ktorých boli duchovia prírody ešte v čase, ked o tom hovorili, skutočnostou. Napr. o bytostiach jazera po druhej svetovej vojne podali svedectvo ľudia vymierajúceho národa Vadjov v krajine jazier a bažín pri Petrohrade.
Etnografovia to zaznamenali takto: - Bolo to v Jarvigoizskom jazere. Vynorila sa a sadla si na kameň. A prečesávala si vlasy. Mala dlhé vlasy. Len si ich prečesávala a potom začala plakať. V Savvokkalskom jazere bola duchom jazera žena. Bola ako človek zahalená do hodvábneho závoja. V Suvskom jazere bol dušou muž, mal prepásanú šatku okolo bedier. Vídali ho, objavoval sa na hladine.
Človek, ktorý uvidí ducha jazera, ho nevníma očami. On ho iba cíti a podvedome sa pýta, ako by asi vyzeral. Svoj vnútorný zážitok potom vkladá do fyzického zrakového vnemu. Duša jazera nemá vidite+nú podobu, dajú sa vnímať iba jej prejavy na hmotnom jazere.
Schopnosť vidiet prírodné bytosti je v súcasnej kultúre velmi vzácna. Ak dospelý clovek vidí víly, škriatkov alebo iné prírodné bytosti, považuje sa povedzme to jemne za nekompletného. Detí, ktoré majú túto danost, býva viac, ale málokto im rozumie. Casto sa stáva, že dieta náhle zbadá cudnú postavu ako chodí medzi stromami alebo stojí v niektorom zákutí. Ak to povie rodicom, väcšinou sa mu vysmejú.
Túto, dnes výnimocnú schopnost, volakedy mali všetci ludia. Hmota ich ešte tak nepútala a medzi zmyslové vnemy mohli vstúpit vnemy duševné. Postupom casu pozemská bdelost prevážila a duševné vnemy sa vytesnili do oblasti snov a niektorých zmenených stavov vedomia.
Mali by sme si uvedomit, že od prírody nemôžeme iba brat a že to, co zoberieme, by sme mali vrátit alebo vyvážit niecím iným. Nejde o presné úcty, ale o zachovanie zdravej duše prírody. Národy, ktoré ešte žijú v užšom zväzku s prírodou, vždy prosia prírodné bytosti o pochopenie, že idú do nej zasiahnut. Národ Vepsov v severnom Rusku ešte pred 35 rokmi mal svoje obrady. Etnograf to zachytil presne: - Ked sa stavia dom alebo chliev, musí sa poprosit o miesto. Prídeš tam, ukloníš sa, poprosíš Boha: Pán domu, pán chlieva, dajte mi svoj súhlas pre toto miesto. A zacneš stavat. Ked sa robia základy, dáš do každého rohu dve vetvicky divého šípkového trnia. A povieš modlitbu. Alebo dáš do božieho rohu starý zlaták, ak ho máš, alebo obycajné mince. Tým vykupuješ miesto.
Naši predkovia už od najstarších cias pri oslovovaní prírodných bytostí spájali prosbu s vdakou a boli v súlade s prírodným prostredím.
Lea Gallová
Autor: Aj jazero má svojho ducha
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
