ktorá v roku 1946 po štúdiu herectva prijala pozvanie Janka Borodáča účinkovať v činohre novovznikajúceho Východoslovenského národného divadla. Pri príležitosti päťdesiatky jej divadelný ústav urobil sumár postáv, ktorých bolo vtedy 180. Odvtedy ešte stvárnila 25 ďalších. Najradšej mala Gogoľovu Ženbu a postavu Agafie Tichonovny. "To bol vrchol mojej hereckej tvorby. Využila som tam humor tragikomično. Najradšej som mala klasiku. Súčasné hry nemali postavy so zázemím," vyznala sa raz pani Elena v rozhovore.
Svoj nevšedný komediálny talent uplatnila aj v rozhlase a v televízii. Neboli jej však vzdialené ani veľké dramatické postavy. Poslucháči si zamilovali jej Elenu z humoristickej relácie Ma-ratón. A množstvo postáv vytvorila aj v televízii. Začiatkom 90. rokov sa po 46 rokoch účinkovania na košickej scéne rozhodla z divadla odísť, dôvodom boli aj zdravotné problémy. Občas si odskočila do dabingu alebo nahrávala v rozhlase.
"Dozvedel som sa tú správu včera od jej dcéry a manžela, hereckého kolegu Mariána Kleisa. Zaskočilo ma to. Napriek tomu, že bola chorá, človek s tým dáko nerátal. Elena dokázala stmeliť kolektív. Veľmi radi sme boli v jej spoločnosti. Z jednoduchého dôvodu. Tam kde bola Elena, bolo veselo... Iba prednedávnom sme sa stretli v rozhlase. Bavili sme sa úplne normálne. Nikdy nezabudnem na historky, ktoré nám rozprávala. Svoje zážitky. Vedela ich šťavnato a trefne líčiť. Ťažko by som to vedel interpretovať. Pretože by som to po prvé pokazil a po druhé to nedokážem urobiť tak ako ona," vyznal sa včera šéf košickej činohry Jozef Úradník.
Dlhoročnou kolegyňou pani Eleny bola Darina Poldaufová. "Prišla som do Košíc ako mladá herečka. S Elenkou som veľmi veľa hrávala. Je to generácia mne veľmi blízka. Bola veľmi dobrá kolegyňa. Pomáhala nám pri našich začiatkoch a vždy brala veci s nadhľadom. V mnohom nám pomohla nekonvenčným prístupom k veciam. Vidíme ju stále usmiatu. Humor jej bol blízky. Nakrúcali sme v televízii s Marcelom Děkanovským reláciu Vtipnejší vyhráva, hrali sme spolu vo viacerých komédiách, napríklad v hre Dámy a husári alebo Rozmarná žena... Nuž, 35 rokov to bola moja kolegyňa, tvrdo sme spolupracovali a bol to fajn človek. Keď som sa to dozvedela, tak som si hovorila: 'S Elenkou odchádza vzácny človek. V tom zmysle, že ona bola budovateľom košickej profesionálnej činohry, ktorá zmizla z povrchu sveta. A je to veľmi smutné, že sa stretávame len takto pri pohreboch. Hoci by sme mali mať ešte právo byť na javisku,'" dodáva Darina Poldaufová.
Ľútosť vyjadril aj jeden z mála pamätníkov borodáčovskej éry Ján Bzdúch. "Patrila medzi najveselšie kolegyne, plné smiechu, spomienok na mladosť a vôbec nikomu nikdy nezávidela. Netešila sa ani z neúspechov iných. Vedela sa na život pozerať z tej lepšej stránky. Spomínam si na jednu takú veselú historku. Bolo to v 56. roku, hrali sme Othela a ona tam bola Emíliou. Bol som vtedy šéfom činohry, prišiel som na skúšku a Elenka mala zaviazané oko obväzom s vatovým tampónom. Hovorím jej: ‚Ako budeš večer hrať Emíliu, keď nevidíš na jedno oko. Pôjdeš dole schodmi a ešte sa potkneš.' Skrátka bol som kompetentný ako šéf toto predstavenie odvolať. Tak som ho aj zmenil za iné, kde nehrala. Ale vtedajší mocní páni rozhodli inak. ‚Kleisovci majú motorku a jačmeň na oku má preto, lebo jazdí na motorke. Keby nebolo motorky, nemá jačmeň," usúdili a presadili, že predstavenie musela odohrať. V zákulisí som potom trnul, kedy sa nejako potkne a z tej tragédie bude komédia, Emília príde k Desdemone potkýnajúc sa. Po predstavení sme to s Elenčou uzavreli slovami: 'Bodaj by im narástol jačmeň ako dyňa na nose aj inde, kde sa to nedá zalepiť. Taký zaštepený Mičurinom!' Nedá mi nespomenúť si v tejto veľkej tragédii aj na takúto historku. Je mi veľmi, veľmi ľúto, že odišla naša Elenka."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
