Jediným platným zákonom bol nabitý samopal pri boku
Štefan Labuda je štyridsiatnik s nevyliečiteľným vírusom dobrodružstva v krvi. Navyše ho priam magicky vábia oblasti neprebádané, tak trochu divoké, na hony vzdialené od bežných turistických trás. Nedávno prešiel na bicykli aj s kamarátmi Macedónsko. Krajinu úžasných prírodných scenérií, ktorej hlboké vojnové jazvy sa iba pomaličky a bolestne sceľujú. Krajinu, kde sú ľudia vzácni. Štefan videl na vlastné oči dedinky s peknými murovanými domami, v ktorých niet živej duše. Ešte pred troma rokmi na týchto miestach zúrili boje. A zlý duch odplaty drieme v myšlienkach niektorých Macedóncov dodnes...
Takmer každý rok Števo vyrazí na ďalekú cestu. Prebrúsil už odľahlé oblasti Južnej Ameriky, na bicykli prešiel Francúzsko, Švajčiarsko i Rakúsko. To si vyžaduje nielen dobrú kondíciu, ale aj ochotu vzdať sa bežného komfortu kvôli originálnym zážitkom.
"Snažím sa spoznávať krajiny málo známe, kde bežný turista zavíta zriedkavo. Moje posledné výpravy viedli do Albánska, Rumunska, na Ukrajinu. Keď sme s kamarátmi špekulovali, kam sa vyberieme, padali rôzne návrhy. Ale zhodli sme sa v jednom. Všetci chceli vyraziť do krajiny, kde sme ešte neboli, a zároveň relatívne neznámej. Vybrali sme si Macedónsko."
Nevideli vojakov
Keď sa dávala dokopy partia na túto zvláštnu expedíciu, Štefan oslovil zopár svojich kamarátov z Košíc. No niektorí reagovali na jeho návrh ťukaním si na čelo. Macedónsko je región, kde môže cudzinec zažiť nepríjemné prekvapenia. V mysli bežného človeka sa spája s vojnou, chudobou, nevyspytateľnými pomermi. A možno aj so svojráznymi ľuďmi.
"Pred cestou sme sa snažili zistiť si o Macedónsku čo najviac informácií. Rýchlo sme zistili, že zohnať čo i len obyčajnú turistickú mapu Macedónska je zložité. Nakoniec nás zachránili pracovníci macedónskej ambasády, ktorí nám jeden exemplár mapy darovali..." vracia sa Števo do obdobia príprav na dobrodružný výlet, ktorý trval celkovo 12 dní. Cesta dala dokopy spolu osem ľudí, gro skupiny tvorili Liptáci, doplnení Trnavčanom a jediným z východu bol práve Štefan.
"Máločo sme o Macedónsku pred cestou vedeli, a aj po usilovnom hľadaní akýchkoľvek poznatkov o ňom sme veľmi nezmúdreli." priznáva Štefan. Azda aj preto vyrážali na dlhú cestu s určitou neistotou a obavami. V sedlách svojich bicyklov urazili asi 500 kilometrov, prirodzene, zaznamenali veci, aké bežnému turistovi unikajú. Debatovali s desiatkami tamojších ľudí, ktorí sa k nim temer vždy správali priateľsky.
"Boli sme milo prekvapení tým, že sme za celý pobyt nevideli jediný vojenský konvoj. Hoci na druhej strane - pri rozhovoroch s domácimi sme cítili, že z myslí ešte vojnu úplne nevypudili. Mnohí v nej stratili svojich blízkych."
Ušli zo strachu
Navonok je v Macedónsku pokoj. Možno to pod pokrývkou vrie, v ľuďoch ešte vždy sídlia negatívne emócie. Zlosť, presvedčenie, že za príkoria a vraždy sa treba odplatiť. Etnické zrážky si vyžiadali mnoho mŕtvych, zomierali kresťania i moslimi, Macedónci i Albánci, vojaci i civilisti.
"Hlavne v pohraničných oblastiach sú stopy vojny zreteľné. Po rozpade bývalej Juhoslávie šafárili v týchto oblastiach ozbrojené bandy, ktoré sa neštítili rabovať, brať všetko, čo malo hodnotu. Veľa ľudí týmto spôsobom prišlo o všetko, čo si rokmi namáhavo nadobudli. Prešli sme viacerými dedinami s úhľadnými murovanými domami, ktoré sú celkom opustené. Strach vypudil ich obyvateľov. Zanechali svoje domovy a ušli do vnútrozemia, kde to bolo o čosi bezpečnejšie."
V pohraničí to dodnes vyzerá ponuro. Iba sem tam zabručí motor auta, kde tu sa dajú zazrieť tiene ľudí, ktorí chodia k hrobom. Nepohnute sedia pri hroboch, modlia sa a s trpkosťou spomínajú na tých, ktorí ich navždy opustili. Ťažko sa odpúšťa. Aj prirodzene pohostinní, prívetiví Macedónci, sa nakazili bacilom nenávisti. Neprejavuje sa navonok, ale pri rozhovoroch jeho účinky neraz cítiť. Ľudia sa utiahli do svojich príbytkov, spoločenský ruch utíchol. Z prekrásnej prírody sa vytratili ľudia.
"Prešli sme pešo planinu Jakupica, kde sme nestretli temer nikoho. Tento región pritom stojí za to vidieť. Vyliezli sme aj na najvyšší vrch, nazývaný Solúnska skala. Nie je to žiaden kopček, dosahuje výšku 2540 metrov, teda zhruba toľko, ako naše tatranské končiare. Na vrchole náš čakalo prekvapenie, bola tam vojenská posádka. Chlapi v uniformách boli najprv zarazení, netvárili sa bohvieako prívetivo. No keď zistili, že sme zo Slovenska, začali sa chovať kamarátsky. Nakoniec súhlasili aj s našou spoločnou fotkou. Pritom tam boli aj ostreľovači s automatickými zbraňami, a čo je divné, základňa nestojí niekde na hranici. Je to hlboko vo vnútrozemí."
Ale vráťme sa ku planine Jakupica. "Je to podivuhodné vápencové pohorie s úžasnými jaskyňami a priepasťami. Jednu sme sme žartom pomenovali Liptovské hrdlo. Chceli sme vedieť, aká je asi hlboká. Nuž sme do nej hodili kameň. Letel tak dlho bez dopadu na dno, že sme tomu nechceli veriť. Priepasť má 300, možno 400 metrov."
Šok z cien
Macedóncov sú iba asi dva milióny. V krajine, vzdialenej od väčších miest, turista môže vychutnávať pokoj a samotu. Každý si môže kdekoľvek rozložiť stan, putovať bez akýchkoľvek obmedzení. Stretnutia s inými "pútnikmi" je vzácne. Naši "bádatelia" ale nešliapali iba cez vzdialené končiny, v na pohľad panenskej prírode. Stretávali sa aj s ľuďmi. V debatách s domácimi porozoberali kadečo. A kde už sa dá lepšie diškurovať, než v obyčajnej krčme. "Keď sme prvýkrát zašli v jednej dedinke na pivo a videli sme na stene vypísané ceny, boli sme v menšom šoku. Poldeci ostrého vyšlo v prepočte na šesť korún, krabička cigariet stála sedemnásť. A nešlo o nejaký šmejd, boli to ´LM - ky´."
Na druhej strane - veľa bežných tovarov je riadne mastných. Za chlieb zaplatíte približne toľko, čo na Slovensku, benzín je dokonca o nejaké dve korunky drahší. Ak vezmete do úvahy, že príjem priemerného Macedónčana je okolo 150 eúr mesačne, jeho živobytie je vskutku skromné. A v časoch bývalej Juhoslávie mali jej občania ako máloktorí zo socialistických krajín jednu cennú výsadu - mohli bez obmedzení cestovať. Všade bez víz. Tisíce Macedóncov vyrážali za prácou do západnej Európy, Ameriky. To sa zásadne zmenilo. Dnes Macedónčan naopak víza potrebuje. A keďže to stojí peniaze, ktorých spravidla nemá nazvyš, je nútený sedieť doma.
"Rozprávali sme sa s mnohými dedinčanmi. Dolieha na nich núdza, sú nešťastní. Nik sa o nich nestará, politici žijú v úplne inom svete. O problémoch bežných ľudí akoby vôbec nič nevedeli." Obyčajní občania väčšinou nažívajú v pokoji. Žiaden nacionaliznus, nevraživosť voči inej národnosti. Aj v príhraničných oblastiach, kde sa nie tak dávno strieľalo. "Párkrát sme posedeli v malých dedinských krčmičkách. V jednej, ktorá stála asi päť kilometrov od albánskej hranice, sme sa rozprávali s niekoľkými chlapmi. Oni to nerozdeľujú - ja som moslim, ty si kresťan, alebo Albánec - Macedónec - Srb. Všetci o sebe hovoria ako o Macedóncoch, no potom dodajú - pochádzam z Albánska, či rodičia sú Srbi."
Macedónsko poriadne cíti ekonomické následky bojov. Vojna nielen zabíjala ľudí, zborila mnoho tovární, zdecimovala poľnohospodárstvo. Pripravila tak desaťtisíce obyvateľov o prácu. Nezamestnanosť v krajine je jedna z vôbec najvyšších v Európe, štatistiky vravia a 25 - 30 percentách. Takmer každý tretí Macedónec v produktívnom veku je teda bez zamestnania. To všetko Štefan vnímal. Osud týchto ľudí sa ho počas cesty dotýkal. Pravda, on bol v Macedónsku v prvom rade za dobrodružstvom. Keďže vo výprave boli viacerí jaskyniari, tajomné diery v zemi ich zaujímali oveľa viac, než radového cestovateľa.
Chodby dlhé desiatky kilometrov
"Mal som to šťastie vidieť jaskyne v Brazílii, Chile, Argentíne, Bolívii. V Macedónsku som zhliadol iba vstupné brány do jaskýň. Mali sme strach dlhšie sa zdržať trebárs v spomínanom pohorí Jakupica. Civilizácia je odtiaľ veľmi ďaleko a dvaja domáci, ktorých sme tam stretli nám ihneď ´otvorili oči´. Stačil jediný posunok, naznačujúci šmyk nožom cez hrdlo. Tým nám dali najavo, že sme vo veľmi nebezpečnej oblasti, kde je najrozšírenejším zákonom samopal pri boku. A po krajine sa potuluje mnoho ozbrojených kriminálnikov." zdôvodňuje Štefan prečo sa neobývanými regiónmi prakticky prehnali bez dlhších zastávok.
Po návrate vŕta Štefanovi v hlave myšlienka ešte sa do Macedónska pozrieť. Zvrásnené pohoria skrývajú podľa neho mnoho úžasných tajomstiev. V krajine sú jaskyne, v ktorých ešte zrejme nik nebol. "Málokto do týchto regiónov chodí. Nachádza sa tak určite veľa obrovských jaskýň, dokonca jedna môže mať celkové prevýšenie neuveriteľných dvetisíc metrov a desiatky kilometrov chodieb. Spustiť sa do nich musí byť zážitkom. No takáto expedícia by si vyžadovala perfektnú prípravu a technické zabezpečenie. Vstupy sú v priemere desať, pätnásť metrov široké, po ich okrajoch nie je jediná skoba, či karabínka. Žiaden dôkaz, že tam voľakto bol. A to je strašne lákavé. I dosť nebezpečné. Klesať na lane úplne doneznáma."
Š. Labuda nesníva o neuskutočniteľných cestách. Stojí na zemi. Ale naďalej sníva o dobrodružných cestách, o tajuplných zážitkoch. Keď sme sa lúčili a spýtali sa ho na ďalšie cestovateľské plány, odvetil, že na najbližšie mesiace nič nechystá, lebo mu ostalo iba pár dní dovolenky. Či sa na podobnú túru vydá o mesiac, či o pár rokov, to teraz nevie. No to pokušenie vydať sa do neznáma v sebe nosí stále. Možno nám niekedy porozpráva o ďalšej zvláštnej krajine....
Marián BETÍK
Autor: Z Vinca sa stal Klinco
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
