"nezabŕdol".

Píše a vydáva knihy, publikuje v novinách, vyučuje slovenský jazyk na zahraničných lektorátoch, pôsobil ako mimoriadny a splnomocenný veľvyslanec Slovenska vo Vietname, okrem toho sa oddychovo zaoberá aj mágiou, liečiteľstvom a psychológiou, ale aj obchodom. Hovorí francúzsky, anglicky a rusky a nedá sa predať ani v ázijských jazykoch..

Po návrate z Číny napísal svoju v poradí 13. knihu s názvom Poďme sa hrať na draka ČI NA Maa, ktorú mu čínskym ružovým čajom v Košiciach pokrstil jeho dlhoročný dobrý priateľ spevák Robo Kazík, pre ktorého dokonca na jeho posledné dvojCD napísal text k jednej piesní.. Kniha je zaujímavá nielen obsahom, ale aj priloženým dvd, na ktorom si čitateľ môže zalistovať v sérii 365 fotografií z Číny podfarbených tamojšou muzikou.Je to vlastne prvý cestopis na Slovensku, ktorý vďaka DVD dostáva úplne iný rozmer.

- Čo ste v Číne vyše roka porábali?

"V Číne som pôsobil na prestížnej univerzite BFSU v Pekingu, ktorá pripravuje mladých diplomatov a profesionálnych obchodníkov. V dennom štúdiu tam študuje 100-tisíc študentov, vo večernom a externom štúdiu Ďalších 150-tisíc študentov. Je to neskutočný kolos, študuje sa tam 38 rôznych jazykov sveta, slovenčine sa venuje 51 študentov v troch skupinách podľa stupňa pokročilosti.

Trošku po čínsky viem, ale musím povedať, že ma veľmi zlostí, že činština je neskutočne ťažká. Do písanej obrazovej podoby sa ani nepúšťam, je to tak náročné, že neviem po čínsky napísať ani svoje vlastné meno. Ale základy viem, už ma nepredajú."

- Prečo ste knihe dali názov Poďme sa hrať na draka ČI NA Maa?

"Pri každej knihe, ktorú som doteraz napísal, som sa snažil, aby názov niečím upútal. Každá krajina má nejaký svoj symbol a Čína ich má dva, pre naše vnímanie možno rozporuplné. Prvým je drak. Tam naozaj, keď prídete na námestie Nebeského pokoja uvidíte, že dospelí chlapi si púšťajú papierových drakov a keď sa pozriete na nebo, zbadáte 500-600 letiacich drakov. Robia to v rámci relaxu mladí i starí. Druhým symbolom, ktorý v mladej generácii už vyhasína, je Mao Ce Tung ako vodca, ktorý kormidloval túto časť sveta. Dnes, keď stojíte na námestí v Pekingu a vidíte tých drakov ako symbol, ktorý prežíva storočia, uvedomíte si, že pred Mauzolom Mao Ce Tunga už nestoja rady ľudí ako kedysi. Mojou motiváciou pri písaní tejto knihy bolo ukázať Čínu ako krajinu, ktorá nám Slovákom má čo povedať, je to krajina životaschopná so životaschopnými ľuďmi."

- Čo vás príjemne prekvapilo?

"Napríklad hygiena. Vieme o Číne, že tam šarapatí AIDS, vtáčia chrípka, SARS, ale ja vám garantujem, že ak by sme v Pekingu prešli dvesto-tristo kilometrov, nenašli by sme zápalku pri ceste, tak je tam čisto, vyzametané. Veľkým zážitkom bolo zaujímavé sneženie v Číne, ktoré som zažil. Snežné vločky sa zmiešali s púštnym prachom z púšte Gobi a začal snežiť žltý sneh. Treba si uvedomiť, že v Pekingu žije 13 miliónov ľudí na pôdoryse 45 krát 45 kilometrov. Žil som tam rok a pol a nemali sme ani jeden deň nejaký problém, napríklad vypnutú vodu, alebo, že by zlyhal elektrický prúd, alebo podobné neplechy. Mesto je moderné, zbieha sa tam celý obchodný svet. V Pekingu je etablovaných vyše desaťtisíc zahraničných spoločností, žije tam a pracuje vyše milióna zahraničných pracovníkov. Peking, Šanghaj, Hong-kong sa stali odrazovým mostíkom pre úspech v biznis."

- V Číne ste prežili rok a pol, určite ste ochutnali pravú čínsku kuchyňu. Je to iné, ako keď navštívite čínsku reštauráciu inde na svete?

"To je ako pusa cez sklo, vidíte peknú babu, pošlete jej pusu, ale nemáte z toho ten pravý zážitok, len viete, že je pekná. Tak je to aj s čínskou kuchyňou. Všetky možné čínske reštaurácie mimo Číny majú na míle ďaleko od pravej čínskej stravy. Čínska kuchyňa je hotovým umením. U nás sa kuchárom stane niekto po troch rokoch štúdia na učilišti, v Číne sa považuje kuchár za vyštudovaného vtedy, keď ukončil sedemročnú prípravu. Pritom má každý rok prax v reštaurácii, kde postupne vystrieda od trojhviezdičkových až po päťhviezdičkové luxusné a každých 18 mesiacov si musí skúškami svoju kuchársku koncesiu zveľaďovať. V knihe sa dočítate o kuchárskej spartakiáde pod holým nebom na štadióne, kde varí naraz 600 kuchárov a ľudia ochutnávajú a hodnotia na lístočkoch. V čínskej kuchyni sa používa 3 tisíc prísad a 500 druhov korenia, takže vidíte, že je umenie vedieť to dobre namiešať."

- Predsa len, našli ste niečo spoločné medzi slovenskou a čínskou kuchyňou?

"Bol som nadšený, keď som zistil, že Číňania zbožňujú pirohy. Oni ich síce volajú dziao, majú presne také cesto ako naše, ale plnky sú iné a báječné. Robia ich asi 80 druhov, napríklad z mletého bravčového mäsa so šošovicou s pikantnou úpravou, alebo mleté mäso s fazuľou, s hubami, so zeleninou, kukuričné s hovädzím mäsom v tmavej pikantnej omáčke. Fór je ešte v tom, že v reštaurácii sa vás opýtajú, akým spôsobom chcete tie pirohy zjesť a ponúkajú vám desať rôznych spôsobov, ako vám ich pripravia. Napríklad ich zavaria v slanej vode, alebo tie hotové pirôžky položia na panvičku s olejom a vodou, prikryjú to pokrievkou, pustia pod tým plyn na plný výkon a v zaujímavom procese sa pirohy zospodu zapečú do zlatista a cesto sa v tej pare naduje a je úplne iné, vynikajúce. Alebo ich robia na pare, ako u nás buchty."

- Čo vás ešte na Číňanoch fascinovalo?

"Milujú šport, relax. Tam je úplne bežné a normálne, že v meste na chodníku sa zídu a tancujú uprostred dňa. Ani sa nepoznajú, prinesú magneťák, povedia si, že dnes to bude tango a úplne spontánne tancujú. Nikto z okoloidúcich si to nejako zvlášť nevšíma, je to pre nich normálny relax. Viete si predstaviť, že 150 ľudí len tak tancuje, tú bezprostrednosť, radosť im môžeme závidieť. Alebo starkí, ktorí sa bežne schádzajú v parkoch a cvičia tai-chi, alebo s mečom, alebo kung-fu, alebo si zorganizujú šachový turnaj v parku, rozložia šachovnice na čokoľvek a hrajú. Skúste si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby sme tancovali valčík pred Tescom."

- Ľudia, ktorí žili nejakí čas v Číne hovoria, že najviac im prekážalo to obrovské množstvo ľudí, na čo našinec nie je zvyknutí.

"To mi naozaj vadilo. Naozaj je tam strašne veľa ľudí, na uliciach, v metre, všade. Využíval som na relax prostredie nádherných parkov. Peking síce nemá rieku, ale má nádherne upravené okolie kanálov. Tam sa odrazu ocitnete v inom svete, uvidíte aj zo 150 rybárov, alebo žien, ktoré pletú, vyšívajú. A to by sme sa možno mali od Číňanov naučiť, skvalitniť si trávenie voľného času, naučiť sa tej spontánnosti, veselosti a vedieť sa naozaj tešiť zo života. Aj preto som túto knihu napísal, aby Čína a jej obyvatelia našincov v dobrom slova zmysle inšpirovali."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári