Poisťovňa šťastia. Niekoľko rokov pôsobil na doskách Národného divadla v Prahe. Teraz hrá najviac v komornom divadielku Ungelt, ktoré sa teší obrovskému záujmu. V Košiciach sa objavil už po druhý raz. Najprv s hrou Play Stringberg v spoločnosti Chantall Poullainovej a Jiřího Lábusa. Naposledy v rámci Višegrádskych dní a s hrou Donalda Churchilla Na ocet, kde si zahral so svojou dnes už bývalou partnerkou a matkou jeho päťročného syna Kristiána Zuzanou Bydžovskou.

Ungelt je maličké divadielko, ktoré si pozýva hercov z iných súborov. Je to už vaša domovská scéna?

- Robím tam tri veci. S Chantall ideme robiť ďalšiu. Pôjde o americkú hru, ktorá rozpráva o 11. septembri v čase teroristického útoku v New Yorku. Je to príbeh milencov, ktorí v čase útoku na Dvojičky mali pracovať v jednej z dvoch veží. Osud to však zahrá tak, že oni sú práve u nej doma a riešia otázku, či sa nemajú nechať prehlásiť za mŕtvych a zmiznúť niekam ďaleko. Ide o novú vec, ktorá mala premiéru pred vyše rokom v divadle na Brodwai v hlavných úlohách so Sigourney Weaverovou a Matthewom Broderickom.

Chantal je vaša stála divadelná partnerka?

- Vôbec, budem s ňou hrať po druhý raz v živote.

Ako s vám hrá v takom maličkom divadielku, ako je Ungelt?

- Hral som osem rokov v Národnom divadle a to teda bola zas obrovská forbína. Ale tuná si takmer medzi divákmi. Sú tam fantastickí ľudia. Po ľudského hľadiska je to fajn.

Netúžite hrať zasa na veľkom javisku?

- Teraz sa tomu vyhýbam, nechce sa mi. Stopol som to.

Hra Na ocet mala premiéru pred vyše štyrmi rokmi, odvtedy sa veľa zmenilo aj vo vašom súkromnom živote. Ako sa vám teraz hrá so Zuzanou Bydžovskou milencov?

- To neriešim a navyše každý máme svoj súkromný život. Náš vzťah je pasé. No ale niekedy je to naozaj desivé. Spýtajte sa jej na to.... (cha, cha) Hráme ho už piatu sezónu, dozrelo trochu inam. Predtým bolo toto predstavenie akoby trochu viac vnútornejšie.

Vaša postava Mikea je prototypom všetkých zlých mužských vlastností. Museli ste chodiť ďaleko pre príklad?

- Je to taký typický chlap. Bordelár... má všetky obsesie, aké len jestvujú, robí kraviny a podstatné veci mu unikajú. Vždy si viac vážim dievčatá než chlapcov, takže pre mňa to nie je problém povedať. Toto je totiž taká zvláštna hra. Úprimne povedané, to nie je nijaká pecka ako hrom. Donald Churchill napísal tieto trošku stupídne konverzačky, a to je vyložene rozhlasová hra, ktorú sa pokúsil Milan Hejn s režisérom Michalom Dočekalom previesť do jyviusjovej reči. No nie je to žiadna veľká dráma. Asi tak.

O to ťažšie pre herca.

- Neviem posúdiť. Ono sa to v origináli volá doslova a do písmena v zmysle Zbytky od obeda. Takže ony sú tie zbytky odhodené kdesi pod stolom. To je trochu presnejšie. Bola to slávna rozhlasová hra, ale v divadle ju nikto nehral.

Takže čo vás čaká okrem premiéry v Ungelte?

- Točím teraz so Švajčiarmi historický film o Božene Němcovej. Stvárňujem jej manžela. Zhodou okolností sa teraz vyrábajú dva filmy o tejto spisovateľke. Jeden točia Nemci a druhý Švajčiari.

To je obrovský skok. Ste prototyp súčasného hrdinu.

- Ja to tak neberiem. Nemám rád také rečičky o herectve. To vám možno povie Boris Rösner, keď onedlho príde do Košíc. Vnímam to ako každú inú prácu.

Čo máte teda rád?

- Lesy a hory, vodu a vzduch a lezenie.

N akošickom javisku ste predviedli priam horolezecký výstup. Išlo vám to dobre.

- To si píšte, že áno. Bol som v prezentácii horolezeckej.

Preto tá kondička?

- Ale teraz to už nie je ono. Nie som na tom športovo dobre, veľa fajčím a vôbec si nedávam pozor.

Kde ste už liezli?

- V Nórsku na Tromse, v Amerike to bolo fajn. Ale nikdy som neliezol do vysokých hôr. To skôr môj brat, ten bol v Himalájach.

Chodí s vami do hôr aj vaša terajšia partnerka Vilma Cibulková?

- Vilma je úplne normálna osoba. Samozrejme, že chodíme. Keby ste videli, aké má na rukách krvavé mozole. Je taká, že sa vôbec nedokáže zastaviť. Ale viete, čo je najlepšie, že je normálna.

Vidíte sa niekedy málo, to vzťahu prospeje?

- Je to jedno. Neviem, či je to dobre alebo zle. No v celku je to fantastické, že má každý svoju slobodu. Samozrejme, niečo máme spoločné, ale, preboha, len nebyť stále na niekom závislý. Neviem si predstaviť, čo by bolo, keby to prežívala: Kristepane, nevolal, kde je, čo sa stalo, koľko je hodín, kde sa zase zatáral... To by sa fakt nedalo. Sloboda je to, čo nás dokáže oboch spojiť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári