Trate, rekordy, výnimky a tradície košického maratónu
O dva dni sa uskutoční športová akcia s najstaršou tradíciou v našom meste, pobeží sa už osemdesiaty prvý ročník Medzinárodného maratónu mieru. Maratón je veľkou udalosťou pre Košičanov a žije ním doslova celé mesto. Nie je žiadnym preháňaním tvrdiť, že maratón nám robí vo svete lepšiu reklamu, ako čokoľvek iné. Naviac je to akcia, kvôli ktorej sa svet ten športový schádza tu, v našich Košiciach, a má tak možnosť poznať ich zblízka a osobne. Čo viac si už môžeme priať. Dnešnú stranu rubriky sme sa rozhodli zasvätiť maratónu a ponúknuť vám niektoré zaujímavosti týkajúce sa toho košického, i vo svete bežaných maratónskych behov. Začneme tým najdôležitejším, odkiaľ sa tradícia maratónskych behov vzala.
MARATÓNSKA BITKA
Počiatok vytrvalostných behov nazývaných maratón siaha neuveriteľných 2494 rokov dozadu. Vtedajšie Grécko, skladajúce sa z drobných mestských a ostrovných štátikov, sa dostalo do smrteľného ohrozenia. Susediaca obrovská perzská veľríša vyslala v roku 490 pred našim letopočtom v rámci postupného prenikania na západ svoje loďstvo s nalodeným expedičným zborom do oblasti Grécka. Peržania, vedení vojvodcami Datisom a Artafernom, sa začiatkom mesiaca septembra vylodili v samom srdci krajiny, v oblasti nazývanej Attika, v plytkej zátoke neďaleko dediny Marathón, čo v slovenčine znamená fenyklové pole. "Otec dejepisu" Herodotos uvádza, že ich bolo stotisíc pešiakov a deväťtisíc jazdcov. Dnes predpokladáme, že je to prehnané číslo.
Poplašná správa o ich vpáde sa okamžite rozšírila celým Gréckom, no najväčšie zdesenie vyvolala v neďalekých Aténach. Tie najprv rozoslali poslov so žiadosťou o urýchlenú pomoc do ostatných gréckych miest, no nečakali na ňu, ale okamžite vyslali svojich ozbrojencov naproti nepriateľovi. K Marathónu dorazilo deväťtisíc aténskych ťažkoodencov a pomocný oddiel tisícky vojakov z mesta Plataje. Demokratické Atény postavili do čela tohto malého vojska desať stratégov, ktorí sa mali meniť každý deň pri velení. Ako to už v demokratickom systéme býva, neboli stratégovia v stave dohodnúť sa, čo by bolo v danej situácii najvhodnejšie a ani jedna strana nedokázala prehlasovať druhú.
Takže vylosovali jedného spomedzi seba, ktorý to mal rozhodnúť sám. Bol to akýsi Kalimachos, ktorého si jeden zo stratégov, Miltiades syn Kimónov, zástanca rozhodnej bitky, vzal bokom a spracoval ho tak, aby sa rozhodol pre boj, čo Kalimachos aj urobil. Rozhodnuté teda bolo, ale ani jednému zo stratégov /okrem Miltiada/ sa do nej nechcelo pustiť. Čakalo sa teda ešte osem dní, kým prišlo poradie vo velení na neho. Človeka pri tom mimochodom napadá, čo do čerta za ten čas robili Peržania? Nakoniec nadišiel onen deň osudového rozhodnutia, 13. septembra roku 490 pred našim letopočtom /staršie pramene uvádzajú 12. septembra/. Miltiades zošikoval vojsko a vrhol sa na Peržanov. Napodiv ich obrátil na útek a zahnal do ich lodí. Na marathónskom poli ich ostalo ležať 6400. Aténčanov padlo 192.
Ihneď po bitke vyslal Miltiades do Atén bežca, aby tam doniesol správu o víťazstve. Poveril tým akéhosi Feidippa, ktorý vraj už predtým bežal do Sparty, aby odtiaľ vyžiadal pomoc. Feidippos pribehol až do centra Atén, na ústredné námestie - agoru, kde ešte stihol zakričať "Radujte sa, zvíťazili sme", potom padol vysilený na zem a skonal. Náš košický "Račkov" bronzový maratónec v adamovom rúchu /to z estetických dôvodov/ by to mal relatívne ľahké a asi by ho kolaps nepostihol. Oproti dnešným maratóncom však bežal Feidippos v plnej zbroji a zďaleka nie po rovine. Pravdepodobne musel prekonať horský chrbát medzi vrchmi Pentelikon /1109 m. n. m./ a Parnés /1413 m. n. m./. Nemáme tiež predstavu, koľko toho nabehal ešte predtým, počas marathónskej bitky. Nevieme teda či bol pred svojim behom, ktorý navždy vošiel do histórie, iba roztrénovaný, alebo už "zmordovaný". Predpokladanú trasu jeho behu zmerali koncom 19. storočia ako 42 263 metrov.
