August 1526 skoncoval so starým Uhorskom
To, k čomu od smrti Mateja Korvína spelo vnútorne rozhádané Uhorsko, sa malo vyplniť v desiatom roku panovania kráľa Ľudovíta II. Jagellonského, koncom mesiaca augusta, na pláni neďaleko juhomaďarského mestečka Moháč. V jedinej zbrklo a nerozumne zvedenej bitke prišlo Uhorsko, dovtedy štít Európy pred osmanskou hrozbou, o svoju vojenskú silu a zbytok svojej štátnej súdržnosti. Moháč viedol k stopäťdesiatročnej okupácii centra krajiny a k rozpadu jej zvyšku na dva v podstate samostatné štátne útvary. Košice to mali pocítiť hneď po Moháčskej bitke, keď sa stali sústom, o ktoré bojovali cisárske vojská, i vojská protikráľa Jána Zápoľského. Moháčom pre nás skončil stredovek, a nadchádzajúci novovek ukazoval zatiaľ iba svoju nepríjemnú tvár.
KOŠIČANIA POSLALI BOJOVAŤ PENIAZE
V mesiacoch, ktoré predchádzali Moháčskej katastrofe, sa zdalo, že sám osud sa snažil skryť pred obyvateľstvom Uhorska blížiace sa nebezpečenstvo. Kronikári tých čias zaznamenali pozoruhodný rozkvet hospodárstva. Pre rok 1525 uvádza Tutkó údaj, že: Košická komora v tomto roku priniesla a vykázala osemtisíc zlatých florénov ako ročný príjem do kráľovskej pokladnice, a to aj napriek tomu, že boli vypísané vojnové dane, ktoré zaťažili poplatníkov príliš veľkým bremenom. Doktor Plath zase píše:
V roku 1526 sa tu i v iných mestách priam zázračne darilo remeslám, vo svojom rozvoji však boli, ako hneď uvidíme, rýchlo otrasené. Pôsobili tu uhorskí a florentskí kvestori Franck, Octaviano, Francesco, Mersupino, Felice, Athaniano, Rason, Martincotto, Baptista a Bernardino, ktorí zaobstarali ľubovoľný tovar pre verejnosť. Košičanom veľmi pomáhala výsada zahraničného obchodu a bohatstvo mesta tak veľmi rástlo. Avšak práve pre zahraničný obchod priniesol citeľné následky deň 29. august 1526, aj keď boli Košice vzdialené od bojišťa pri Moháči. Košice, ktoré delilo od nešťastného Moháča niekoľko sto kilometrov, boli skutočne zdanlivo v bezpečí, ale bohatému mestu sa nadchádzajúca vojna nemohla vyhnúť, keď ho už nezasiahla priamo, určite sa jej to podarilo nepriamo.
Kronikár Tutkó zaznamenal katastrofálnu vnútropolitickú situáciu Uhorska v čase kulminujúceho tureckého nebezpečenstva slovami: V roku 1526, kým sa politické strany hádali medzi sebou a zároveň s panovníkom, vyrazil Sülejman so svojou ohromujúcou armádou /dnes sa prakticky nevie o tom, že o svojej výprave proti Uhorsku sultán kráľa Ľudovíta informoval osobitným listom/. V nešťastnej vlasti sa nekonali žiadne prípravy na jeho odrazenie. V posledných chvíľach zhonu a náhlenia nariadil kráľ Ľudovít mestu Košiciacm, aby poslali 115 vojakov do tábora, ktorý sa mal utvoriť proti Turkom, mešťania sa však zo svojej služby pre vlasť vykúpili peniazmi.
V tej dobe už postúpilo ohromné turecké vojsko na hranicu Uhorska, k Belehradu, potom vytiahlo na Petrovaradín, ktorý poľahky dobylo, a obrátilo sa na Osijek. Uhorský kráľ sa im vydal v ústrety s biednou a ešte nekompletnou armádou smerom na Tolnu. Časti vojska dal príkaz, aby šlo pomôcť ohrozenému Osijeku, ale panstvo na to vyčlenené ho odmietlo poslúchnuť, vyhovárajúc sa, že ich povinnosťou je slúžiť iba pod zástavou kráľa. Takéto pomery, keď sa mešťania spoliehlali, že za nich budú bojovať ich peniaze, a keď sa šľachta oháňala právnickými kľučkami, nemohlo ohrozené Uhorsko prežiť.
STATOČNÝ KRÁĽ A NESCHOPNÝ VELITEĽ
Plathova kronika popisuje atmosféru blížiacej sa porážky takýmito slovami: Keď nebezpečenstvo ohrozovalo ešte iba stolicu Tolna, páni sa každý deň radili, čo robiť. Niektorí od strachu preklínali jasnú nebeskú oblohu. Sám kráľ jednoznačne spozoroval, že vo vojsku sa pominula láska k poriadku, disciplíne, rozumu a umiernenosti, takže sa blíži jeho zánik. Kráľ bol mladý a vojensky neskúsený, naviac bábkou v rukách svojho panstva a nenávidený najsilnejším mužom kráľovstva, Zápoľským. I týchto faktov sa kronikár dotkol:
Všetci historici vyhlasujú Ľudovíta II. za telesne i duševne nevyspelého. Ale jeho nasledujúce správanie vyvoláva o ňom inú predstavu. Na zhromaždení totiž povedal kráľ Ľudovít toto: Som tu preto, aby som sa pre spásu Vašu i celého kráľovstva vystavil nebezpečenstvu, aby nikto neskrýval svoju bojazlivosť za to, že mňa vedie láska zachovať si svoj život. Pod Božou ochranou pocestujem zajtra s Vami tam, kde vy bezo mňa váhate poslúchať moje rozkazy. Dobrý kráľ urobil, čo povedal, a vyrazil za svojím nešťastným osudom.
K všeobecne beznádejnej situácii prispieval nielen fakt, že uhorská armáda bola malá a naviac rozhašterená, ale aj osoba jej vrchného veliteľa, vonkoncom neschopného zastávať túto funkciu. Plath to popisuje takto: Keď sa volil hlavný veliteľ, vodcovia sa sústredili na Pavla Tomoriho, ktorý bol františkánom /v tej dobe bol v prvom rade kaločianskym arcibiskupom/. Vyhovárajúc sa na svoje rehoľné povolanie a nedostatok skúseností, vzpieral sa Tomori tejto vojenskej hodnosti. Privolil až po mnohom prehováraní. Uveril, že slnko, vychádzajúce v onen nešťastný deň 29. augusta, ožarujúce všetko svojim nádherným jasom a leskom, dodá bojujúcim oddielom výbornú náladu. Bitku prehral a svoj hrob v nej našli kráľ, on sám, sedem biskupov, 28 magnátov, 500 rytierov a jazdcov a 22 tisíc ozbrojencov. Neblahé následky bitky pocítili aj v Košiciach. Ale prečo pán Zápoľský, ktorý toľko trápil Košičanov, stál v onej chvíli nečinne so svojou štyridsaťtisícovou armádou?!
Kronikárove tvrdenia musíme najprv poopraviť. Dnešní historici odhadujú ozbrojené sily, ktorými disponoval Ján Zápoľský, na asi pätnásťtisíc mužov. Nie je tiež pravda, že by bol vtedy Zápoľský v Košiciach vnímaný negatívne. Naopak, vďaka svojmu otcovi, ktorý mesto dvakrát vyslobodzoval z poľského obľahnutia, i za svoje vlastné zásluhy pri potlačení Dóžovho povstania, bol populárnou a ctenou osobou. V každom prípade sa však Zápoľský v týchto osudových chvíľach Uhorska zachoval zradne k svojmu panovníkovi. Vycítil, že bude príležitosť zbaviť sa ho a zmocniť trónu, nadviazal kontakty s tureckým sultánom a neprišiel kráľovi, ale tým vlastne aj celej svojej ohrozenej krajine, na pomoc.
OSUDNÝ DEŇ UHORSKA
Ako vlastne prebehla Moháčska bitka, považovaná za jednu z najväčších katastrof v dejinách Uhorska? Pokúsime sa ju pre vás na základe dobových popisov zrekonštruovať. Najprv zmapujeme kráľov pohyb v posledných dňoch pred bitkou. Koncom júla sa Ľudovít zdržiaval vo Földvári, kde sa dozvedel o páde Petrovaradína a Zápoľského prieťahoch. Odtiaľto vyslal množstvo súrnych listov týkajúcich sa vojenských posíl, ktoré sa bohužiaľ schádzali veľmi pomaly. Od 6. do 14. augusta stál dvor v Tolne, kde sa začalo vojsko konečne zhromažďovať, no práve vtedy dorazil Zápoľský so sedmohradským vojskom do Segedína a tu na niekoľko týždňov nepochopiteľne zastal. Keď sa kráľovi zhromaždilo asi 20 tisíc vojakov, čo bolo 14. augusta, vydal sa s nimi smerom na Moháč.
Dorazil sem 22. augusta a tu ho zastihla správa, že Sülejman dobyl a vypálil Osijek a že jeho armáda prekročila rieku Drávu. V ten istý deň prišla správa od Zápoľského, ktorý kráľa prosil, aby sa vyhýbal zrážke s Turkami dovtedy, kým sa jeho armáda nespojí so sedmohradskými posilami teda Zápoľského vojskom. To sa vraj už pohlo k Moháču /čo nebola pravda/. No medzitým došla niekoľkotisícová chorvátska posila a v kráľovskom tábore to natoľko zvýšilo náladu a roznietilo bojaschopnosť, že pánov od bitky teraz nik nedokázal odhovoriť. 27. augusta sa aj sám kráľ rozhodol pre bitku. O deň neskôr bolo Sülejmanovo vojsko už iba necelých dvadsať kilometrov od Moháča.
Uhorské vojsko si zriadilo tábor asi tri kilometre južne od mestečka Moháč, na planine ohraničenej od východu močariskami a od juhu a západu terénnou terasou. Práve od tejto terasy mali prísť Turci a vrchný veliteľ Tomori predpokladal, že postupne prichádzajúcich a z terasy schádzajúcich Turkov bude môcť prudkým a nečakaným útokom poraziť. Kráľovské vojsko malo v tej dobe k dispozícii asi 25 tisíc mužov, z čoho bolo asi desaťtisíc pešiakov a Pätnásťtisív jazdcov. Disponovalo tiež 53 kanónmi. Turkov bolo okolo stotisíc a mali 150 kanónov. Starší historici samozrejme udávajú počty Turkov a ich delostrelectva značne vyššie.
V noci pred bitkou prudko pršalo, no sám deň bitky bol už od rána krásny, slnečný. Bola streda, 29. augusta, sviatok sťatia svätého Jána Krstiteľa. Uhorská armáda sa vyšikovala z tábora a bojovo rozostavila na šírku asi štyroch kilometrov. Kráľ spolu s Tomorim prejazdili ped nastúpeným vojskom, aby dodali odvahu rytierom i prostým vojakom. To však ani nebolo potrebné uhorská armáda sa už nevedela dočkať, kedy nastane bitka. Ľavému uhorskému krídlu velil gróf Peréni, pravému gróf Battyhányi, v strede bol Tomori s kráľom. Bitky sa zúčastnil aj Zápoľského mladší brat Juraj a tiež záchvatom pakostnice trápený Štefan Báthory, ktorý velil z kočiara. Predpoludním sa z terénnej terasy začali spúšťať rumelské vojenské oddiely /zložené z Turkov z európskej časti ríše - Rumélie/ vedené Ibrahimom pašom a pustili sa do budovania tábora.
