Cestu k ringu mu ukázal olympijský hrdina z knižky Ruda Mórica

Už dávno pred naším letopočtom patril box k tradičným športovým odvetviam starovekých olympiád. A dodnes patrí k športom, ktorý magicky priťahuje k ringu davy divákov. Či sa bojovalo holými päsťami alebo si ich borci v snahe dosiahnuť tvrdší úder obmotávali zosilňovacími pásmi z tvrdej kože (za rímskych čias boli dokonca "vyzdobené" aj kovovými vložkami), až sa boxerské rukavice vyvinuli do dnešnej podoby, či sa zápasilo do úmoru, až kým jeden z borcov bezvládne neodkväcol na zem, alebo sa v moderných pravidlách ujal bodovací systém, divákov odjakživa fascinoval pohľad na znojom sa lesknúce postavy dvoch gladiátorov otĺkajúcich sa dovtedy, kým jednému z nich nezdvihli ruku na znak víťazstva.

"Televízia ešte nebola, v novinách sa o športe toľko nepísalo, ale keď sa mi do rúk dostala knižka Ruda Mórica o našich olympijských hrdinoch, zápasníkoch Růžičkovi, Herdovi či boxerovi Zacharovi, nemohol som od nej odtrhnúť oči. Prečítal som ju niekoľkokrát. Tie príbehy písal tak krásne, že som sa rozhodol - budem boxerom," povedal si trinásťročný chlapec z Košíc, Ján Novotný, že sa vydá v šľapajách slávneho olympijského víťaza z Helsínk Janka Zacharu.

Aj keď sa mu detský sen nikdy nesplnil a v ringu to dotiahol "iba" na ligového boxera v tričku Košíc, Českých Budějovíc či Ostravy, jeho meno sa nezmazateľne zapísalo do viac než osemdesiatročnej histórie boxu v našom meste. A nadšenie s akým sa JUDr. Ján Novotný svojej láske venuje dodnes, ho neopúšťa ani v dôchodkovom veku. Právom sa totiž obáva - keď nebude jeho, nebude ani box v Košiciach...

Ale to si nechajme až na koniec a najskôr dajme ožiť časom, keď si box u nás získaval prvých priaznivcov a chýr o tunajších pästiaroch sa postupne dostával aj za hranice mesta, ba i Slovenska.

Všetko začal akýsi americký oficiér Falkoner, keď v jeden májový večer roku 1920 v budove košického divadla počas turnaja zápasníkov predviedol náučnú ukážku boxu s členom KAC Košice H. Taubnerom. Slávny KAC bol prvý klub, ktorý vyzbrojil svojich borcov pästiarskymi rukavicami a vytvoril pre nich po odčlenení od zápasníkov samostatný oddiel. No Košičanov sprvoti privádzali do úžasu cudzinci a ich ehxibičné zápasy. Odušu tlieskali juhoslovanskému majstrovi Hermanovi, americkému Slovákovi Mörserovi, maďarskému profesionálovi Rózsovi, Čechovi Hofreiterovi či francúzskenu šampiónovi Maertanovi...

Aj ich zásluhou záujem o box v Košiciach rýchlo rástol. Popri KAC vznikali ďalšie oddiely, ako ČSŠK či Törekves a v nich sa rodili prví amatérski šampióni Ulek, Olah, Čop, Nagy či Szoták. "Alexander Čop je určite najväčšou postavou predvojnového obdobia v košickom ringu. Boxer ťažkej váhy bol prvým majstrom republiky v roku 1927 a po prechode medzi profíkov patril medzi východoeurópsku elitu," radí ho Ján Novotný na pomyselnom rebríčku košickej pästiarskej histórie na najvyššie priečky. "V medzivojnovom období mali veľmi dobré meno Olah i Szoták a v novšej ére zas nezabudnuteľný Vojto Stantien, Július Gažík, ktorý neskôr emigroval do Švajčiarska, Ondrej Pusztai alebo Peter Hrivnák, účastník olympijských hier v Soule a Barcelone. A potom je tu zlatá desiatka. Tak sme volali chlapcov z Lokomotívy, ktorí začiatkom sedemdesiatych rokov patrili k československej špičke," má Ján Novotný, stále ešte predseda železničiarského boxerského klubu, naporúdzi toľko mien, že by sa nimi mohlo popísať pár stránok košickej pästiarskej kroniky.

Apropó, Lokomotíva. Košických boxerov prichýlili za totality rôzne materské "téječky", ako Sokol Dynamo ČSD, Spartak VSS, PS Košice, SOU - stavebné, ale Lokomotíva, aj keď teraz už celým názvom BC Lokomotíva SOUS Košice, zostala jediná boxu verná. A zmysel našla vo výchove mládeže.

V Loky zrušili mančaft dospelých a do ligových súťaží družstiev stavajú len žiakov, kadetov a juniorov. "Kým tie talenty - a chvalabohu, stále ich máme dosť - nedospejú a nezláka ich profesionálna kariéra, alebo neprejdú na hosťovanie do iných klubov. Tak ako v súčasnosti naši vynikajúci borci Ján a Michal Ondovci, či Ľudovít Konečný, ktorí chodia na hosťovanie do Liberca. Stále však zostávajú u nás, lebo tu majú rodinné zázemie a dobré tréningové podmienky." A tréneri zas stabilný prílev nových adeptov tohto mužného, možno trochu drsného športu.

Poviete si - ideálneho pre Rómov, ja tam svoje dieťa nedám, aby z neho dušu nevymlátili... "Nábory nemusíme robiť, lebo chlapci k nám prichádzajú sami, či už zo škôl, alebo z dedín, a tí potom pritiahnu ďalších. Chodia k nám bieli i Rómovia. Nedávno sa prihlásila partia chlapcov zo sídliska KVP. Máme v klube aj dvoch Rómov, Erika Baloga a Jožka Tažíka, a asi mi nebudete veriť, ale nemáme s nimi najmenší problém, že by sa pobili na ulici, alebo niekde vyvádzali. Sú to slušní chlapci a naplno sa venujú svojmu športu. Pravda, inde to tak nie je. Napríklad rómski boxeri z Komárna nedávno vykradli hotel Olympiu v Nitre a potom to kdesi ešte zopakovali. Naši nám takú hanbu nerobia."

Je však pravda, že niektoré kluby, u nás i v susednom Česku stavajú práve na Rómoch a tí svoju komunitu pritiahnu aj do hľadiska. "Ako vtedy, keď sme s dorastencami v Moste bojovali o posledný federálny titul. Prišli sme na odvetu do kulturáku na sídlisku podobnom nášmu Luníku IX. Čakalo nás asi tristo Rómov a veru, nebolo nám všetko jedno, keď sme ich videli a počuli čo robia v hľadisku. No keď sme vyhrali, každý sa k nám hlásil, že jeden je z Košíc, ďalší z Vranova, väčšina v Východu. Iba jeden mladík nás napadol, ale ostatní ho naháňali až domov..."

Ani s tými zraneniami v boxerskom ringu to nie je také hrozné, že by sa pri pohľade na filmového hrdinu Rockyho a jeho zakrvavenú a spuchnutú tvár, musela do programu kín dávať hviezdička. "I keď mne sa profi box nepáči, ten je oveľa surovejší, ako amatérsky. Náš dlhoročný lekár Štefan Horváth sám povedal, že za rok nemal toľko práce s boxermi, čo majú lekári napríklad v jednom hádzanárskom zápase..."

Že sa vám meno Štefan Horváth v spojitosti s boxom zdá trochu čudné? Áno, je to známy košický sexuológ... "K boxu som ho vlastne pritiahol ja, keď skončil lekársku fakultu. Primár Fakultnej nemocnice na Rastislavovej ulici Štefan Bartek mal už iné povinnosti ako starať sa, aby päste našich borcov boli stále dosť tvrdé, tak som hľadal lekára pre náš oddiel. A Štefan Horváth vydržal pri ringu dvadsať rokov. Teraz chodí už len keď niečo horí..."

S takým upravovaním hmotnosti, zhodiť či pridať nejaké deko, aby sa do "váhy" voľajako trafili, si už musia boxeri a tréneri zväčša poradiť sami. "No keď to preženiete... Neraz sa stalo, že sme pridávali pár dekagramov obyčajnou vodou a chlapec jej vypil toľko, že len čo vstúpil do ringu a dostal sa do prvého kontaktu so súperom, všetko čo vypil naňho vystriekal. Často treba s váhou aj dole a na to sa používajú zas preháňadlá. Najhoršie je, keď účinkuje neskôr ako by malo..." niekedy medzi povrazmi zvíťazí skôr úsmev ako tvrdá, dobre mierená rana.

Ján Novotný verí, že chlapci z Lokomotívy ich rozdajú ešte neúrekom, aj keď existencia jeho oddielu visí na veľmi tenkej stonke. "Už by som dávno skončil s funkcionárčením, keby ma stále nepresvedčili - Jano, pomôžeš? Niekedy si pripadám ako žobrák, keď naháňam sponzorov. Pritom box je u nás naozaj skromný šport, na sezónu nám stačí dvesto-dvestopäťdesiattisíc. Zväz nám nedá ani korunu, ten je rád, že existuje. Veľa nás stojí, že musíme platiť za prenájom telocvične, tak ako zápasníci či bedmintonisti. Keď sa v roku 1997 premenila Lokomotíva na akciovú spoločnosť, robilo sa to s úmyslom pre rozvoj športu, ale vyzerá to tak, že je to naopak. A platiť treba stále viac. Takže naozaj nie je isté, či pôjdeme aj do nového roka."

Plány však existujú. Ako napríklad usporiadať majstrovstvá republiky mladších i starších žiakov, keď ich za juniorský šampionát vlani tak chválili. "Máme krásnu, vynovenú telocvičňu, robí sa v nej plynové kúrenie, priamo v areáli je hotel, takže podmienky by boli..." určite sa Ján Novotný nechá ešte na nejakú sezónu opäť "ukecať". Veď doma by mu baby pokoja nedali. "Manželka i dcéra Natália sú stabilné administratívne sily v našom klube a vôbec im neprekáža, že to robia zadarmo, tak ich box chytil. Keby bola Natálka chlapcom, určite by tiež boxovala," nevedel by si Ján Novotný dôchodok bez svojho športu dokonale užiť.

Aj preto ho SABA (Slovenská asociácia boxerov amatérov) ocenila "Zlatou rukavicou" za celoživotnú prácu.

Bohuš MATIA

Autor: Ste praktická?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári