Dôsledky moháčskej bitky pre Košice
Trvalo niekoľko dní, kým sa správy o moháčskej katastrofe a smrti mladého uhorského kráľa Ľudovíta doniesli do väčších miest kráľovstva Budína, Košíc, Bratislavy, Viedne a Prahy. Najprv im ľudia neboli ochotní veriť, obzvlášť správe o smrti kráľa. Predpokladalo sa, že sa len stratil v zmätku po bitke a za krátky čas sa objaví. Kráľovná Mária sa okamžite odsťahovala do Bratislavy a urobila dobre, pretože dvanásť dní po Moháči pritiahli Turci k Budínu a napriek tomu, že sa mesto samo vzdalo, vypálili a vydrancovali ho. Potom sa obrátili a na všeobecné prekvapenie z Uhorska odišli, samozrejme cestou pálili a ničili a do zajatia odohnali desaťtisíce kresťanov. Mocenské vákuum, ktoré po sebe zanechali, okamžite využil Ján Zápoľský.
ZLÉ MINCE A NEDOKONČENÉ STAVBY
V akom stave zasiahla moháčska bitka Košice a Košičanov? Nuž mnohé v meste sa v posledných rokoch menilo. Písali sme už o postupujúcej reformácii, ale postupoval tu i predtým neznámy rozvrat štátnej moci. Najokatejšie to bolo vidieť na peniazoch, ktoré sa vtedy v Košiciach razili. Povolenie na razbu nových strieborných denárov vybavil mešťanom ešte za svojho života kancelár Juraj Satmári. Prakticky sa veci ujal jeho švagor, komorský gróf Alexius Thurzo a tak sa v rokoch 1522 až 1524 razili v Košiciach mince, ktoré si však veľmi skoro získali zlé meno a vďaka nekvalitnému kovu aj prezývku "medená minca". Mincovné striebro sa totiž rozkrádalo a napriek zákazu Thurzovsko Fuggerovskou spoločnosťou tajne vyvážalo z krajiny.
Nové košické mince nechceli prijímať najprv zahraniční, neskôr i domáci kupci a v každom prípade ožobračovali všetkých. Kvôli nim vznikla vo vtedajších Košiciach nečakaná drahota a v krajine aj nepokoje, takže nakoniec zasahoval sám kráľ a vyslal do Košíc akéhosi žida Izáka, aby sa razby košických mincí ujal. Prefektami tunajšej mincovne sa stali Bartolomej Kozymor a Juraj Nádašdi. No i tak sa nedarilo zabezpečovať dostatok kvalitného mincovného kovu, a tak v momentoch najvyššej finančnej núdze sa z príkazu jágerského biskupa Pavla de Várda siahlo aj na chrámové poklady. Z dómu svätej Alžbety sa vyzdvihlo 139 hrivien, z dominikánskeho kostola 34 hrivien a 10 lótov a z františkánskeho kostola 35 hrivien a 8 lótov kovu /hrivna, inak aj marka, predstavovala asi 220 gramov, lót bol dvanástinou hrivny/.
V tomto období mešťania prestali stavať dóm svätej Alžbety. Oficiálne sa udáva, že to bolo okolo roku 1508. Poslednými časťami kostola, na ktorých sa pracovalo, bola nová svätyňa, ktorá dom opticky predĺžila, a kaplnka svätého Jozefa na severnej strane pod jedinou dokončenou vežou /túto kaplnku v 19. storočí pri obnove dómu necitlivo odstránili/. Južná dómska veža ostala už navždy nedokončená až po dnešné časy. O dôvode, prečo ostalo toto najkrajšie stavebné dielo Košíc nedokončené, sa môžeme iba dohadovať. Určite to nespôsobil nedostatok peňazí a nepochybne ani strata viery. Skôr sa zdá, že tu už zavanul novovek a pred mešťanmi stáli nové priority, ba že i Pána Boha začali prežívať inak, ako stredoveký gotický človek.
Aj najväčšie inžinierske dielo Košíc, ich nové vonkajšie hradby, zostávali stále nedokončené. Od nástupu Jagellonskej dynastie na uhorský trón sa pokračovalo v ich výstavbe. V dobe smrti Mateja Korvína boli totiž hotové iba spolovice, na východnej strane mesta, od Dolnej po Hornú bránu. Za kráľa Vladislava a jeho syna Ľudovíta vybudovali severný a západný úsek od Hornej po Hnilnú bránu. Predpokladáme, že tu bolo celkom šesť rondelov, z čoho jedným sa stal upravený barbakan Hnilnej brány, dva ďalšie máme doložené na najstarších plánoch fortifikácie a ostatné tri odvodzujeme z logiky budovania opevnení /nič z toho dnes nie je viditeľné nad zemským povrchom/. Po roku 1526 však ešte ostal nedokončený juhozápadný úsek vonkajšej hradby medzi Hnilnou a Dolnou bránou. Ten narýchlo dokončili až na rozhraní dvadsiatych a tridsiatych rokov 16. storočia.
ĎALŠIE OSUDY HLAVNÝCH POSTÁV
Pozrieme sa ešte na to, ako skončili osoby, ktoré reprezentovali Uhorsko v čase moháčskej porážky. Kráľ Ľudovít, ako vieme, sa utopil na úteku z bojiska v potoku Cselye. Jeho vdova, kráľovná Mária vyslala na jeseň 1526, keď už nehrozilo turecké nebezpečenstvo, skupinu svojich dvoranov, aby hľadali jeho telo. To sa skutočne našlo v nehlbokom provizórnom hrobe, kam kráľa pochovali neznámi rybári. Kráľovo telo bolo vyzdvihnute, prenesené do Stoličného Belehradu a tu 10. novembra oficiálne pochované v kráľovskej hrobke. Stoličný Belehrad neskôr dobyli Turci a korunovačný chrám i s hrobmi historických kráľov zničili.
Ján Zápoľský, keď už mal istotu, že je kráľ mŕtvy, pripravil vlastnú voľbu a deň po kráľovom pohrebe, 11. novembra 1526, sa nechal v Stoličnom Belehrade zvoliť a korunovať za nového uhorského kráľa. Potom ponúkol sobáš vdove Márii Habsburskej, ktorá ho však rozhodne odmietla, nepovažujúc ho za muža vhodnej úrovne. Jej brat Ferdinand sa považoval za jediného pravého dediča uhorského trónu, Zápoľského neuznal a pustil sa do boja s ním. Viedlo to k rozdeleniu kráľovstva a dlhoročnej vojne, trvajúcej až do roku 1538. V tejto vojne si svoje vytrpeli aj Košice. Zápoľský v roku 1540 síce zomrel, ale ním navodená situácia rozdelenia ho dlho prežila.
Kráľovná vdova Mária sídlila istý čas na Bratislavskom hrade a pomáhala svojmu bratovi Ferdinandovi v boji o uhorskú korunu. Jej starší brat cisár Karol V. ju časom prehovoril, aby sa stala miestodržiteľkou Nizozemska. Túto funkciu vykonávala od roku 1531 do roku 1558, keď spolu s cisárom abdikovala a odobrala sa do Španielska, kde ešte toho roku 18. októbra v kláštore Cigales zomrela. Mala vtedy iba 53 rokov. V politickej funkcii miestodržiteľky sa mimoriadne osvedčila a vo svojej dobe bola považovaná za nevšedne vzdelanú a rozhľadenú ženu. Neskôr jej pozostatky preniesli a pochovali v novej rezidencii španielskych kráľov, Escoriali.
A ako to bolo ďalej v Košiciach? V časoch Moháča tu bol richárom mimoriadne zdatný Michal Kukelbrecht, už ôsmykrát v úrade. Mal v ňom zostať aj ďalšie štyri roky za sebou. Jágerským biskupom sa stal ešte pred moháčskou bitkou Pavol de Várda, no už 1. januára 1527 bol povýšený na ostrihomského arcibiskupa, kde nahradil na moháčskom poli sťatého Ladislava Szalkána. Košičania boli sprvoti verní Zápoľskému, no čoskoro prešli na stranu kráľa Ferdinanda veď boli väčšinou Nemci. Za to upadli u Zápoľského do zúrivej nemilosti. Keď sa mesto v roku 1536 dostalo do Zápoľského rúk, pocítili mešťania jeho hnev na vlastnej koži.
ODKEDY DOKEDY TRVAL STREDOVEK?
Termín stredovek berie dnešný človek ako samozrejmosť, ako by to tu odjakživa bolo. Ale ľudia, ktorí v tej dobe žili, ani len nechyrovali o tom, že sú stredovekí, a že žijú stredoveké časy. Rozčlenenie dejín na pravek, starovek, stredovek a novovek je záležitosťou relatívne mladou, ak nie modernou. Stalo sa tak až v druhej polovici 19. storočia. A samozrejme ihneď vyvstal problém: odkedy a pokiaľ stredovek trval. A v súvislosti s tým tiež, čo konkrétne vlastne robí stredovek stredovekom.
Pozrime sa najprv, kedy sa začal. Najčastejšie uznávané dátum je zánik Západorímskej ríše, ktorý sa datuje na koniec mesiaca augusta roku 476 nášho letopočtu. Bol to moment, keď posledného a v podstate bábkového západorímskeho cisára, chlapca Romula Augustula, zosadil /civilizovane, čiže nekrvavo/ veliteľ jeho germánskych armád Odoakar. Lenže sú historici /a je ich dosť veľa/, ktorí si myslia, že predel medzi starovekom a stredovekom je definovaný predelom medzi pohanskou a kresťanskou Európou a tak pre nich stredovek začína zrovnoprávnením kresťanov Milánskym ediktom vydaným vo februári roku 313 nášho letopočtu cisárom Konštantínom Veľkým /ktorý sám kresťanom nebol!/. Nič na tom nemení ani fakt, že Milánsky edikt ako dnes vieme nebol vydaný v Miláne, a že asi nebol prvým dokumentom, ktorý kresťanov v rímskej ríši emancipoval.
Existujú samozrejme aj iné názory na to, kedy stredovek začal, no my sa teraz pozrieme ako je to s datovaním konca stredoveku. Aj tu je široká škála možností. Najčastejšie akceptovaným termínom je objavenie Ameriky Kryštofom Kolumbom 12. októbra 1492. Ale sú aj názory, že stredovek skončil verejným vystúpením doktora Martina Luthera v roku 1517, alebo že to bolo podpísaním Vestfálskeho mieru v roku 1648. Samozrejme aj tu sa presadzovali názory, že éry nie sú vymedzené politickými, lež kultúrnymi či ekonomickými zvratmi.
Podľa nich teda končil stredovek príchodom humanizmu renesancie /čo bolo v rôznych krajinách v rôznej dobe, a napríklad v Rusku vôbec nebolo!/, prípadne zánikom feudálneho systému, čo by znamenalo, že vo Francúzsku by stredovek končil až revolúciou z roku 1789 a v Uhorsku až meruôsmym rokom! Rozumnejšie je uznať predsa len to objavenie Ameriky s menšími korekciami, podľa miestnej potreby. Pre Uhorsko teda rok Moháčskej katastrofy 1526. Existovali síce v minulosti aj názory, že v Uhorsku skončil stredovek rokom 1541, keď Turci definitívne obsadili Budín a centrálne Uhorsko a zriadili tu pašalík, no dnes už nie sú až také časté. On ten Moháč má predsa len väčší nárok bol vo svojom čase skutočne zlomovým "průserom" Uhorska.
Ako dlho teda uhorský stredovek trval? Nuž ak vezmeme za vymedzenie dáta 476 a 1526, potom okrúhlych 1050 rokov. A koľko z toho trvali Košice? Nuž keď vieme, že vznikli medzi rokmi 1242 až 1249, potom je to doba od 284 do 277 rokov. Keď do Karpatskej kotliny vpadli starí Maďari, európsky stredovek už dávno "fičal". Bol vo svojich najlepších rokoch. Keď vznikli Košice, mal stredovek už svoj zenit za sebou. No napriek tomu sú stredoveké dejiny Košíc našou pýchou dodnes.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Vysokomýtsky 30. peší pluk
Autor: Z Vinca sa stal Klinco
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
