javiská, za postavu Leporela v opere Don Giovanni dostal Cenu literárneho fondu. Svojou kariérou pokračuje v šľapajách svojho otca, operného speváka Ondreja Malachovského. Sám je otcom dcéry Kristíny, ktorú má s manželkou, známou moderátorkou Ivetou Malachovskou. Košičanom sa predstavil na nedávnom koncerte v Dome umenia, kde hosťoval spolu s Klaudiou Dernerovou. Pred vystúpením si našiel čas na krátky rozhovor s nami.
Košickému publiku sa predstavíte áriami z opier. Čo uprednostňujete vy - koncert árií alebo operu?
- Ja mám rád kompletné opery so všetkým, čo k tomu patrí. Keď je dobrý orchester, kvalitná scéna, pekné kostýmy a vydarené dielo ako celok. Koncerty sú tiež fajn, ale ja mám radšej v divadle kompletnú operu.
Tieto koncerty však operu do istej miery spopularizovali.
- Určite. Nie každý sa vyberie na operu. Človek skôr pôjde na koncert a je to naozaj spôsob ako operu prezentovať a priblížiť aj širším masám. Myslím, že s tým začali Carreras, Domingo a Pavarotti na štadiónoch. Prilákali tam tisíce ľudí, vybrali tie najkrajšie árie a mnohí ľudia, ktorí by inak na operu nešli, si to vypočuli a odrazu povedali: 'Fíha, to je pekná muzika. Možno si to pôjdem aj pozrieť'. Takže je to taká reklama. Sú tam totiž vybraté bonbóniky, nádherné árie z niekoľkých opier. To je pre poslucháčov zaujímavé. Lebo keby šli na operu, počujú možno jednu-dve hitovky za večer, takto ich počujú 10-12.
Vy ste si zažili i veľké zahraničné scény. Majú tie inú atmosféru ako menšie javiská?
- Naša profesia je aj o adrenalíne. To znamená, že keď vystupujete - ako sa mi stalo v Japonsku - pred 3000 alebo 5000 ľuďmi, tak to sú obrovské sály. Navyše pred nami spievala Lascala a Metropolitná opera, čo je obrovská výzva. Nie tým, ako sa chystám na výkon, lebo ten musí byť stopercentný pred obecenstvom, v ktorom sedí 500 ľudí rovnako, ako keď je tam 5000, no keď vchádzate do divadiel, ktoré majú svoju históriu a spievali tam velikáni, je to väčší záväzok.
Aké máte profesionálne sny?
- Snom vari každého speváka je spievať v Metropolitnej opere, vo Viedenskej opere a v Lascale. A potom spolupracovať s velikánmi, čo sa mi už čiastočne podarilo. No na svete je veľa osobností aj dirigentských, s ktorými by som rád robil. Ale mojím najväčším snom, ktorí si stále plním, je popularizovať operu a pritiahnúť k nej aj mladých ľudí. Lebo ľudia obľubujú muzikály, čo je síce fajn, lebo keď sú dobre spravené, tak sa páčia aj mne, no ak je opera špičková, tak je to neporovnateľný zážitok. Ja som vo svete videl niekoľko produkcií, spomeniem napr. v Paríži Othela s Domingom. To bolo po všetkých stránkach tak fantasticky spravené, že som na konci plakal. A vtedy som si povedal, že keď je opera urobená dokonale, ako som to videl tam, tak neexistuje pre ľudí, ktorí majú cit, radi divadlo a niečo od toho očakávajú, nič lepšie.
Ako sa vám darí dostať k opere vašu dcéru?
- Nejako špeciálne ju k tomu neťahám. Myslím že sme s manželkou spravili asi najlepšiu vec v tom, že sme ju vôbec nenútili a že sa k tomu dostala prirodzenou zvedavosťou - že chodila na skúšky a na predstavenia. Veľký dôraz však kladiem na to, aby videla pekné a pozitívne veci a diela, ktoré si myslím, že môžu byť zaujímavé aj pre dieťa. Tak si k tomu vybudovala vzťah prirodzene. A dnes dokonca popri inej populárnej muzike a muzikáloch, ktoré zbožňuje, si sama púšťa aj symfonickú alebo opernú muziku. Dokonca mi chodí kradnúť cédečka (smiech).
Vidíte už aspoň približne v čo sa vaše dieťa formuje?
- Keď bola maličká, veľmi chcela byť baletkou. Ale už mala naučenú vetu, že ja by som chcela byť baletkou, ale ocko mi to nedovolí. Viem totiž, čo to obnáša, že je to nekonečne ťažká práca, ktorá u nás vôbec nie je docenená. To som nechcel, aby robila. A inak chodí na klavír, má veľmi dobré uši, dobrú intonáciu. Uvidíme, čo z nej bude. Ak sa bude chcieť raz uberať týmto smerom, nebudem jej brániť. Momentálne má nálady, že by chcela byť muzikálovou speváčkou.
Takže to ostane v umeleckých kruhoch?
- No matematička a fyzička z nej určite nebude. Ale baví ju všeličo. Aj medicína, možno by chcela byť aj učiteľkou. My sa jej snažíme dať zo všetkého trošku, aby mala rozhľad a potom nech si vyberie, čo ju bude baviť.
Prednedávnom ste boli v Moskve, po Košiciach idete do Prahy, potom vás čaká Japonsko. Ako znášate odlúčenie od rodiny?
- Často si telefonujeme, sms-kujeme. Oni to chápu. Vedia, že mám profesiu, ktorá ma núti veľa cestovať. No neodchádza sa mi ľahko, lebo my sa s mojimi dvoma babami máme veľmi radi a vždy mi chýbajú. Ale profesia je profesia.
Autor: ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
