výtvarníci svoje priestory Slovenského fondu výtvarného umenia na rohu Hlavnej a Alžbetinej ulice. Členovia VPN celé dni diskutovali a riešili problémy občanov. V priestoroch na prízemí sa diskutovalo, na poschodí koordinačný výbor zložený z umelcov, pedagógov, študentov i robotníkov pripravoval mítingy. Podľa niekdajšej členky výboru herečky Ľuby Blaškovičovej mnohí Košičania však poukazovali na to, že výbor priveľmi kádruje, odvoláva či dosadzuje do funkcií v podnikoch neraz aj neschopných ľudí.
"O personálnych zmenách nerozhodoval len koordinačný výbor. Vždy tam bola prítomná aj organizácia zastupujúca podnik," uviedla pri jednom z výročí "nežnej" pani Ľuba. "Nebolo to živelné, a už vôbec nie záležitosť len koordinačného výboru. Ten bol iba akýmsi jazýčkom na váhach. Arbitrom medzi rokujúcimi stranami, bývalým vedením podniku a VPN-kou, alebo tou štruktúrou, ktorá v tom-ktorom podniku vznikla. Nebolo výnimkou, že zamestnanci si volili človeka spomedzi seba, ktorému najviac dôverovali. Stávalo sa, že zamestnanci niekoho navrhli, bývalé vedenie však nechcelo odstúpiť. Na to boli zástupcovia koordinačného centra, aby ich presvedčili, že jednoducho nemajú šancu ďalej zotrvať vo funkcii, lebo ľudia, ktorí ich nechcú, nebudú s nimi spolupracovať."
Práve ľudia z koordinačných výborov dostali v januári 1990 možnosť dokázať svoje kvality a schopnosti, ktoré dali do služieb spoluobčanov v novembri 1989. Známe sú mená Marcela Strýka, Miroslava Poláka či Slavomíra Stračára, ktorí sa ujali funkcií v SNR, federálneho ministra zahraničného obchodu Jozefa Bakšaya, alebo herca Petra Raševa, kooptovaného do prvého federálneho parlamentu.
"Mňa tieto udalosti zastihli v divadelnom klube, kde som práve popíjal s kolegami," zaspomínal si košický "tribún" Peter Rašev (na snímke). "A vtedy išli cez Košice manifestujúci študenti. Išlo o spontánnu záležitosť. Niečo sme začuli, že sa čosi deje, ale nič konkrétne. Vyšli sme na ulicu, študenti ma spoznali a začali kričať: Rašev ide s nami! Mal som vtedy dve možnosti. Tváriť sa, že to nepočujem a čakať, ako to celé dopadne, alebo sa pridať. Zvolil som druhý variant a pridal sa k nim. Aké to boli pocity? Nikdy ma za socializmu nedostali do žiadnej strany, aj keď sme stranu vnímali ako čosi normálne, do čoho sme sa narodili. Pocity boli v novembri vynikajúce v tom, že mi konečne už nebude diktovať nejaký totálne neschopný človek len preto, lebo má stranícku knižku a na základe toho aj nejakú funkciu. A čo mi novembrové udalosti dali? Nádej. A vzal mi tú hlúpu poddajnú istotu, že sa stále ktosi o mňa postará."
Pomocného biskupa Košickej arcidiecézy Mons. Stanislava Stolárika zastihla zamatová revolúcia v Obišovciach, kde pôsobil ako miestny farár, ale ako rodák z Košíc chodieval do mesta veľmi často.
"Snažil som sa vnímať tieto udalosti tak, ako sa postupne vyvíjali, hoci to bolo odlišné od toho, čo sme zažívali v roku 1968," zdôraznil Mons. S. Stolárik. "S odstupom pätnástich rokov od novembra 1989 si myslím, že by nemali upadnúť do zabudnutia najmä vtedajšie snahy študentov a bolo by dobré, keby sa na nich aj dnes pamätalo viac. Mne osobne november priniesol oveľa väčšie možnosti štúdia, v ktorom som mohol pokračovať. A tiež bolo dobré, že pri mojom ďalšom disponovaní sa v diecéznej práci už nerozhodovali a nevstupovali do toho cirkevní tajomníci, ale diecézny biskup. Pozitív bolo po novembri samozrejme viac. Vznik Teologického inštitútu v Košiciach, teologickej fakulty, otváranie cirkevných škôl, výstavba nových kostolov. November mi dal možnosť väčšieho rozletu."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
