Kvôli finále NBA je ochotná vstávať aj o tretej ráno

"Priznávam, raz som mala strach. Keď som dostala prvýkrát delegačku na mužský extraligový zápas. Do Lučenca som išla veru s malou dušičkou. Celú cestu autom som prežívala v obavách ako to dopadne, no len čo som vošla do haly, akoby uťal. Zrazu som bola v náramnej pohode. Až po poslednom klaksóne, keď som si všetko opäť uvedomila, v duchu som si povedala: ženská, veď to bolo celkom dobré!"

Basketbalová rozhodkyňa, Košičanka Danica Luxová, drží dva primáty: je prvou extraligovou rozhodkyňou na Slovensku a jedinou ženou, ktorá pískala zápas našej najvyššej mužskej súťaže. "Tieto prvenstvá mi už nik nevezme. Škoda len, že zápas Lučenec - Handlová bol zatiaľ jediný mužský duel v mojej kariére. Na internete som po ňom čítala celkom dobré ohlasy na môj výkon, nielen od odborníkov, aj od fanúšikov. Ale bolo už dosť neskoro, tesne pred semifinále a finále ligy a rozhodujúce stretnutia už dostali do rúk muži..."

Pod koše ju dotiahla sesternica. Kým boli pre ňu ešte príliš vysoko, hrávala za žiačky a mládežnícke tímy VSŽ. "Pánbožko mi veľa centimetrov nenadelil, ale vtedy to stačilo aj na pivotku. Skúšala som sa presadiť v prvoligových VSS, keď ich trénoval Rešetár a zápasy hrávali vo Všešportovom areáli, v hale hneď vedľa terajšieho hotela ´U leva´, ale so svojou výškou mi to príliš nešlo. Sem-tam, keď tréningovo hrávali medzi sebou áčko a béčko, ponúkla som sa, že to odpískam, bolo to lepšie ako sedieť na lavičke. A vtedy mi povedali: prečo nejdeš pískať?"

A píska už dvadsaťpäť rokov. Takýto "pohľad" na podkošový svet ju chytil za srdiečko a drží ju dodnes. "Stále ma tá robota baví. Keď to zdravie dovolí, nejakú sezónu v ženskej lige by som ešte rada odpískala. A moje rozhodcovské ambície? Aby vydržali kolienka, lebo tie už začínam cítiť, a aby mi to stále dobre fúkalo."

No kto by dnes vyžil iba z fúkania na píťalku? V "civile" je Danica Luxová "röntgenová laborantka" vo Fakultnej nemocnici na Rastislavovej ulici. Robí síce na smeny, ale keď príde koniec týždňa, prezlieka sa zo "špitálskeho" mundúru do rozhodcovskej rovnošaty a rodina sa musí postarať sama o seba. "Už si zvykli, že často cestujem. Ale na víkend je všetko nachystané ako má byť. Piatok je pre mňa deň upratovania, prania i varenia. Som proste vzorná mamka, všetko majú nachystané, kým budem preč."

Manžel Juraj je vraj športový antitalent, ale vraví sa, že protipóly sa priťahujú. "Nás to pritiahlo k sebe na ľade, keď sme sa ako deti chodievali korčuľovať na starý Trojákov štadión. Láska to ešte nebola, skôr kamarátstvo. Ani nemôžem povedať, že by bol jediný, do ktorého som sa potom zaľúbila. Skôr posledný..." A navždy? "Akože sa to vraví? Nikdy nehovor nikdy..." smeje sa Danica nad predstavou, že by ho mala meniť za iného.

Ani deti, ak myslíme nejakú závislosť na športe, sa však na ňu príliš nepodali. "Kedysi možno boli aj pyšné, že ich mamka je rozhodkyňa, ale žeby som im bola nejakým vzorom? To nie. Syn Juraj má k športu ďaleko, aspoňže dcérka Viktória sa dala na plávanie. No keby som nemala ich pochopenie, už dávno by píšťalka visela na klinci."

Pár píšťalok už za svoju kariéru vypískala, no na tú zlatú ešte len čaká. Slovenská basketbalová asociácia je však trochu skúpa a keď si ju rozhodca nevystrúha z vŕby, musí si ju kúpiť. "Nie sú práve najlacnejšie a väčšinou si ich kupujeme na rozhodcovských seminároch. Raz som to skúsila aj tak, že som si objednala trampky, americké ´konverzky´ a býva zvykom, že vám k nim firma pribalí píšťalku zadarmo... Veľa ich však rozhodca nespotrebuje. Zničiť sa prakticky nedá, iba ak ju prehryznete, ale to sa mi ešte nepodarilo. Naša asociácia rozdáva zlaté píšťalky len symbolicky, napríklad k päťdesiatke. A tá ma už čaká za rožkom..." povzdychla si slovenská rozhodcovská priekopníčka, že na medzinárodnú kariéru je už trochu neskoro. "Pre pískanie v medzinárodných súťažiach FIBA či ULEB je veková hranica pre rozhodcov tuším tridsaťpäť rokov a ja som ju už dávno prekročila. Ale u nás, aj v Košiciach, sa nájde pár šikovných dievčat, ktoré by to mohli skúsiť. Po dvoch sezónach v extralige majú šancu... Najväčším problémom je však materstvo. Ja som ho pre kariéru neobetovala a vôbec neľutujem. Pre mňa sú deti a rodina najväčšia radosť. Mám pre nich široké srdce."

Zatiaľ sa doň vojde aj basket a ten je pre ňu doslova adrenalínovým športom. "Keď ide v telke finále NBA, som ochotná vstať aj o tretej ráno, aby som ho videla. Rada si však pozriem každý šport. Jediný, čo doslova neznášam, je box. Ten však, naopak, veľmi zaujíma manžela... Ale kvôli tomu sa o ovládač nebijeme." Nejeden chlap by si povzdychol - mať tak doma ženskú, ktorá vám neprepína kanály, keď si práve vychutnávate športový prenos... "Radšej šport, ako tie nemožné telenovely, nikdy im neprídem na chuť. Ešte tak nejaká dobrá kriminálka..."

Basketbal však na rebríčku sledovanosti u Luxovcov dominuje. Pre rozhodkyňu môže byť televízna obrazovka aj zdrojom inšpirácie, vždy sa dá čomusi priučiť, hoci Danica Luxová by mohla už sama učiť, ako po kostole, či na palubovke, hvízdať, aby vás hráči nemuseli naháňať... "Tak s tým som ešte nemala problémy. Samozrejme, aj mne sa už stalo, že som nemala svoj deň, že by som sa po niektorom verdikte najradšej prepadla pod zem, ale treba to prekonať. Stopercentný rozhodca neexistuje. Kontaktov je v basketbale veľmi veľa a nikto nezvládne zápas bez chybičky. Ale čo by to bolo za basketbal, keby v ňom neboli kontakty. Pred časom sa snažili zmeniť pravidlá tak, že sa pískal každý dotyk a potom sa všetci sťažovali. Basketbal je predsa rýchly, agresívny šport a je dobre, že je taký aký je."

No keď ho píska baba, chlapi sa vždy na ňu budú pozerať trocha zvrchu. Na vlastnej koži to pocítili i futbalové či hokejové amazonky, že by sa do mužského remesla miešať veru nemali. Alebo sú chlapi, keď im do pravidiel "kafrá" ženská, voči nej galantnejší? "Aj tak to niekedy cítim, tých vzájomných nadávok je možno trochu menej ako zvyčajne. Skôr vám prepáčia, keď spravíte chybu. So ženami je to občas ťažšie, dovolia si voči vám viac."

V kolektívnych športoch je dobrým zvykom domácim čosi pripísknuť, Danica Luxová však neberie ohľad na to, po čej palubovke píska. A keby ju chcel niekto predsa trošku "spracovať"? "Nie, nie, k tomu sa nikdy neznížim. Nedávno som pískala aj chlapcom, za ktorých hral kolegynin syn. Povedala mi, že sa jej posťažoval: Juj, mami, zas nám píska tá prísna teta! Potešilo ma to. Je dobré, keď o vás kolujú chýry, že ste prísny a spravodlivý."

Aj preto má stále dobré meno medzi košickými "mančaftmi". "Doma sa toho napískam naozaj dosť, volajú ma na tréningové i turnajové zápasy, až som mala pocit, že ma musia mať hráčky i diváci určite už po krk."

Ale ona nikdy nebude mať basketbalu po krk, aj keď vie, že ani rozhodca nemá mačací život a kariéra sa raz skončí. "Asi si nezvyknem. Nie som ten typ, že po víkende píšťalku odložím a spomeniem si na ňu, až keď príde ďalší. Aj v práci sa pristihnem, že myslím na basketbal. Hlavou mi prebieha film posledného zápasu a hľadám, čo zlé som v ňom urobila. Hneď volám môjmu ´školiteľovi´ a chyby analyzujeme."

Keby ste si však mysleli, že pod spomienkami na maminu rozhodcovskú kariéru sa u Luxovcov budú niekedy prehýbať poličky v sekretári, ste na omyle. "Nezbieram žiadne suveníry, ktoré by mi pripomínali čo som robila. Skúste niečo zbierať v trojizbovom byte... To, čo sa niekedy zbieralo, sme už dávno povyhadzovali. Nie je potrebné mať niečo hmotné, treba to mať v srdci. Tam sa tie spomienky nestratia."

Bohuš MATIA

Autor: Bez internacionály to nešlo

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári