap do toho opasku by musel byť vysoký aspoň dva metre dvadsať, aby v ňom vyzeral dôstojne. V danom momente však ani nešlo o veľkosť, ako o to, že som mal obrovský priestor pre tvorivosť."

Pečať jedinečnosti, aj keď niekedy len v detaile, zamecháva Martin Šabľa na každom svojom výrobku. Od tradičných až po špeciálne zákazky. Výnimkou sú snaď len krpce. "Krpce sú čisto remeselnou prácou, tam veľký priestor na tvorenie nie je. Pri všetkom ostatnom môžem tvoriť. Pestrosť a škála výrobkov je nekonečná, ale najkrajší je materiál samotný. Okrem iného aj pre svoju trvácnosť. Mnohé moje výrobky už putujú po svete 25 rokov a verím, že ďalších sto rokov ešte budú."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári