Uličkami ´mŕtveho ostrova´ sa vraj zakrádala pani Smrť

Ostrov, kde podľa turistických príručiek splývajú hranice medzi snom a skutočnosťou. Ostrov, kde majú domov najstaršie grécke báje. Ostrov, kde sa podľa nich narodil najväčší boh starých grékov - Zeus. Ostrov, ktorý ospevoval už Homér. Áno, uhádli ste. Je to Kréta. Miesto, kam každý rok smerujú stovky dovolenkárov aj z Košíc. Počas tohto leta bola medzi nimi aj Valentína Dobranská. No kým väčšina turistov vylihovala na plážach, ona dala prednosť spoznávaniu ostrova.

"Keď som si pár dní pred odletom zo Slovenska listovala v Homérovej ´Iliade a Odysee´ či v Zamarovského ´Bohoch a hrdinoch´, a získavala o Kréte nové a nové informácie, vzrastalo moje vzrušenie a očakávanie," spomína V. Dobranská na júlovú cestovnú horúčku. "Tento pocit milujem. Dá sa získať vtedy, keď sa na cestu dôkladne pripravujete. Nemyslím tým batožinu ani kreditné karty, ale vedomosti. Doporučujem, to každému. Potom vám už nebudú vadiť drobné nepríjemnosti, ktoré dokážu pokaziť náladu. Naopak. Váš cieľ, ktorý očakávate, je totiž iný. Všetko, o čom ste sa dočítali, chcete vidieť a zažiť."

Po baciloch lepry netúžila

Najväčším problémom zvedavej Košičanky bolo, kde začať. Počas dvoch týždňov chcela vidieť Krétu i navštíviť niekoľko priľahlých ostrovov. Takých, ktoré ešte nie sú zaplavené turistami a história z nich dýcha viac, než inde. Na druhý deň po prílete si teda vybrala ľahší cieľ - ostrov Spinalonga. "Vábil ma tento tajomný a hrôzostrašný kúsok zeme, lebo v minulom storočí na neho mohli vstúpiť iba ľudia, chorí na lepru," vysvetľuje V. Dobranská svoju voľbu.

"Prvú časť cesty do dedinky Pláka sme absolvovali autom a bola som veľmi prekvapená. Nečakala som, že ostrov s tak bohatou históriou, siahajúcou tisíce rokov pred náš letopočet, je skalnatá a nehostinná krajina. Po desiatkách kilometrov jazdy Krétou, kde takmer ľudoprázdne úseky oživovali iba drobné usadlosti s domčekmi, prilepenými ku skalám, nám Spinalonga pripadal ako sen z iného storočia. Ale iba z diaľky..." Tento maličký ostrovček, vzdialený od Kréty čoby kameňom dohodil, bol okrem bohatej zelene celý zastavaný, bez kúska voľnej zeme. Bola to jedna veľká stredoveká pevnosť uprostred mora.

Ako tvrdí V. Dobranská, iba málo turistov sa dostane až do Pláky. Nie je to totiž typické letovisko. Iba dedinka s malým prístavom, odkiaľ sa v minulosti vydávali loďe na krátku cestu k ostrovu Spinalonga. "Pri čakaní na loď som si snažila predstaviť, ako sa asi cítili ľudia, ktorých perevážali na ostrov, z ktorého nebolo návratu..." Muselo ich byť veľa, lebo pevnosť, hoci bola postavená v 16. storočí, slúžila ako posledné útočisko pre chorých od roku 1903 až do roku 1957. Lepra bola v tých časoch pomerne rozšírená a nákazlivá choroba.

Po krátkej plavbe loďou vystúpila Košičanka a ďalší turisti na ostrov. "Vstupná brána i hradby pevnosti boli ešte v zachovalom stave. Pomaly sme sa presúvali ulicami a dávali si pozor, aby sme sa ničoho nedotkli. Hoci v týchto miestach už desaťročia nikto nebýval a možnosť nákazy náš sprievodca vylúčil, nikto nechcel riskovať, že si z dovolenky donesie ako suvenír aj bacil lepry. V meste vládlo také zlovestné ticho, že si jeden z turistov neodpustil poznámku, po ktorej mi vyskočili na tele zimomriavky. Vraj má pocit, akoby sa uličkami zakrádala pani Smrť..." Prehliadka ´mrtveho ostrova´ trvala asi hodinu, po nej sa minivýprava vrátila na Krétu.

Po stopách režiséra

Druhým cieľom potuliek po Kréte bola dedinka Kritsá. Prečo? "Chcela som vedieť, prečo si práve ju vybral režisér pre natáčenie filmu ´Grék Zorba´," vysvetľuje V. Dobranská a dodáva, že nič výnimočné neobjavila. "Vysoko na úpätí skál sa chúlila dedinka a uprostred nej chrám Malebné. Okolo neho boli na bielo natreté domčeky s modrými či zelenými dverami, a oknami plnými kvetov. Na priedobí sedeli najmä starší muži a popíjali kávu. Sem-tam bolo vidieť aj starenky, celé v čiernom, a ja som mala pocit, že sa tu zastavil čas. Nikto sa nikam neponáhľal a hoci to bol zjavne neúrodný kraj, na nikom nebolo vidieť zlú náladu." Kréťania sú vo všeobecnosti hrdí a priateľskí ľudia. Majú niečo, čo je pre vystresovaných Európanov nepochopiteľné. Stoický pokoj a vyrovnanosť. A to aj napriek tomu, že majú najmä v nehostinných častiach ostrova ťažký život.

Z dedinky Kritsá pokračovala Košičanka cez rovinu Lasiti k dedinke Psychro. Tam, v jaskyni na vrchu Dikté, sa podľa gréckych bájí narodil najvyšší boh starých Grékov - Zeus. Jeho matka Rheia ho tam porodila tajne, aby ho zachránila pred svojim manželom Kronom. Ten jej totiž každé dieťa vzal a z obavy pred prípadnou vzburou zjedol. V týchto miestach teda Rheia zverila syna do opatrovania nymfám, ktoré ho kŕmili mliekom božskej kozy Amaltheie a včelím medom, až kým nedospel. Toľko krátky úryvok z gréckych bájí.

Na ostrove boha Poseidona

Ďalším cieľom cesty V. Dobranskej bola na východe ostrova dedinka Via a v nej kláštor Moní Toplú. Vznikol v 14. storočí ako ochranný bod proti Turkom. Cesty k nemu sú nespevnené a je zjavné, že turistický ruch sem ešte nedorazil. Na Košičanku v požičanom džípe tam preto všetci pozerali ako na zjavenie. "Mala som pocit, že si mysleli, že som zablúdila. Keď som totiž pozerala do mapy, lebo som chcela pokračovať v jazde, jeden starší muž sa ma opýtal, či nepotrebujem pomoc."

Z Moní Toplú si to zvedavá turistka nasmerovala na ostrov Chrisi Island, známy ako tzv. Zlatý ostrov, alebo ostrov boha Poseidona. Plavba k nemu trvala asi hodinu. Východzím bodom bolo mestečko Ierápetra na juhu Kréty.

"Tento rovinatý ostrov je neobývaný, ak nepočítam šéfa a personál malej taverny. Je to asi jediná stavba, pokiaľ sa tak štyri murované steny so strechou z dosák dajú nazvať. Na najkrajšiu ´zlatú´ pláž ostrova sme ešte museli odšlapať asi desať minút na sever. Ale stálo to za to. Pred nami sa rozprestierala nádherná pláž, ktorú obmývala kryštáľovočistá voda Lýbijského mora. Ešte nikdy som takú čistú a priezračnú vodu nevidela. Trblietajúce sa drobné vlnky vrhali na dno bieleho piesku žiarivé odrazy. Nevedela sa tej vody nabažiť, podobne ako asi sto pasažierov lode. Boli sme jedinými obyvateľmi ostrova až do 16. hodiny, kedy nás loď, ktorá premáva iba raz denne, odviezla späť na Krétu."

Kde zabili Minotaura?

Byť na Kréte a nenavštíviť Knossos by bol rovnaký ´hriech´, ako nevidieť v Košiciach Dóm v. Alžbety. Aj V. Dobranská sa teda hrnula spolu s ďalšími turistami z celého sveta na pahorok Kefalu, kde v roku 1900 objavil anglický archeológ A. Evans trosky obrovského paláca.

"Bolo tam toľko turistov, že som v určitom okamihu oľutovala, že som sem šla," priznala Košičanka. "Ale historická hodnota tohto miesta a zážitok z neho boli silnejšie. Zvlášť preto, lebo tých takmer 1300 miestností, ktoré Evans odkryl, je považovaných za palác legendárneho Minoa. I ja som sa prešla niektorými časťami zrúcanín a v pomyslení na grécke báje som premýšľala o jednom. Aké dlhé muselo byť Ariadnino kĺbko nití, ktoré Thesovi pomohlo vymotať sa z labyrintu potom, ako zabil Minotaura."

Okrem úzkych uličiek labirintu si V. Dobranská obzrela i obrovské egyptské džbány, v ktorých sa dalo uchovať až 78 tisíc litrov oleja. Videla aj niekoľko vzácnych fresiek a zvyšky kanalizácie, ktorú tam zaviedli už pred 3500 rokmi. "Vtedy sa mi vybavili slová poľského spisovateľa Vojtecha Zamarovského o obrovskom rozkvete a význame Kréty v tomto období. Písal, že kým v strede Európy sa stavali pevnosti z hrubo opracovaných balvanov, v krétskych chrámoch už viseli nástenné maľby a ich obyvatelia používali kúpelky."

Košická turistka však na záver spomienok z Knossosu dodala, že dodnes nebola spojitosť medzi ním a labirintom Minotaura dokázaná. "Je to stále iba Evansová domnienka. Grécku ale vyhovuje. Ročne totiž navštívi Knossos okolo pol milióna turistov a tí znamenajú pre miestny turistický ruch celkom slušné peniaze..."

Lákala ju báj o Zeusovi a Evrope

Z Knossosu sa V. Dobranská vydala na juh ostrova, späť k Lýbijskému moru. Do dedinky Mátala ju prilákala báj o tom, že na miestnu pláž zostúpil Zeus spolu s dcérou sidonského kráľa Evropou potom, čo ju uchvátený jej krásou, premenený na býka, uniesol. "Pláž, ktorú lemovali skaly, deravé ako ementál, bola plná ľudí. Tých však určite prilákalo slnko a voda, nie historická hodnota tohto miesta. Každopádne to bolo ideálne miesto pre malý románik, tak, ako ho údajne v týchto miestach zažil Zeus s Evropou."

Na záver pobytu sa ešte košická turistka vybrala na západnú stranu ostrova. Uchvátili ju čarokrásne ´benátske´ uličky mesta Réthimnonu, plné maličkých taverien a obchodíkov so suvenírmi. Odtiaľ pokračovala na juh do mesta Moní Préveli. Tam ju zase lákalo vidieť pláž, lemovanú palmami. Hoci sa na nej vykúpala a chvíľu i slnila, nebol to vraj jediný dôvod návštevy. Chcela hlavne vidieť miesto, ktoré je tiež späté s nejakou starou gréckou bájou.

Doslova nebolo dňa, aby sa V. Dobranská niekam nevybrala. Ako niekoľkokrát počas svojho rozprávania zdôraznila, nešla na Krétu iba vylihovať pod horúcim slnkom. To vraj môže aj doma a lacnejšie. "Chcela som ten pobyt naplniť čo najväčším množstvom zážitkov. Aby som potom mohla doma spomínať. Pri filme, fotkách či pri pohľade na suveníry. Krétu môžem z tohto pohľadu ľuďom s podobnou ´krvou skupinou´ ako ja, vrelo odporúčať."

Róbert BEJDA

Autor: Aký ste zákazník?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári