Ten sa tu so svojím hereckým partnerom Zdeňkom Svěrákom predstavil hrou Hospoda na mýtince, s ktorou u košického publika zožali veľký úspech. Známa persóna českého divadelníctva sa s nami po predstavení ocenenom dlhým potleskom natrieskanej sály divadla Thália stretla na krátky rozhovor.
Hra, s ktorou ste sa tu dnes predstavili je prvou, ktorú ste napísali spolu so Z. Svěrákom. Vznikla ešte v roku 1969 a doteraz sa teší veľkému úspechu. Je váš vzťah k týmto starším hrám vrúcnejší než k novším. Alebo je to naopak?
- Nezáleží ani tak na tom, kedy vznikli. Zdeněk má napríklad rád Akt, lebo ho napísal sám. Ja mám zas rád Blaník, Záskok a najnovšie Afriku. A napríklad som nerád hral Lijavec, tak som sa z toho predstavenia vyradil. Proste som ako režisér jednoducho herca Smoljaka vyškrtol.
Vy už roky tvoríte s pánom Svěrákom. Vystačíte si dvaja, že si k spolupráci nikoho neprizývate?
- Nechceme nikoho. Moja manželka môže maximálne priniesť kávu a aj vtedy dialóg, ktorý vedieme, prerušíme. Je lepšie, keď k tomu ostatní pristupujú až keď to my už máme hotové.
Jedným z vašich veľkých úspechov je aj to, že o vaše umenie prejavuje záujem aj mladá generácia...
- To je to, čo nás najviac prekvapuje. Že v publiku máme mladých divákov. Je to markantné predovšetkým v Prahe. Na začiatku sedeli v obecenstve naši vrstovníci a mysleli sme si, že s nami bude to publikum aj starnúť. No v posledných rokoch tam chodia naozaj mladí ľudia a to je pekné.
Mnohé vaše hry prežili už desaťročia. Zmenilo sa v nich niečo za tie roky?
- My sme nemuseli ani po roku 1989 nič meniť, pretože sme sa už na začiatku rozhodli, že nebudeme robiť satiru. Veď za komunistov ani nebola možná, nemala zmysel, lebo oni chceli konštruktívnu satiru, čo je blbosť. A my sme to ani nechceli robiť. Ani po roku 1968, keď ju začal robiť skoro každý. My sme šli radšej po nesatirickej línii a to bolo dobre. Možno sme si tým tiež zachránili krk. Lebo tie súbory, ktoré robili ostrú politickú satiru sa museli potom kajať alebo zmizli. A my sme síce neboli ich, ale ani nemali dôvod zakročiť. Teraz to berieme ako dar od Boha, že nás to stále baví a že náš humor nezmenený udalosťami stále zaujíma.
Vidíte po rokoch nejaký rozdiel v reakcii divákov?
- Za komunizmu, keď ľudia potrebovali satiru a my sme ju nemali, tak ju hľadali a dosadzovali. My sme niečo nijako nemienené povedali a oni začali tlieskať. Toto teraz odpadlo. Ľudia nemajú patologickú potrebu počuť niečo zakázané. Vnímajú to tak, ako to myslíme.
Kým pán Svěrák sa pustil aj do filmu, vy viac inklinujete k divadlu...
- Ja som film opustil ako z núdze cnosť. V osemdesiatom deviatom nastali iné pomery a ja som sa v tom nevedel pohybovať. Zdeňkov syn sa vie a vytvorili tvorivú dvojicu, tak sa mne zapáčilo divadlo. Nemal som totiž príležitosť robiť film. Je to totiž veľa práce, je to drina, keď má režisér aj kopu organizačných starostí a musí byť aj podnikateľ a to ma už nebavilo. Ja to napíšem, zoženiem si ľudí a naskúšame to. Je to jednoduché a to sa mi páči.
Čo nevidieť je tu výročie Nežnej revolúcie. Prezraďte, boli by ste ešte ochotný za niečo štrngať kľúčami na ulici?
- Ja sa o politiku zaujímam a bol by som ochotný aj podniknúť nejakú akciu, ale nie hrnúť sa do všetkého, komentovať to a písať petície. Osobne si myslím, že by tu bolo dobre, keby sa vytvoril kolektív osobností, ktoré majú dôveru. Ľudia, ktorí nechcú robiť politiku, ale založili by združenie s názvom idealisti. Lebo našej politike chýba idealizmus. Ľudia sú znechutení, že čelné politické osobnosti sú podnikatelia v politike a tak aj jednajú - chcú mať úspech a peniaze. Je to obchod. V našej politike proste chýbajú osobnosti, ktoré by tam boli, lebo majú ideály.
Autor: ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
