Tank ovládať dokáže, ale na Budapešť nepôjde
Vlastniť vodičské oprávnenie je dnes pomaly takou samozrejmosťou ako sa vedieť bicyklovať. I keď začiatky väčšinou nie sú ľahké, po rokoch si na prvé kilometre za volantom väčšina z nás spomína s úsmevom. Inak to nie je ani u starostu MČ Staré mesto Ing. Jána Süliho, ktorý nosí ružovú kartičku vo vrecku od roku 1966.
Šoférske začiatky absolvoval na vojne, teda počas prezenčnej služby. Hoci spolu s bagandžami vážil len niečo okolo 48 kg, zaradili ho k tankistom.
"Keď som uvidel to monštrum, srdce mi na chvíľu prestalo biť. No musel som sa na ňom naučiť jazdiť," zaspomínal si starosta. "Viem to doteraz, ale sľubujem, že do Budapešti na tanku nepôjdem, i keď ovládať taký obrovský kolos je zážitok." A to i napriek tomu, že človek z neho občas, najmä po jazde v teréne, vylezie ako po reumatickej terapii bahnom. Nie však pieštanským...
Druhým dopravným prostriedkom J. Süliho bola motorka. Tatra 125 s pekným plexisklom vpredu. Rád vozil dievčatá, ktoré na nej sedávali bokom. "Bol som vtedy frajer, aj keď občas sa mi podarilo zraziť nejakého psa a zopárkrát cez plexisklo aj preletieť." Doteraz J. Süliho ale mrzí, že v tých časoch mu núkali za 7-tisícoviek auto Aero 30. On ale namiesto neho kúpil spomínanú motorku. Dnes mohol byť vlastníkom veterána a teda aj riadnym boháčom. Jeho prvým autom bola Škoda 120 L, o ktorej doteraz hovorí, že to bolo veľmi dobré vozidlo.
Vlastnil napríklad aj Škodu Octaviu, na ktorej mal len 7000 km, keď aj s rodinou musel zastaviť na moste v Moldave nad Bodvou. Opravovali tam totiž cestu, a tak dopravu riadil provizórny semafor. "Na našej strane bola červená, keď nás v plnej rýchlosti nabrala trojtonová avia, ktorej vodič neskoro zaregistroval stojace autá. Pred nami stálo auto mojej kolegyne, tuším to bol Ford Escort. Jeho osádka mala obrovské šťastie, že sme ešte my stáli za nimi. Inak by s najväčšou pravdepodobnosťou ford skončil dolu, na železničnej trati, ktorá išla pod mostom." I keď takmer fungl nová Škoda Octavia skončila v šrote, Süliovcom sa prakticky nič nestalo. "Také to bolo dobré autíčko."
S inou Škodovkou 120-tkou sa vybrali Süliovci na dovolenku do vtedy ešte Juhoslávie. Keď schádzali k moru, začul kvílenie. Znelo to ako zadreté ložisko. "Bol som riadne nahnevaný, že na opravu minieme veľa peňazí. Aj z tajných zásob, keďže devízový prísľub bol malý. Ráno po takmer prebdetej noci v kempe som kvílivý zvuk počul znovu, pričom naše auto stálo. To škrípajúce cvrlikanie mali na svedomí cikády. Od radosti som kúpil badel a koňačik sme veruže hneď aj stiahli," takú mal radosť.
J. Süli jazdí rýchlo, ale bezpečne a z vlastnej viny dopravnú nehodu ani raz nespôsobil. Veľmi ho ale znepokojuje, že na našich cestách pribúdajú symbolické cintoríny v podobe krížov na miestach, kde vyhasol niečí život. V poriadku nie je podľa neho ani to, že k mocným autám sa dostávajú pomerne mladí ľudia, ktorí nemajú zručnosť. "Možno šoférovanie trénujú pozeraním naháňačiek vo filmoch a myslia si, že tiež majú niekoľko životov. Skutočnosť je ale úplne iná. Rýchlou jazdou okrem seba neraz ohrozujú nevinných, keďže mocné auto sa v ich rukách mení na vraždiacu zbraň," dodal J. Süli.
Autor: Ani vietor, ani bezvetrie
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