KRÁTKA A BEZNÁDEJNÁ BITKA
Keď sa kráľ Ľudovít dozvedel, že Turci sa pustili do stavby tábora, odvolal rozkaz k útoku a nechal svojich vojakov vyčkávať. To sa už z terasy spustili aj janičiari a turecké delostrelectvo. Na okraj terasy došiel teraz sám sultán, skonštatoval, že je odtiaľ dobre vidieť uhorský tábot i zoskupenie nepriateľského vojska a tak na mieste zvolal krátku poradu svojich veliteľov. Po nej začal Bali paša presúvať svoje jednotky tak, že sa začali dostávať uhorskému vojsku do boku. Tomori nečakal na kráľovský rozkaz, ale okamžite vyslal proti nemu jazdu a ponáhľal sa k Ľudovítovi, aby si od neho dodatočne rozkaz na to vymohol.
To sa i stalo a Tomori medzitým zaútočil na celé rumelské vojsko. Prudký útok uhorskej jazdy Turci nevydržali a začali ustupovať, až sa ich zostava za rozpadla. V kresťanskom vojsku zavládlo víťazné nadšenie, lenže to už k Moháču zostúpili všetky sultánove oddiely a uhorská armáda práve narazila na janičiarov a delostrelectvo. Hromadná salva zo všetkych kanónov a z bezprostrednej blízkosti uhorský útok s veľkým krviprelievaním zastavila. Kráľovská jazda sa niekoľkokrát pokúšala obnoviť ho, no bezúspešne. Zbytky jej jednotlivých oddielov začali bojisko postupne opúšťať a ponechali pechotu na pospas Turkom. Tí ju zovreli do obkľúčenia a v krutej reži porúbali takmer do chlapa. Celá bitka, čo rozhodla na stopäťdesiat rokov o osude Uhorska, trvala asi poldruha hodiny.
Tutkó koniec bitky opísal takto: Rúcajúca sa záplava mŕtvol kryla útek tých niekoľko málo mužov, ktorí sa zachránili z bojiska. Na ňom padli obeťou siedmi veľkňazi, 28 svetských magnátov zástavníkov, medzi nimi aj Ján Drágfy, František Országh, Juraj Zápoľský, 500 hlavnejších zemanov a asi 22 tisíc rytierov /rozumej radových vojakov/. Zomrel samozrejme aj Tomori, ale paradoxne sa zachránil pakostnicou znehybnený a na kočiari vezený Štefan Báthory. Turci zajali len asi dvetisíc osôb.
Kráľ unikal v sprievode dvoch komorníkov, uhorského Štefana Aczéla a sliezskeho Oldřicha Cetrysa. Povyše Moháča prechádzala táto skupinka rozvodneným potokom Csellye. Prvý ho prebrodil na koni Cetrys, potom doň vošiel kráľ. Jeho kôň bol ranený a na chvíľu zastal a začal piť. Kráľ ho popchol uzdou i bičíkom, na čo zviera vyskočilo na breh, no stratilo rovnováhu a prevrátilo sa do močariny aj s kráľom, ten oblečený v pancieri zostal pod vodou privalený koňom a utopil sa. Aczél mu síce okamžite prišiel na pomoc, no sám sa tiež utopil. Cetrys nečakal, kým sa zjavia Turci a ušiel. Bol to on, komu pripadla úloha rozšíriť smutnú správu o smrti Ľudovíta II.
Víťazní Turci najprv vyplienili tábor uhorského vojska a potom čakali. Neverili, že sa stretli so všetkými kráľovými silami, zdalo sa im, že to bol iba predvoj a že jadro armády ešte len dorazí. No nestalo sa tak. Sülejman nechal všetkých uhorských zajatcov postínať. Takto potupne prišiel o život aj ostrihomský arcibiskup Ladislav Szalkán. Uhorsko bolo toho dňa zrazené na kolená.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Autor: Aký ste zákazník?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
