Znášali vzdor obyvateľstva a ofenzívu bolševických vojsk

Kým obsadenie Košíc na sklonku roka 1918 prebehlo pomerne hladko, nasledujúce mesiace tu už rozhodne neboli až také kľudné. Priveľa ľudí v tomto meste si zánik veľkého Uhorska nevedelo predstaviť a len čo sa trochu zorientovalo v situácii začalo sa k novému československému štátu správať odmietavo, ba priam vzdorne. Budapešť tomuto stavu napomáhala tým, že sa tvárila, akoby sa nič nemalo zmeniť. Úradníctvo odmietalo spolupracovať s československými orgánmi a košickí železničiari poslúchali jedine pokyny z Budapešti. Túto situáciu naviac ešte sťažovala ľavicová radikalizácia spoločnosti, ktorá nakoniec prerástla do vyhlásenia bolševickej Maďarskej republiky rád. Rozumné politické sily v Maďarsku buď opustili krajinu, alebo sa utiahli do ústrania a Slovensko, iba nedávno vybojované, sa znovu ocitlo vo vojenskom ohrození.

PRVÉ TÝŽDNE NOVÉHO ŠTÁTU

Po obsadení Košíc si podplukovník Beran zriadil svoje veliteľstvo v budove dovtedajšieho veliteľstva rakúsko uhorského šiesteho armádneho zboru, čo je budova známa dnes ako Divízia, sídlo Košického samosprávneho kraja. Jeden prápor 30. pešieho pluku sa ubytoval v kasárňach honvédov na Hlavnej ulici /dnes číslo 110/, druhý prápor v barakoch v Barci, jazda, vozatajstvo a guľometná rota obsadili vozatajské kasárne za bývalým hotelom Hutník a delostrelectvo bolo umiestnené do Ťahanoviec. Gardu slovenskej slobody, ktorá bola medzitým premenovaná na pluk, umiestnili do takzvaných Horných kasární /Hlavná 113/, bývalého sídla košického 34. pešieho pluku a dnes dopravnej priemyslovky.

Ešte v prvých januárových dňoch roku 1919 bolo v Košiciach zriadené zemské vojenské veliteľstvo pre Slovensko a usadil sa tu prvý zemský veliteľ, Beranov nadriadený plukovník Schöbl. Jedna z rôt 30. pešieho pluku stihla podniknúť v noci z 2. na 3. januára výpad vlakom na Lučenec a obsadiť ho. 20. januára prišiel do Košíc aj sám taliansky generál Luigi Piccione a vykonal tu prehliadku československého vojska i talianskych legionárov, ktorí sem boli medzitým tiež nasadení a ktorí stihli obsadiť ešte Michalovce a Užhorod. Piccione stál počas prehliadky na schodoch pred divadelnou budovou a vojská defilovali na východnej strane Hlavnej ulice. Potom vyšiel taliansky generál na radničný balkón a mal z neho prejav k nastúpeným jednotkám.

V predposledný januárový deň obsadili tridsiatnici dohodovými mocnosťami stanovenú demarkačnú líniu s Maďarskom, čo znamenalo, že postúpili až na územie dnešného Maďarska, po dedinu Hernádszurdok a zastali severne od mestečka Göncz. Celý január bol v Košiciach v podstate kľud, pretože tunajšie maďarské a pomaďarčené obyvateľstvo, aj keď nedávalo "Čechom" najavo žiadne osobitné sympatie, nebolo ešte v situácii zorientované. Vtedajšia čerstvá československá vláda nechcela spôsobovať chaos a ponechávala na prechodnú dobu na svojich miestach celý pôvodný byrokratický aparát bývalej monarchie, ktorý však s "okupantami" nekomunikoval.

V prvých dňoch novovzniknutej republiky vznikali síce spontánne slovenské národné výbory, ale tie dal opatrný minister s plnou mocou pre Slovensko, Dr. Vavro Šrobár 23. januára zrušiť. Panovala totiž obava, že by sa prostredníctvom týchto národných výborov mohla situácia na Slovensku revolučne radikalizovať, "boľševizovať". Ukázalo sa, že to bola chyba, pretože ponechané maďarské úradníctvo začalo postupne s politikou obštrukcií, ktoré spolu so zásobovacími potiažami rozvráteným hospodárstvom radikalizovali obyvateľstvo. Tomu sa zdalo, že pozícia československej štátnej moci v Košiciach slabne a blíži sa jej koniec. Tunajšie úradníctvo ignorovalo československý štát a plnilo príkazy z Budapešti.

FEBRUÁROVÁ STÁVKA

Od začiatku februára začala byť situácia v Košiciach stále viac napätá. Radikalizovalo sa hlavne robotníctvo štvané z maďarského územia. Šiesteho februára boli pristihnutí v akcii dvaja chlapci, ktorí rozdávali československým vojakom letáky s bolševickým obsahom. Začala kolovať fáma, že sa chystá stávka košického robotníctva, ktoré si chce vynútiť na novej vláde lepšie zásobovanie, zvýšenie miezd a podpôr v nezamestnanosti. Do týchto sociálnych požiadaviek sa však miešal aj šovinizmus a propagácia obnovy pôvodného Uhorska. Československé vojsko muselo prevziať dozor a ochranu nad košickou železničnou stanicou, pretože železničiari boli prví, ktorí sa do stávky chystali. Tá nakoniec prepukla 14. februára a trvala päť dní. Jej priebeh popisuje brožúrka pána Junka takto:

Priebeh košickej stávky vypovedá o tom, že išlo predovšetkým o stret medzi maďarským obyvateľstvom a československou štátnou mocou reprezentovanou armádou. Sociálny a ideový motív bol nacionalistickými kruhmi odsunutý do pozadia a stal sa len vhodnou zámienkou pre vyslovenie požiadaviek národných. O tom, že stávku zneužili nacinalisti, svedčia príchody mnohých "cudzincov" do mesta od samého počiatku stávky. Už 15. februára bolo obyvateľstvo Košíc "posilnené neznámymi činiteľmi" a začali sa šíriť poplašné správy o prepade mesta Maďarmi. Po celý deň do mesta prichádzali podozriví cudzinci a bolo zatknutých viacero ľudí s falošnými dokladmi, u ktorých sa našli nabité revolvery.

Paradoxne práve v tom čase sa začalo sťahovať maďarské vojsko do centrálnych častí krajiny a zanechávalo za sebou rozsiahle opustené územia. Dohodové mocnosti zareagovali stanovením novej demarkačnej línie prebiehajúcej južne od Miškolca. V Košiciach medzitým akýsi civili niekoľkokrát strieľali na československých vojakov a na stráž pri elektrárni ktosi hodil ručný granát. Keby vtedy vojaci stratili nervy, zažili by Košice napochybne masaker. Veliteľstvo však v prvom rade vydalo vyhlášku zakazujúcu akékoľvek zhromažďovanie sa, aj v priebehu dňa a samozrejme zákaz nočného vychádzania po 20. hodine. Vojsko muselo niekoľkokrát vyháňať promenujúce sa davy z Hlavnej ulice. Pritom sa stalo, že 17. februára bol postrelený zatknutý civilista počas pokusu o útek a neskôr umrel v nemocnici.

V jednom momente československí vojaci podráždení provokáciami obyvateľstva "stratili nervy" a začali po meste strhávať maďarsky písané tabule, rozbíjali okná a výkladné skrine a sem tam aj drancovali. Nakoniec ich ale dôstojníci ovládli a stávka 19. februára skončila tým, že sa robotníctvo vrátilo k práci a vojsko opäť prešlo na režim bežný pred stávkou. Mužstvu bolo medzi iným nariadené, aby nevychádzalo do mesta ozbrojené ručnými granátmi. Začiatkom marca prišiel 30. pešiemu pluku rozkaz, že sa má premiestniť do nových pozícií v Šarišskej župe, kde mal slúžiť pri ostrahe štátnych hraníc s Poľskom.

PREVRAT V BUDAPEŠTI

Od 2. marca až do začiatku júna roku 1919 boli jednotky 30 pešieho pluku rozmiestnené na asi stokilometrovom úseku severovýchodného Slovenska od Plavča až po Medzilaborce. Jeho veliteľstvo sídlilo v Prešove, jednotlivé prápory a stotiny v Ľubotíne, Bardejove, Svidníku, Vranove a Humennom. S Poľskom malo mladé Československo územné spory o oblasti Těšínska, severnej Oravy a Spiša. V Těšínsku došlo aj k vojenským operáciám, ale tu na východe republiky Poliaci neohrozovali severnú hranicu štátu - mali totiž plné ruky práce s odrážaním Červenej armády. Služba tridsiatnikov na hranici bola teda relatívne kľudná a vojsko sa podieľalo na obnove normálneho mierového života a hospodárstva, no zostal im čas aj na kultúrne, vzdelávacie a športové akcie.

V tom čase to však vrelo v Maďarsku. 21. marca došlo k bolševickému prevratu v Budapešti a k moci sa dostal Béla Kún. Vznikla Maďarská republika rád /Magyar tanácsköztarsasák/, čo bol vlastne ekvivalent sovietskej republiky, keďže ruské slovo soviet znamená radu. Prezident Michal Károlyi abdikoval a časom opustil krajinu. Na Slovensku bolo v súvislosti s tymito udalosťami vyhlásené 24. marca stanné právo a československé vojsko postúpilo v dňoch 29. apríla až 22. mája na demarkačnú líniu vedúcu južne od Miškolca. Maďarská revolučná vláda to považovala za agesiu Československa a začala organizovať protiútok. Pod zámienkou šírenia proletárskych myšlienok a so strategickým cieľom spojiť sa s Červenou armádou operujúcou v tom čase v Haliči sa zároveň pokúsila pripojiť opäť "Horné Uhorsko" k Madarsku.

Ofenzíva bolševických maďarských vojsk, ktoré boli v značnej presile, sa začala v noci z 20. na 21. mája v priestore Šalgotarjánu a 24. mája sa pohli Maďari aj v priestore Miškolca, ktorý Čechoslováci bez boja vyprázdnili. V československej armáde sa práve v tej dobe postupne zbavovali talianskych dôstojníkov a postupne ich nahrádzali francúzskymi na čele s generálom Maurice Pellém /od 4. júna 1919/. Veliteľom vojsk operujúcich na východe a zároveň veliteľom Košíc sa stal ďalší francúzsky generál, Edmund Charles Adolphe Hennocque. Francúzska vojenská misia totiž vyhrala zápas o to, kdo bude v budúcnosti ovplyvňovať ďalší vývoj československej vojenskej politiky. Talianska vojenská misia u nás skončila svoju činnosť 1. júna 1919, no dva dni predtým začala generálna ofenzíva maďarských armád proti Československu. Bola úspešná a Maďari na všetkých frontoch postupovali. Samozrejme to malo svoj dopad aj pre Košice.

ZNOVUOBSADENIE KOŠÍC

Po tom, čo sa Čechoslováci stiahli z Miškolca, začali opäť nepokoje medzi košickým obyvateľstvom. Vojaci však tentokrát internovali 40 vážených osôb ako rukojemníkov pre prípad inzultácií mužstva, či šírenia protištátnej propagandy. Druhého júna, po tom, čo maďarské vojská prerazili obranu Čechoslovákov pri Forró a došli až po Hidasnémeti, odhalili v Košiciach spiknutie medzi časťou robotníctva, ktoré malo za účel realizovať atentáty na veliteľov československých jednotiek. Pôvodci tohto spiknutia sídlili v črmeľskej fabrike na výrobu klincov, čo bolo dobre vybrané odľahlé miesto. Nepomohlo im to však, pretože československí vojaci ich tu zatkli a po "dôkladnom" vyšetrovaní /ktovie čo z nich vymlátili/ dvoch z nich, Vojtecha Tirpáka a Jozefa Teppera, v zmysle stanného práva zastrelili.

Maďarské vojská však stále postupovali a protiútoky ich nedokázali zastaviť, takže sa generál Hennoque rozhodol povolať na pomoc aj Vysokomýtsky 30. peší pluk, strážiaci doteraz severné hranice. Pôvodne mala táto jednotka podniknúť protiofenzívu a vyhnať Maďarov späť za demarkačnú líniu. Rozkaz k presunu prišiel podplukovníkovi Beranovi 4. júna a 6. júna stáli už tridsiatnici na línii Šebastovce, Poľov, Malá Ida, Šemša. V ten istý deň však dostal pluk ďalší rozkaz presunúť sa na líniu Hýľov, Bukovec, Vyšný a Nižný Klatov až Košická Belá. Znamenalo to vydať Košice bolševickým maďarským vojskám. Čechoslováci opustili mesto bez boja približne o 16 hodine a boľševické vojská doň vstúpili o 18. hodine 6. júna 1919. Za ten čas stihol dať tu žijúci starý rakúsko - uhorský generál vo výslužbe Pál Hegedűs vylepiť po meste vyhlášku, že preberá moc nad mestom. V nasledujúcich dňoch zaujal 30. peší pluk obranu v horskom teréne na línii Opátka, Košická Belá a Košické Hámre.

Generálnej ofenzíve vojsk Maďarskej republiky rád sa zvyklo hovoriť tiež Stromfeldova ofenzíva, podľa náčelníka generálneho štábu maďarských revolučných vojsk Aurela Stromfelda. Ten sa snažil preraziť cez východné Slovensko k územiu Haliče, kde očakával spojenie s Červenou armádou. Jedine to by mohlo Maďarskú republiku rád vojensky zachrániť, pretože proti dohodovým mocnostiam vojenské ani politické šance nemala. Fakt, že dokázala na fronte s Československom sústrediť presilu vojsk bol možný iba preto, že posťahovala všetky sily z rumunskej fronty. Stromfeldova ofenzíva bola úspešná v tom zmysle, že vrazila klin medzi Čechoslovákov a Rumunov a skutočne dosiahla hraníc s Poľskom v priestore Bardejova. Vytúžené stretnutie s červenoarmejcami sa však nekonalo a ofenzíva zastala v slepej uličke, aj napriek tomu, že v Prešove medzitým stihli vyhlásiť Slovenskú republiku rád. O tom však budeme písať až nabudúce.

S pomocou publikácie Mgr. Jiřího Junka Vysokomýtsky 30. peší pluk v bojích o východní Slovensko v letech 1918 1919, a ďalších publikácií i dobovej tlače spracoval Jozef Duchoň. Fotografie sú prevzaté z výstavy inštalovanej vo VSM.

Autor: Dobré rady od pani Zity

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári