Aj v malom a boľavom tele sa môže skrývať veľká duša

Ak ich stretneme niekde na chodníku, zvyčajne nám padnú do oka. Sú na pohľad iní než ostatní. Príroda im nedopriala dorásť, do priemernej výšky im chýba zopár decimetrov. Ale v maličkých telách sídlia zväčša citlivé, vnímavé duše. Zápasia s privysoko upevneným vypínačom, sedadlom v kine, či električke. Vnútorne sa zmieriť so skutočnosťou, že ako dospelý človek meriam iba čosi vyše metra, nie je ľahké. Museli to dokázať, inú možnosť nemali. Dvaja z nich boli ochotní nám priblížiť, ako sa žije na malej nohe. Ľudia s drobnou postavou často vidia veci, ktoré sú z väčšej výšky akoby neviditeľné...

Anna

Anna Mihová meria 128 centimetrov. Chodí sa jej čoraz ťažšie aj v špeciálnych ortopedických topánkach. Má závažnú chorobu kĺbov, lekári sú v prognózach skeptickí. Chvíľami jej v očiach zablikajú šibalské iskričky, hoci nezaujatý človek si asi v duchu povie, že nemá dôvody na veselosť. A predsa jej tvár často prežiari jemný úsmev.

"Nikdy som sa nevŕtala v mojej zdravotnej dokumentácii, neskúmala som, akou chorobou presne trpím," začala náš rozhovor žena, ktorej v posledných mesiacoch osud zasadil viacero tvrdých rán. V decembri tragicky zomrel jej brat, v marci prišla o prácu. "Štyri roky som bola zamestnaná v obchodnej firme. Vypisovala som záručné listy, prepájala telefóny, prijímala a odosialala poštu, mala som na starosť aj kopírovanie. Jedného dňa nám však vedúci oznámil, že musí zredukovať počet zamestnancov. Žiaľ, medzi nadbytočnými som bola aj ja. Tá firma, mimochodom, stále funguje..."

Zhruba pol roka je bez stálej práce. Absolvovala zopár konkurzov, párkrát to vyzeralo nádejne. Nezamestnal ju však nik a po vlastných skúsenostiach s hľadaním si práce je dosť skeptická. "Ťažko zdravotne postihnutí nie sú pre zamestnávateľov atraktívni. Firmy radšej zaplatia pokutu za to, že nemajú medzi zamestnancami nikoho z ťažkým zdravotným postihnutím. A na východe je málo práce aj pre zdravých..."

Anna sa zťažka pohybovala odmalička, jej kĺby sa normálne nevyvíjali. Obyčajná chôdza bola i je pre ňu tortúrou. Z nedostatku iných možností sa vyučila za výšivkárku. "Je to veľmi úzka špecializácia. Zamestnať sa v tomto obore je momentálne nereálne. Kedysi som chcela ísť na strednú školu, ale dala som sa ovplyvniť profesorom. Dnes to ľutujem. Mala som to aspoň skúsiť."

Vo vyspelých západných krajinách na ľudí s vážnym telesným hendikepom už dopredu myslia projektanti moderných budov, pracovníci sociálnych úradov, ale aj legislatívci a poslanci. Anna sa o tom presvedčila na vlastné oči počas návštevy Belgicka. "V pomoci postihnutým sú o poriadny krok pred nami. Hlavne chránené dielne v Belgicku spoľahlivo fungujú. Dávajú ľuďom ako som ja úžasnú možnosť dlhodobo pracovať. Byť denne v spoločnosti, cítiť sa užitočný..."

Zlomyseľnou hrou prírody sa stalo, že Anna má ešte dve rovnako postihnuté sestry. Ich rodičia žijú v Terchovej a sú absolútne zdraví. Majú veľké hospodárstvo, roboty až nad hlavu. "Niekedy sadneme všetky tri do auta a vyberieme sa za rodičmi. Vždy nám pomáhali zo všetkých síl, neviem, či im tú ich podporu a pomoc niekedy aspoň čiastočne vrátime."

Anna nezvykne nad sebou horekovať. Berie realitu s pokojom, má svoje plány do budúcnosti. Je rozhodnutá absolvovať počítačový kurz pre pokročilých. Je evidovaná na úrade práce, s napätím čaká, či ju do kurzu vyberú. Záujemcov je oveľa viac, než miest v kurze. "Veľmi ma priťahuje počítačová grafika. Myslím si, že mám dobrú predstavivosť, priestorové vnímanie. Hádam by som sa vedela v tejto oblasti uplatniť. Preto je pre mňa kurz jednou z priorít."

Dni nezamestnaného sú fádne. Anna sa vráti v spomienkach do obdobia, kedy mala každý deň vyplnený prácou. Jej postihnutie ju čiastočne obmedzovalo, večer cítila únavu. Ale zaspávala spokojná. Teraz má veľa času na premýšľanie, do mysle sa jej vtierajú ponuré veci. Je veriaca, s Bohom však radšej komunikuje osamote. Kostoly nezaznáva, radšej ale rozjíma doma, v pokoji súkromia. "Chodievam aj do kostola. Zrieskavo. Považujem svoju vieru za čosi intímne. Keď na mňa doľahne skepsa, pýtam sa pánbožka - prečo si práve na mňa zoslal taký neľahký údel? Potom si uvedomím, že na svete sú tisíce, možno milióny bytostí, ktorých život je ešte oveľa bolestnejší než môj. Nad samovraždou som nikdy nepremýšľala. Vážim si svoj život..."

Anna žije v bezbariérovom byte s oboma postihnutými sestrami. Má to banálne príčiny. Z jedného invalidného dôchodku by byt nevládala platiť. Tri dôchodky dovedna, to je iné. A tri ženy viac zmôžu. Držia spolu, pomáhajú si. Raz za čas vypukne aj "ponorková" choroba, pohašteria sa, vynadajú si. O hodinku sú ale zasa najlepšie priateľky. "Som rada, že ich mám stále pri sebe. Tri baby zvládnu všetko ľahšie." pousmeje sa na záver.

O pätnásť rokov im možno pomôžu

Hormonálne procesy v ľudskom organizme sú napriek ohromnému progresu v diagnostike stále zahalené rúškom tajomstva. Mechanizmy, na základe ktorých sa v organizme produkujú desiatky druhov hormónov, sú mimoriadne zložité. Účinky hormónov sa kombinujú, pôsobia vo vzájomnej súčinnosti.

"Viacero hormonálnych defektov je priamo viazaných na konkrétnu kombináciu chromozómov," vysvetľuje endokrinológ MUDr. Martin Kráľ. "Niektoré poruchy sa prenášajú iba na chlapcov, iné výlučne na dievčatá, ďalšie nie sú viazané na jedno pohlavie. Hormonálna činnosť je zložitý, tajuplný proces, ktorý pracne skúmame. Každý ľudský jedinec je, obrazne povedané, rovnicou so stovkami premenných." Stačí, aby príroda zmenila jedinú z nich a výsledok môže byť diametrálne odlišný než v prípade, kedy je všetko v poriadku.

"Mikrobiologickou analýzou dokážeme určiť mnohé hormonálne poruchy," tvrdí MUDr. Kráľ. "Samozrejme, nie všetky. Ľudské telo je doslova biochemickou továrňou, v ktorej sa vytvára enormné množstvo rozmanitých chemických látok. Patria medzi ne i hormóny. Je veľmi dôležité, aby sa porucha rastu diagnostikovala u dieťaťa čo najskôr, vtedy sú aj výsledky liečby dobré. Vývoj ide aj v tejto oblasti rýchlym tempom, možno o desať, 15 rokov budeme schopní takmer všetkým takýmto pacientom účinne pomôcť."

Milan

Milan Berko má 19 rokov. Je to sympatický mladý muž tmavšej pleti, z ktorého vyžaruje prívetivosť a pohoda. Chýbajúce centimetríky ho už netrápia, za podstatné považuje iné veci. Jeho život nebol zďaleka idylický, ale nezatrpkol. Teší sa z prostých, bežných vecí. Má rád ľudí. Odmalička pritom vyrástol v detskom domove, o rodičoch nevie nič. "Netúžim sa s nimi stretnúť. Mám svoj život, oni tiež," vraví. V jeho hlase nebadať ani náznak hnevu, či nenávisti. "Hneď ako som sa narodil, dali ma do domova. Vyrástol som tam, našiel som si kamarátov."

Roman študuje na Strednej umeleckej škole herectvo. Svet umenia ho očaril do takej miery, že si svoj budúci život nevie bez neho predstaviť. "Škola mi dáva hrozne veľa. Stretávam sa s ľuďmi, pre ktorých je umenie rovnakou láskou ako u mňa."

Opantalo ho divadlo, s postihnutými deťmi zo školy na Opatovskej ulici nacvičil niekoľko predstavení. "Inscenácia o gréckom bájkarovi Ezopovi sa publiku veľmi páčila. Odmenilo nás krásnym potleskom. Detičky, s ktorými som predtavenie nacvičoval, sú ako bytosti z rozprávky. Úžasne milé, vďačné, až ma to dojíma." Ešte vlani si pripravili s menšími, tiež hendikepovanými deťmi, rozprávku o perníkovej chalúpke. Spomienky na dni s drobcami sú pre Milana stále živé. Pamätá si všetky ich tváričky, bez najmenšieho zaváhania odrecituje meno každého z detí. "Teším sa, že ich raz stretnem, keď budú veľkí. Budem šťastný, ak na mňa nezabudnú. Chcel by som, aby na mňa vždy spomínali v dobrom."

