Korzár logo Korzár Košice
Utorok, 20. október, 2020 | Meniny má VendelínKrížovkyKrížovky

Slovenská paralympionička Anna Oroszová túži absolvovať maratón vedľa dcérky Nikolky, korčuliarky

Skúste tlačiť činky, keď na nich sedia anglické ježibabySotva by ste na tú ženu povedali, že si tak výborne rozumie so železom. Takmer denne, už

Skúste tlačiť činky, keď na nich sedia anglické ježibaby

Sotva by ste na tú ženu povedali, že si tak výborne rozumie so železom. Takmer denne, už dvanásť rokov, sa pechorí s ťažkými činkami i hendikepom, pre ktorý robiť to by väčšine ľuďom nedávalo žiaden zmysel. Anna Oroszová je väčšiu časť svojho života pripútaná na invalidný vozík. No ani nešťastie, ktoré sa jej prihodilo pred dvadsiatimi piatimi rokmi nezlomilo v nej vrodenú túžbu po pohybe, vôľu športom dokázať to, čoho ani väčšina "normálnych", zdravých ľudí nie je schopná.

Skryť Vypnúť reklamu

Keď sa s ňou zhovárate, nedá ani na okamih znať, že by mala traumu z toho, čím jej cestu životom skomplikoval krutý osud. Z jej slov bolo cítiť, že je vďačná aj za to, čo jej ponechal. Ba, chvíľami som sa pristihol, že jej ten optimizmus tak trochu aj závidím...

Keď som ju požiadal, aby sa vrátila k osudným okamihom, ktoré celkom zmenili jej život, nemala žiaden problém. Opísala ich akoby opisovala každodennú cestu do práce, počas ktorej sa prihodí maximálne to, že sa nevopcháte do preplneného autobusu, alebo električke na pár minút dôjde šťava. "Stalo sa to 18. júla 1979. Mala som šestnásť rokov a chodila do prvého ročníka na knihárskej škole v Bratislave. Prázdniny som si krátila brigádou na družstve, doma, vo Svidníku. Pri rozvoze z práce sa s nami prevrátil gazik. Boli sme v ňom dve študentky, sesternica mala zlomenú kľúčnu kosť, ja chrbticu, jeden človek zomrel. Prebrala som sa až v nemocnici vo Svidníku, potom ma previezli do košickej fakultnej nemocnice. Nevedela som, že už nikdy nebudem chodiť, nechcela som si vôbec pripustiť, že budem celý život na vozíku. Ale keď som videla tých vozičkárov v rehabilitačnom ústave Hrabině na Morave, bolo mi to jasné. Nikdy som to však nebrala tragicky, čo som sa mala otráviť? Prvé tri roky som bola po liečeniach, v Hrabini, Piešťanoch a tvrdohlavo som išla za tým, že sa na nohy opäť postavím. Ráno som vypadla z izby a vracala sa až večer, kolená som mala zodraté od dlážky, toľko som cvičila..."

Skryť Vypnúť reklamu

Napokon sa spriatelila aj s vozíkom a prinútila ho robiť aj to, čo robila vtedy, keď nebola naň odkázaná. "Za mlada som veľmi rada tancovala a ide mi to i na vozíku, aj vás môžem na parkete povykrúcať." Košický maratón je pre ňu hračkou, naučila sa lyžovať, plávať... "Ale keby ste sa topili, asi by som vás nezachránila." No najvážnejšie sa pustila do lámania železa, vzpierania, ktoré patrí do rodiny olympijských športov.

A skrz litre potu, čo z nej počas tréningov vymačkali tony ocele, videla pred sebou nový životný cieľ. Bola ním olympiáda, pre telesne postihnutých športovcov - paralympiáda. Tá aténska bola už dvanásta v poradí, pre Anku druhá. V austrálskom Sydney pred štyrmi rokmi vytlačila na lavičke (podľa anglického názvoslovia - v powerliftingu) činku na šiestu priečku v kategórii do 48 kilogramov. Asi je jej tá šestka, aspoň pod paralympijskou vlajkou, súdená. Aj z Atén sa vrátila s rovnakým umiestnením. "Úvodný pokus, aby som zapísala, som nahlásila na sedemdesiatpäť kilogramov, ďalší som zvýšila o päť, v presvedčení, že na to mám. Ale prvý raz to bolo veľmi pomalé, tak som sa sústredila, aby som tú činku dostala hore... Rozhodcovia mi to neuznali. Ani opakovaný pokus, ten sa im zdal zasa príliš rýchly. Bála som sa, preto som sa trochu ponáhľala. Neviem, asi zapracovala nervozita. Viete, ten náš šport je vlastne celý rok o troch pokusoch. Je to jediný paralympijský šport, ktorý má v roku iba jeden vrchol, raz sú to majstrovstvá Európy, potom majstrovstvá sveta a paralympijské hry, nikdy nie v tom istom roku. Máme síce majstrovstvá Slovenska, ale tie sú o inom. Preto nie som dostatočne vypretekaná a to sa môže v rozhodujúcej chvíli prejaviť."

Skryť Vypnúť reklamu

No predsa, takým spôsobom "neodpískať" dva, v podstate platné pokusy, aby tých rozhodcov čert vzal... "Veruže by aj mohol. Na našich súťažiach rozhodujú väčšinou ženy, najmä Angličanky sú také staré ježibaby. Stále s nimi bojujem. Odpísali ma už aj na majstrovstvách Európy v Budapešti, kde som mala šancu na titul i európsky rekord... Svojim uznajú aj to čo iným nie."

Podľa tých kilogramov, čo navzpierali paralympionici, váš šport v ničom nezaostáva za klasickým vzpieraním. Najmä ťažšie hmotnostné kategórie vytláčali až desivo vyzerajúce závažia. "Je to asi jediný šport, kde sa invalidní športovci výkonmi môžu rovnať so zdravými. Problém je, že v jednej hmotnostnej kategórii súťažia pretekári s rôznym postihnutím, môžu to byť liliputáni, chodiaci i obrnári od narodenia... Tí majú oproti nám výhodu, že môžu mať hornú polovicu tela enormne vyvinutú, liliputáni zas v krátkych rúčkach. Ale aj tak je to proti prírode, keď tí najlepší v jednotlivých kategóriách vytlačia aj o päťdesiat kilogramov viac ako my. Ale to by som musela asi jesť bobulky..."

Žiaľ, cesta za olympijskou slávou a medailou už aj hendikepovaných športovcov zvádza k hriechu čoraz častejšie. "Práve v našom odvetví nachytali v Aténach pri dopingu najviac športovcov. Ale až na jeden kuriózny prípad, keď musel vracať medailu cyklista kvôli vodičovi, bola naša výprava čistá. Ani sme si to nemohli dovoliť, lebo sme podpísali zmluvu s naším paralympijským výborom. Keby nás pristihli pri dopingu, museli by sme všetko vracať. Myslím, že po tejto stránke sa nemáme za čo hanbiť. Aj ja som bola pred odletom dvakrát na dopingovej skúške... Ak sa za doping nepovažuje červené vínko, čo ja strašne rada... S kamarátkami sme si ho dopriali aj v Aténach, čoby nie, aj metaxu. Samozrejme, až po súťaži."

Podvod môže mať aj inú podobu, už v Sydney odhalili snahu zdravého športovca dostať sa medzi postihnutých. "V Aténach tak prišla o olympijské zlato česká guliarka. Ale neúmyselne. Až po súťaži ju zaradili medzi iné postihnutia a tam skončila až jedenásta. Neviem, prečo ju pôvodne pustili do tej kategórie, keď sa pred paralympiádou prehodnocovali postihnutia každého športovca. Nebolo to voči nej fér."

Košická siláčka (tu žije, našla si manžela, založila rodinku) sa mazná s chladnými činkami aj po návrate z Atén, hoci čakala, že jej tú pozornosť počas paralympijských súťaží čiastočne opätujú. "Ten šport ma neprestane baviť, lebo je krásny tým, že si s telom môžem robiť čo chcem. Dokážem si urobiť váhu, viem zareagovať na diétu... No rozhodne som kvôli tomu na paralympiáde nehladovala. Dopriala som si aj koláč, keď som mala chuť. Po zvážení sme totiž vedeli, čo si môžeme dovoliť. Ale na raňajky sa nám nikdy nechcelo, radšej sme si dali na izbe kávičku, večer zas nejaký banánik, či jogurt. A bolo tam veľa zeleniny i ovocia, čo ja milujem."

Na kolíske olympizmu bolo čo obdivovať, aj keď pre samotných Aténčanov boli dve olympiády za sebou asi trochu priveľké sústo. "Ja som mala na Atény po súťaži dosť času, takže som sa tam pomaly cítila ako doma. Akropola, samozrejme, ale inak je to také šedivé mesto, v Európe sú aj oveľa krajšie, žiť by som tam rozhodne nechcela. Pekná bola olympijská dedina i hala v ktorej sme vzpierali, oveľa kvalitnejšia ako v Sydney. Cez týždeň veľa divákov na naše súťaže nechodilo, počas víkendu to bolo lepšie. A náš šport príliš nezaujímal ani náš televízny štáb, ale ani mi veľmi nevadilo, že moju kategóriu zmeškali..."

Ani na Peking, o štyri roky, sa necíti byť stará. No na zmenu disciplíny si už netrúfa, i keď činkám vernosť nesľúbila. "V Aténach som si skúsila zahrať tenis a veľmi ma to oslovilo. Keby sa našiel šikovný a mladý tréner... Aj trošku ľutujem, že som to neskúsila skôr. No stálo by to veľa peňazí, len špeciálny vozík na tenis stojí stopäťdesiattisíc. Vyskúšala som si aj "handbike", na čom jazdia maratónci, ale ten je raz taký drahý. Takže zostanem verná asi tým činkám a prípravu si môžem spestriť nejakým maratónom. Túžim po tom, aby som ho raz absolvovala s dcérkou Nikolkou, ja na vozíku, ona na korčuliach. Len neviem pochopiť, prečo ju v Košiciach nechcú pustiť na štart. Šestnásť bude mať až o štyri roky, ale už teraz na ňu nemajú oveľa skúsenejšie pretekárky. Hádam sa nám to podarí..."

Bohuš MATIA

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  2. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  3. Home (ale aj) Office
  4. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  5. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  6. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  7. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  8. Zelená Bratislava
  9. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  10. Znečistenie riek už možno nebude možné zastaviť
  1. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Zelená Bratislava
  4. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  5. Ruža zmeny
  6. Úpravy automobilov pre ZŤP
  7. No Finish Line v Bratislave sa presúva do virtuálneho priestoru
  8. Mladí ľudia vstupujú do druhého piliera už aj cez internet
  9. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  10. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 28 011
  2. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 21 407
  3. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 16 145
  4. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 14 024
  5. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 13 814
  6. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 894
  7. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 702
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 120
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 8 954
  10. Budúcnosť v digitále je plná žien. V čom majú pred mužmi navrch? 8 612
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Celoplošné testovanie si vyžiada tisíce ľudí. Otázka je, kde ich zoberieme

Na jedno miesto pripadá jeden vojak, potrebujeme naň však asi osem ľudí.

Vzorky na antigénne testy odoberú výterom z nosohltana.
Dobré ráno

Dobré ráno: Testovanie nám dá pár týždňov, a potom čo?

Má to byť najväčšia operácia v moderných dejinách Slovenska.

Podcast Dobré Ráno.

Koronavírus na Slovensku: Pribudlo ďalších šesť úmrtí, zomrel aj lekár z Oravy (minúta po minúte)

Celkový počet nakazených na Slovensku dosiahol číslo 30 695. Pandémia Covid-19 si doteraz vyžiadala 98 obetí.

Ilustračné foto.
STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Vláda sa spolieha na ľudí, ktorých nemá

Slovensko má chronický nedostatok zdravotníkov.

Peter Tkačenko

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop