obdobím) dopracoval tunajší Maratónsky klub, organizátor najstaršieho maratónu na modrom kontinente. Osemdesiatyprvý ročník, osemdesiate výročie založenia, tak ho bude musieť akceptovať aj AIMS (Medzinárodná asociácia maratónov a cestných behov).
Pod jej strechou je už poriadne tesno. To je možno tiež jeden z problémov nášho maratónu. Elitní bežci totiž neberú ohľad na jubileum a tradíciu, čím lákajú na svojej pozvánke Košičania. Ich nohy smerujú tam, kde sa dá zarobiť. A takých behov je po celom svete neúrekom...
Isto, treba kvitovať každé zlepšenie traťového rekordu, hoc len o päť sekúnd, ale tých 2:12:35 Poliaka Dobrzynského je stále len priemer, a dôvod, prečo Medzinárodný maratón mieru nie je tam, kde bol ešte v šesťdesiatych, ba i sedemdesiatych rokoch minulého storočia - medzi najkvalitnejšími pretekmi na históriou vytýčených kilometroch maratónskej trate.
Košičania sa snažia kráčať s dobou a vždy sa im nejako podarí uhovoriť Keňanov (skôr ich manažérov), lebo bez nich dnes asi maratón nie je maratónom, či sa beží na rovníku alebo severnom póle. Lenže ani v Keni sa vytrvalci nerodia na stromoch, aj tam sa nájdu vytrvalci rôznej akosti a zázemie košického maratónu si tú najvyššiu kvalitu sotva niekedy bude môcť dopriať. Kariuki sa stal miláčikom košických ulíc, to treba uznať, aj teraz trom jeho nasledovníkom Košičania oduševnene tľapkali do kroku. Ale viac ako priemerné výkony z nich nevytľapkali.
Tohtoročná (príliš úzka) špička Medzinárodného maratónu mieru síce ponúkla divákom dramatické divadlo, ale po jej vystúpení nastala príliš dlhá prestávka, ktorá stihla návštevníkov poriadne unudiť. Pri všetkej úcte k ďalším pretekárom, byť v prvej desiatke s pomaly "babskými" časmi imidžu organizátorov viac škodí ako pomáha. Masovosť je pekná vec, ale tá vzbudí pozornosť len lokálne, nezaručí, aby sa z košického maratónu stalo vyhľadávané športovo-spoločenské podujatie medzinárodnej úrovne, akým voľakedy bývalo.
To vravím stále o kategórii mužov, lebo to je okienko, cez ktoré sa maratónsky svet na Košice pozerá. Že organizátorom vyšiel ťah s Japonkou Tabašiovou, bola skôr náhoda, ako úmysel upozorniť, že by najlepšie maratónske bežkyne mali nájsť v Košiciach vďačné mesto na svoje nákupy.
Chybou tunajších organizátorov však rozhodne nie je tragická situácia v slovenskom maratóne. Oni boli radi, že sa vôbec nejaké Slováčisko unúvalo splniť si aspoň základnú povinnosť - prihlásiť sa na oficiálny domáci šampionát. Je pravda, že keby sa neprihlásil nik, nič veľké by sa asi nestalo. Radšej nemať majstra, ako sa "chváliť" tým, že všetkých najlepších predbehol, či skôr obišiel, bývalý chodec.
Bohuš MATIA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
