druhá bola dokonalá a nosič z nej nevyprskol ani kvapku vody. Na konci dlhej cesty, ktorá trvala od potoka až k domu, v prasknutej nádobe zostalo vody už len do polovice. Celé dva roky, každý deň nosil nosič vodu v jednej celej a v jednej prasknutej nádobe. Dokonalá nádoba bola pyšná na svoj výkon, veď to robila dokonale. Chúďatko prasknutá nádoba sa hanbila za svoju nedokonalosť, cítila sa úboho, lebo veď polovica vody z nej vytiekla.
Po dvoch rokoch súženia prasknutá nádoba oslovila nosiča pri potoku: - Hanbím sa, lebo voda tečie po celej ceste domov. Nosič jej odpovedal takto: - Všimla si si, že kvety rastú len na tvojej strane chodníka a nie na druhej strane? Je to tak, lebo vždy som vedel o tvojom nedostatku a na túto stranu cesty som zasial semená kvetov. To ty si ich každý deň polievala, keď sme sa vracali do domu. Dva roky zbieram tieto krásne kvety, aby som si zdobil svoj príbytok. Keby si nebola taká, aká si, tak by táto krása nerozžarovala môj dom.
Všetci máme svoje osobitosti a chyby. Môžeme sa prirovnať k prasknutej hlinenej nádobe. Ale tieto praskliny, ktoré sú v každom z nás, robia náš život veľmi, veľmi zaujímavým a vzácne osobitým. Je tu však jedna podmienka: každého treba prijať takého, aký je a vidieť v ňom len to, čo je dobré.
Autor: Prasknutá hlinená nádoba
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
