JAGELLONSKÁ DYNASTIA, časť deviata
Po trojtýždňovom prerušení seriálu spôsobenom nakumulovaním sa maratónskych výročí, sa vraciame k dejinám jagellonských Košíc, to znamená k dejinám posledných rokov oficiálneho stredoveku v Uhorsku. Mnohé v živote vtedajšieho mesta bolo ešte skutočne stredoveké gotické, no stále viac bolo cítiť nadchádzajúci vek humanizmu a cirkevnej reformácie. Koniec stredoveku je v Košiciach obdobím, keď máme o tomto meste už pomerne veľa písomných prameňov, a keď už vieme, že vtedajší Košičania nežili iba výrobou, miestnym a diaľkovým obchodom. Dozvedáme sa totiž, že toto mesto malo živý kontakt s duchovnými premenami v Európe, že na ne reagovalo, ba osvojovalo si nové renesačné a kritické postoje, bez ohľadu na odpor oficiálnej cirkvi.
DVAJA VEĽKÍ REFORMÁTORI
Od roku 1521 sa stal rektorom košickej školy významný humanistický učenec Leonard Cox pochádzajúci z Anglicka. Bol to veľký stúpenec vtedy už slávneho Erazma Rotterdamského a jeho myšlienky šíril všade tam, kde pôsobil. Cox pôsobil pôvodne v Krakove, odkiaľ ho 16. marca 1520 so súhlasom mestskej rady naverboval levočský farár Ján Henckel, aby učil na tamojšej škole. Vydržal tam však iba rok, pretože sa uvoľnilo miesto v Košiciach, kam potom prešiel, aby tu vykonával funkciu rektora mestskej školy. S Coxom prišli do Košíc humanistické názory a myšlienky Erazma Rotterdamského. Svojim žiakom vraj dával čítať Erazmove spisy, osobitne sa spomína dielo De duplicis verborum ac rerum copia. V Košiciach pôsobil Cox asi do roku 1525, keď sa vrátil späť do Krakova. Coxa sme už spomínali v poslednom pokračovaní tohto seriálu v citácii kronikára Jána Platha, kde je, ako ste si iste všimli, uvedený nesprávny rok započatia jeho činnosti u nás.
V roku 1522 sa stal v Košiciach farárom nám už známy Ján Henckel, muž, ktorý je považovaný za prvého košického reformačného kazateľa. Narodil sa v roku 1481 v Levoči, bol teda našinec. Študoval na viedenskej /1496/ a krakovskej /1503/ univerzite, kde skončil získaním doktorátu teológie. V roku 1512 pôsobil ako kapitulný kanonik vo Veľkom Varadíne, no už v roku 1513 prešiel do Levoče, kde sa stal mestským farárom v kostole svätého Jakuba to je ten, kde stojí známy oltár majstra Pavla. Jeho povesť sa šírila po hornom Uhorsku a tak si ho v roku 1522 košická mestská rada vyvolila za tunajšieho farára. Henckel musel byť nesmierne vážený človek, pretože do mesta a funkcie ho uviedol osobne vtedajší richtár Ján Ferber a najstarší prísažný mestskej rady Michal Kukelbrecht.
V Košiciach však Henckel nebol veľmi spokojný. Vraj tu bola zanedbaná fara a farská záhrada. Vydržal tu iba do roku 1525, potom išiel za lepším miestom priamo do Budína na kráľovský dvor, kde sa stal osobným spovedníkom kráľovnej Márie Habsburskej a zároveň tu vyučoval na univerzite. Kontakt s Košicami však nestratil. Prostredníctvom košického priateľa, doktora Jána Antónia, lekára poľského kráľa Žigmunda I. Starého, sa mu podarilo nadviazať priamy korešpondenčný styk so samotným Erazmom Rotterdamským. V roku 1526 si vymenili listy, pričom Erazmus v tom svojom Henckelovi dosť obšírne rozviedol svoje názory na prebiehajúcu reformáciu a pripojil k nemu aj svoje Parafrázy /voľné myšlienky/ k Novému zákonu. Bolo to práve v dobe, keď Uhorsko postihla katastrofálna porážka pri Moháči.
PODIVUHODNÝ OSUD KOŠICKÉHO FARÁRA
To už bol Henckel na čas späť v Košiciach, no v roku 1528 sa vrátil na dvor kráľovnej Márie to už do Bratislavy. Mestská rada ho márne prosila, aby sa do Košíc vrátil. On sám to osobne odmietol a radným poslala osobný list sama kráľovná Mária, kde im vysvetľuje, že si henckela vysoko cení a nemôže ho momentálne uvoľniť zo svojich služieb. V roku 1529, počas pobytu v Znojme, napísal Henckel Košičanom ospravedlňujúci list. Osobne v ňom vysvetli dôvody, prečo zostáva u kráľovnej Márie a prosil mešťanov, aby ho neupodozrievali, že tak koná z túžby po majetku. Nakoniec im aj na diaľku duchovne poradil, keďže im odporučil a nabádal ich, aby čítali evanjelícke a paulínske lekcie z Nového zákona.
Aj keď to časovo nespadá do tohto seriálu, dosledujeme zbytok Henckelovho života do konca. V rokoch 1528 a 1529 sprevádzal Henckel exkráľovnú Máriu na augsburskom sneme a následne podal správu o jeho priebehu Erazmovi Rotterdamskému, s ktorým vtedy obnovil písomný styk. Na spomenutom sneme sa Henckel spoznal osobne s ďalšou výraznou postavou nemeckej reformácie - Filipom Melanchtonom. Túto známosť využil tak, že prostredníctvom Melanchtona poslal jednu zo svojich prác samému Martinovi Lutherovi. Otec reformácie Luther sa vraj o Henckelovom diele zmieňoval veľmi pochvalne.
Potom sa pokúsila využiť Henckelom kontakt s Lutherom exkráľovná Mária a jeho prostredníctvom sa Na Luthera obrátila vo veci akýchsi ústupkov pri podávaní Večere Pánovej čo však Luther neschválil. Kontakty s Lutherom a Melanchtonom a ich isté vzájomné porozumenie spôsobili, že Henckela začali bigotní ľudia pokladať za heretika a sympatizanta s luteránstvom. V roku 1530 sa o svojich ťažkostiach s doktorom Eckom /to bol muž, ktorý sa pokúšal Luthera poraziť v diskusii a navrátiť k poslušnosti/ posťažoval v liste Erazmovi Rotterdamskému.
V každom prípade mal teraz Henckel už takú povesť, že bol pre Habsburgovcov neprijateľný a keď cisár vysielal exkráľovnú Máriu do Nizozemska, trval na tom, že Henckel ju tam už nebude nasledovať. Mária Habsburská sa však o svojho spovedníka postarala. Zaistila mu miesto kanonika v sliezskej Vratislavi, kde v roku 1539 Henckel zomrel a kde je aj pochovaný. Luteránsku reformáciu nikdy plne neprijal, čí sa podobal svojmu veľkému vzoru Erazmovi Rotterdamskému. Jeho osud je v každom prípade ukážkou toho, kam to môže dotiahnúť učený človek z provinčnej Levoče, či Košíc.
SZALKÁN A WERBŐCI PROTI LUTHEROVI
Luteránska reformácia sa síce uhorskom víťazne šírila, no narážala aj na tuhý odpor pápežovych prívržencov. Dôležitý bol v tomto smere rok 1523, keď došlo k výmene niekoľkých vysokých cirkevných činiteľov. Na stolec ostrihomského arcibiskupa primasa nastúpil 18. mája náš známy kráľovský kancelár Juraj Satmári /nahradil Tomáša Bakócza, ktorý zomrel ešte 11. 6. 1521/. O necelý mesiac, 11. mája, sa stal Jágerským biskupom Ladislav Szalkán. Práve v tomto čase prijal krajinský snem v Budíne ustanovenie o potrestaní Lutherových prívržencov upálením. Kronikár Tutkó o tom referuje takto:
Ale ako u Sasov... tak aj v celom Uhorsku stále viac a viac rástol počet prívržencov nového učenia. A hoci biskup Szalkán ich podľa pápežského nariadenia odsudzoval z kazateľnice v každom významnejšom meste, predsa sa /budínski univerzitní profesori/ Winschein a Grineus ešte aj počas tohoročného snemu otvorene hlásili k tomuto novému učeniu... Szalkán preto považoval za potrebné uplatňovať zvrdšie právne poriadky. Spojil sa kvôli tomu s Verbőcim, ktorý sa horlivo pridržiaval katolíckej viery, a tak stavy a rády vyniesli zákon, aby mohli byť Luteráni a ich podporovatelia ako otvorení heretici trestaní stratou hlavy a majetku. No v tej dobe to už bol v praxi nepresaditeľný zákon, čo Tutkó hodnotí ďalšími slovami:
Avšak tak, ako iné, aj tieto zákony ostali neúspešné v záplave sporov hašteriacich sa strán. Reformácia sa stále viac šírila aj vďaka ochrane viacerých pánov, najmä Alexeja Thurzu, Petra Petroviča, Petra Peréniho a Štefana Töröka, a to v Novom meste pod šiatrom, Blatnom potoku a v ďalších viacerých mestách a župách Abovskej, Šarišskej a Spišskej. Aj univerzitu vo Wittenbergu začali navštevovať /naši študenti/ vo väčšom počte. Myšlienkový pokrok sa už zastaviť nedal, naviac keď uhorsko prišlo v krátkom čase aj o svojich najvyšších predstaviteľov cirkevnej hierarchie. Siedmeho apríla 1524 zomrel ostrihomský arcibiskup Juraj Satmári. Po ňom nastúpil do tejto funkcie 6. mája doterajší jágerský biskup Ladislav Szalkán. Pôsobil v nej však iba niečo vyše dvoch rokov, keď zahynul ako účastník bitky pri Moháči spolu s množstvom ďalších uhorských biskupov.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Autor: Košice v stredoveku
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