Milana vábi predstava, že divadlo bude raz jeho zamestnaním. Prijal by hoci aj rolu kulisára, len nech môže denne nasávať atmosféru predstavení, skúšok. Stretávať sa s ľuďmi, rovnako ako on nadšenými múzami. "Ľudia, ktorí milujú umenie, hádam ani nemôžu byť zlí. Ja takého človeka nepoznám. Mám svojich dobrých priateľov, často sa s nimi stretávam. Necítim sa medzi nimi iný, odlišný. Nikdy mi to nedali čo i len náznakom najavo."

Milan sa nestretáva s nevraživosťou. Jeho láskavosť akoby odzbrojovala všetkých okolo neho. Raz, dávno, mal nepríjemnú skúsenosť s niekoľkými mladíkmi, ktorým sa nepáčila farba jeho kože. Vulgárne mu vynadali, k fyzickému útoku našťastie nedošlo. "Mal som vtedy strach, nerád na to spomínam..." šepne.

Jedným z predmetov na škole je i hra na klavíri. Divadelník potrebuje poznať noty, mať kompozičné základy. Romanovi cvičí denne, nemusí sa nútiť. Čo mu príroda odňala z výšky, to mu pridala na šikovnosti a muzikálnosti. Zahrá si zo dve hodinky, splní si povinnosť a pritom sa venuje záľube. "Rád hrávam v kostole. V tom novom, veľkom na jazere. Máme tam moderný elektronický klavír, cez omše na ňom hrám náboženské skladby. A tiež spievam v jednom súbore, často vystupujeme."

Milan sa roky pohybuje v spoločnosti zdravých ľudí, často sa stretáva aj so zdravotne postihnutými. Nadchýňa ho práce moc hudby, divadla - spájať ľudí bez ohľadu na národnosť, pôvod, vzdelanie. A popritom si zvykol riešiť dennodenné drobné problémy, vyplývajúce z jeho menšej výšky. Už ich ani nevníma. Vo svojej internátnej izbe si vychutnáva chvíľky, keď je ponorený do klasickej hudby.

"S kamarátom Teodorom Szilágyim sme autorská dvojica. On píše básničky, ja sa snažím pridať k nim peknú melódiu. Ale zatiaľ sa iba učíme, pesničky skladáme skôr pre seba. Vlastne sa hráme, a občas sa nám podarí aj celkom zaujímavé malé dielko." skromne opisuje svoju tvorbu Milan. Spolužiaci si zopár jeho pesničiek už vypočuli a tvrdia, že sú pekné.

Po inšpiráciu rád zájde do divadla. Hlavne muzikály s vychytenými hercami a spevákmi ho lákajú. "Skvelá je Katka Hasprová a veľmi uznávam aj Jiřího Korna. Moja ozajstná srdcová dáma je Lucie Bílá. Videl som viac jej koncertov. Ona má nádherný hlas a spieva srdcom, do pesničky vkladá všetko, čo je v jej duši. Neraz mi behajú po tele zimomriavky, keď počujem jej spev."

V Košiciach je podľa jeho slov veľa možností uchytiť sa v divadle, či v speváckom zbore. A Bratislava je v tomto smere ešte príťažlivejšia. Pravda, Roman si nestavia rozprávkové vzdušné zámky, nesníva o nereálnych veciach. Vo vlastných očiach je iba jednoduchý, skromný chlapec, ktorý sa ešte musí veľa učiť. A v kútiku srdca verí, že niekedy stretne dievča s dobrým srdcom. "Mal som jedno dievča rád. Chodili sme spolu dosť dlho, no rozišli sme sa. Ako viem, našla si jedného chlapca. Ja sa na ňu nehnevám, stále sme kamaráti. Keď sa stretneme, vždy sa pekne porozprávame." Necíti nič trpké, to dievča bude mať navždy miesto v jeho spomienkach. Nehnevá sa na ňu. Možno onedlho stretne inú. Zaujme ju svojou láskavou dušou, vnímavosťou.

"Ja vidím veľa vecí, ktoré si ľuďia z väčšej výšky nevšimnú..." prosto zakončí svoje rozprávanie Milan.

Marián BETÍK

Autor: Ani vietor, ani bezvetrie

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári