Speňažiť chceli mosadzný úd i päťkilový ´medený´ kameň
Pred pár týždňami sa médiami mihla správa, že z areálu súkromnej firmy zmizli 4 km nepoužívaného potrubia za vyše 800 tisíc korún. Z areálu inej firmy zas ktosi odviezol niekoľko ton hliníka za takmer pol milióna. Páchateľ je neznámy, no jedno je takmer isté. Na obe "zásielky" čakal vopred dohodnutý kupec. Priviezť podobný "sortiment" do zberne šrotu, to by s určitosťou znamenalo "basu". Po Košiciach sa denne presúvajú ľudia s kárami, vozíkmi, starými kočiarmi. Majú v nich naložené rôzne kovové rárohy. V zberniach za ne zinkasujú pár korún, aby si ovlažili hrdlá čímsi ostrejším. Mnohí si však práve takto zarábajú na živobytie. Na chlebík každodenný...
My, bežní ľudia, skôr registrujeme tých bedárov s kárami. Mnohí ich odsudzujeme a dávame im najavo svoj odpor k nim. Iste, veľa z nich žije z krádeží, no veľa je i takých, ktorí vidia svoju jedinú šancu "zarobiť" si takto, zberom druhotných surovín, na základné životné potreby. Traja zo "zberačov" kovového odpadu boli ochotní porozprávať, čo táto činnosť obnáša, aké má úskalia. A porozprávali sme sa aj s človekom, ktorý kovový odpad vykupuje. Traja ďalší majitelia či konatelia výkupní nám však odmietli poskytnúť akékoľvek informácie o svojich obchodoch...
Prvý "respondent" sa sotva dal prehliadnuť. Vcelku slušne pôsobiaci starší Róm namáhavo tisol po chodníku malú káričku, naloženú kadečím. Zdemolovaná smetná nádoba, v nej zopár železných prútov a hrdzavých matíc. "Takto sa snažím získať nejakú tú korunu. Mám 59 rokov, kedysi som robil v Hutných stavbách, ale už 14 rokov nemám prácu," vysvetľuje Marián Šponták. Túla sa po celých Košiciach a zbiera všetko, čo sa dá speňažiť. "Ja už poznám miesta, kde sa dá voľačo nazbierať. Nekradnem. Raz som rozmontoval aj s kamarátom celú škodovku. Niekto ju nechal na parkovisku za Blšákom. Vtedy som za jeden deň zarobil skoro 600 korún. Ale to sa stalo iba raz."
M. Šponták má svojich informátorov, 10- či 12-ročných šarvancov, ktorí sa túlajú po celých Košiciach. Ak im padne niečo väčšie do oka, vedia, kde ho nájdu. A on im vydelí zopár korún, aby mu dohodili kšeftík aj nabudúce. So svojou káričkou chodí po celom meste, nie je pre neho problémom prejsť aj 15kilometrov denne.
Každého zákazníka evidujú
Neďaleko amfiteátra je malá, nenápadná zberňa. Väčšinou sem ľudia nosia papier, nájde sa však aj dosť takých, ktorí privezú kovové veci. Majiteľ Ladislav Gyimothy tu pôsobí už štyri roky. Za ten čas k nemu zavítali stovky rôznych ľudí, cez váhu "prešli" azda tisíce ton druhotného odpadu.
"V našom výkupe neberieme železný šrot," vysvetľuje L. Gyimothy. "Bolo by to rentabilné, no treba na to oveľa väčšie priestory a technické vybavenie. Napríkald hydraulické rameno. Aké zariadenie máme my? Váhu a ruky..."
Medzitým sa prišmochtá "klient". Tlačí starý kočiar, ktorý sa prehýba pod ťarchou nákladu. Staré mosadzné predmety vraj našiel. Jeho historka je krajne nepravdepodobná, ale to výkupcu nemusí zaujímať. Bez preukazu totožnosti sa farebné kovy neberú. Do zošita sa zapíšu nacionálie aj tohto chlapíka, ak by sa o jeho "tovar" neskôr zaujímala polícia, hneď vie, koho má hľadať.
"Krádeže rôznych kovov zo železničných zariadení sále registrujeme," vraví hovorca Železničnej polície v Košiciach ing. Marián Oružinský. "Zachytili sme napríklad krádež použitého trolejového vedenia za vyše 26 tisíc korún. Iróniou bolo, že páchateľmi boli maloletí chlapci. Nebolo teda možné trestne ich stíhať."
Zlodejom donedávna nahrával aj "mäkký" paragraf v zákone. Kým škoda nepresiahla výšku minimálnej mzdy, ich čin sa kvalifikoval len ako priestupok. Tie časy skončili. "Veľakrát sa krádeží dopúšťajú tí istí páchatelia. Zákon už na nich pamätá. Ak trebárs ten istý zlodej ukradne trikrát materiál za tisícku, posudzuje sa to ako pokračujúci trestný čin." uviedol Ing. M. Oružinský.
Pre zlodejov je najlákavejšie to, čo nie je zabezpečené. Ustrážiť tisíce kilometrov železničnej trate nie je fyzicky možné. Na voľných tratiach, ďaleko od obcí a miest, často mizli medené koľajové prepojky. Ich krádeže sa natoľko rozmnožili, že Železnice SR museli konať. Odbor elektrotechniky a energetiky pristúpil k výmene medených za železné lanká. Preto sú v súčasnosti na mnohých miestach tratí inštalované železné vodivé laná ku transformátorom návestidiel a závor.
"Medené prepojky sú aj v zákone definované špecificky - ako všeobecne prospešné zariadenia. U nich sa preto krádež posudzuje inak. Škoda vôbec nemusí presiahnuť spomínaných 6080 korún, i tak je to trestný čin. Do rovnakej kategórie spadajú aj napríklad návestidlá." upozorňuje ing. M. Oružinský.
Príslušníci železničnej polície monitorujú hlavne lokality, v ktorých sa nachádza väčšie množstvo dobre "speňažiteľného" materiálu. Občas zavítajú i do zberní, presvedčiť sa, či sa v nich nenachádza voľačo kradnuté. Zlodeji sú však neuveriteľne drzí a vynaliezaví. "Mali sme prípad, kedy vliezli do odstavených osobných vozňov a odmontovali hliníkové tyčky z batožinových políc..." spomína si M. Oružinský.
Hliníková nádrž vážila 300 kg
Tieto slová nám prichádzajú na um vo chvíli, kedy stretávame ďalšieho zo "zberačov". Káru a jej náklad má prikrytý plachtou, no z vrecka starého kabáta vykúkajú kombinačky i rukoväť masívneho šrubováka.
"Ta deže! Ja nekradnem! Ľudia mi podávajú všeličo, čo nepotrebujú. Im to na dvore zavadza a ja to odvezem. Pomáham im," rýchlo odrapoce asi 50-ročný chlap a keď spomenieme jeho ´vercajg´, pohotovo odvetí: "Železo neleží len tak na zemi, treba ho vyšrubovať. S rukami to mám robiť?"
L. Gyimothy pri práci denne prichádza do kontaktu aj s ľuďmi, ktorí sa ho snažia oblafnúť. Za roky praxe si vypestoval akýsi čuch na podvodníkov, a dobehnúť ho dokáže máloktorý. "Predčasom doniesol asi 12-ročný chlapec šesťapolkilovú ´hrču´ medeného drôtu. Cítil som podfuk, a tak som ju dôkladne preskúmal. Pod drôtom bol zabalený päťkilový kameň. Keby sme ho nezbadali, zaplatili by sme zaň okolo 300 korún. To už je dosť vzácny kameň..."
Mesačne odkúpi zhruba tonu neželezných kovov. Ak odráta náklady na dopravu, plácu pre jedného zamestnanca, zo zisku nemôže veľmi vyskakovať. Podobných zberní ako je tá jeho, funguje v Košiciach asi dvadsať. Niektoré sú zastrčené, nenápadné a hlavne preto ich vyhľadávajú všelijaké indivíduá. "Zaznamenali sme veľa kuriozít. Kovové časti z hrobov, či mosadzný mužský úd, ktorý zrejme slúžil ako ťažidlo..."
Pre výkupcu je niekedy priam rébusom identifikovať, z akého zariadenia kovový šrot pochádza. Pred ponúknutím na predaj ho "zberači" starostlivo upravia. "Medené drôty väčšinou postrihajú na maličké kúsky. Nedá sa zistiť, odkiaľ meď pochádza, lebo ju nevyše pomiešajú aj s iným kovovým materiálom." poodkrýva záludnosti niektorých obchodov L. Gyimothy. Väčšinou mu ľudia vozia pár kilogramov tovaru. "Najväčší kus, aký si pamätám, stál za to. Istý pán na dodávke priviezol veľkú hliníkovú nádrž, ktorá vážila okolo 300 kg. Vyplatil som mu za ňu takmer 10 tisíc korún."
Odmontujú aj to, čo je privarené
Na Slovensku sme sa ešte stále nenaučili nakladať s odpadom (vrátane kovového) v súlade s moderným celosvetovým trendom. Ten jednoznačne preferuje recykláciu. Skladovanie odpadov je definitívne minulosťou, ich recyklácia je budúcnosťou. Možno aj preto by sme nemuseli odsudzovať tých, ktorí brázdia mesto z jedného konca na druhý a zberajú kovový odpad.
"Nikdy som nič nešlohol. Často chodím po štvrtiach s rodinnými domami, aj po blízkych dedinách, a pýtam sa ľudí, či nemajú dáke kovové rárohy, ktorých sa potrebujú zbaviť," prezradil nám muž, ktorý do zberne priviezol starú, rozmontovanú chladničku. "Som už na dôchodku 10 rokov. Dostávam niečo málo cez šesťtisíc mesačne, zberom železa a iných kovov si prilepším o také dve tisícky. Najprv si všetko obídem na bicykli, potom po veci idem autom," opisuje svoje "podnikanie" približne 70-ročný pán Eugen. "Pozrite sa sem - tu mám pozapisované všetky väčšie kusy, ktoré mi ľudia ponúkli za posledné dva týždne. Táto chladnička bola na dvore domu a jej majiteľ mi dal ešte 20 korún za to, že som mu ju odviezol preč. V zberni som za ňu dostal dve stovky. V zošite mám poznačené, aký kus železa sa kde nachádza. Naplánujem si trasu tak, aby som najazdil čo najmenej kilometrov..."
Pán Eugen je nahladko oholený, slušne oblečený a vyzerá skôr ako podomový díler než chlap, ktorý zbiera po meste kovový odpad. Nečudo, že ľudia k nemu pociťujú dôveru a spravidla ho ochotne pustia do dvora. "Hneď, ako mi niekto dá voľajaké kovové veci, viem zhruba cenu, za ktorú ich môžem predať. Niekedy sa mi to veľmi neoplatí, ale zoberiem to. Ak raz takto niekomu pomôžem, neraz o nejaký čas dostanem od neho voľačo, čo sa dá predať za slušný peniaz."
Druhá zberňa, v ktorej s nami boli aspoň trochu ochotní rozprávať, je úplne zastrčená, priam neviditeľná, hoci stojí v širšom centre mesta. Jej zákazníci však o nej vedia, a to je podstatné. Starý pán, ktorý v nej pracuje, odmieta prezradiť svoje meno: "Som na dôchodku a majiteľ mi dal túto prácu. Môže sa o tom voľakto dozvedieť a dôchodok mi vezmú." ospravedlňuje sa asi 60-ročný chlap. "Celý život som robil v železiarňach, v kovoch sa vyznám. Človek niekedy žasne, čo sú schopní ľudia vymyslieť pre pár korún. Hoci aj roztaviť hliník, roztrihať väčšie kusy, odmontovať aj to, čo je dôkladne privarené. Niekedy nechápem, ako to dokážu." Viac z neho nedostaneme, lebo musí obslúžiť zákazníka. Výzorom zjavne bezdomovec priviezol na rozheganej káričke zmes rôznych rúrok a plechu.
Skutočne, vynaliezavosť ´zberačov´ nepozná hranice. Každý kúsok kovu má pre nich určitú hodnotu. Aj zhrdzavený plech sa dá spracovať a využiť. A kovové rárohy sa dajú vymeniť za chlieb. Ten, čo sa reže i ten, čo sa pije...
PLACKA: Výkupné ceny neželezných kovov v Košiciach sú viacmenej fixné, aj keď zberne s väčším obratom môžu vyplácať o trochu viac. Kilo medi sa pohybuje od 60 do 65 Sk, hliníka od 30 - 32 Sk a mosadze okolo 30 Sk. Každá zberňa má vyvesený zoznam komponentov, ktoré zásadne nevykupuje. Ide o veci, ktoré sa bežne nedajú nájsť a takmer na sto percent k nim ´zberači´ prišli krádežou...
Marián BETÍK
Autor: Aký ste zákazník?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