Musíme si priznať i ďalšiu neistotu. Feidippos je síce často tradované meno zvestovateľa víťazstva v marathónskej bitke, ale rozhodne nie jediné. Staršie knižky ho uvádzajú v podobe Philippides či Filipidés, Slovník antickej kultúry tvrdí, že to bol Diomedón, náš dejepisár na gymnáziu ho volal Ladas. Nedávno krstená knižka pána Hazuchu ho má v tvare Pheidippes. V každom prípade to bol muž, akému sa v antickom Grécku hovorilo "hémerodromos" schopný bežať celý deň. O nesmrteľnosť sa mu postaral dejepisec Herodotos, ktorý tento beh opísal. Na jeho počesť sa začali usporiadávať v novoveku maratónske behy, ktoré sa stali aj olympijskou disciplínou. Prvý olympijský maratón sa bežal v roku 1896 v Aténach a z tých maratónov, ktoré si dodnes zachovali kontinuitu, sa prvý bežal v Bostone v USA v roku 1897. V Európe bol prvým dodnes bežaným Londýnsky maratón v roku 1909. Košický maratón, zrodený v roku 1924, je najstarší súvisle bežaný na kontinentálnej časti Európy. Pre orientáciu najstarší maratón v strednej Európe sa bežal v Prahe už v roku 1908.
AKÝ DLHÝ JE MARATÓNSKY BEH
Prioritou Košíc je nemenná dĺžka trate
Na inom mieste tejto strany sme už spomenuli, že koncom 19. storočia odmerala skupina športových funkcionárov priamo v teréne predpokladanú dĺžku trate z Marathónu do Atén a stanovila ju ako 42 263 metrov. Prvé novodobé maratóny mali však trate, ktoré sa svojou dĺžkou od uvedeného čísla viac, či menej odlišovali. Maratón prvých olympijských hier mal trať dlhú iba 36 750 metrov. Na Parížskej olympiáde v roku 1900 merala maratónska trať 40 260 m, v Saint Louis v roku 1904 rovných 40 000 m, v Londýne v roku 1908 to bolo dnes používaných 42 195 m, v Štokholme v roku 1912 sa vrátili ku trati 40 200 m, v Antverpách v roku 1920 to bolo zase až 42 750 m a na druhej Parížskej olympiáde v roku 1924, teda v roku, keď tam bol aj náš Vojtech Braun z Košíc, merala trať 42 195 metrov. Bostonský maratón sa v rokoch 1897 až 1923 bežal na trati dlhej 39 751 m, potom na trati 41 900 m dlhej, tiež na trati 41 091 m, a až od roku 1957 na trati dlehj 42 195 metrov, čo je dĺžka maratónskej trate v Košiciach, nemenená od čias jeho prvého ročníka v roku 1924.
Otázkou je, odkiaľ sa vzalo tých medzinárodne uznávaných 42 195 metrov. Iste ste si všimli, že prvýkrát sa toto číslo zjavilo na Londýnskom olympijskom maratóne v roku 1908 a za to, že má takúto hodnotu, môže istá korunovaná hlava. Konkrétne to bola kráľovná Alexandra, manželka britského kráľa Eduarda VII. Trať Londýnskeho maratónu mala pôvodne merať 40 200 metrov, ale pani kráľovná vyslovila želanie sledovať štart preteku z okien Buckinghamského paláca. Usporiadatelia jej vyšli v ústrety, trať upravili, a po jej premeraní zistili, že má dĺžku 42 195 metrov. Neskôr /až v roku 1936/ bola trať tejto dĺžky aj oficiálne schválená.
Náš košický maratón sa môže pochváliť tým, že sa od samého počiatku bežal na trati s touto dĺžkou. Jeho zakladateľ a usporiadatelia volili od začiatku správne. Trasa nášho maratónu však bývala rôzna. Prvý ročník sa bežal od železničnej stanice v Turni nad Bodvou do Gajdových kúpeľov /dnešný areál Aničky/ v Košiciach. V roku 1925 to bolo z Gajdových kúpeľov cez Valaliky do Čane a späť. V roku 1926 z Gajdových kúpelov priamo do Sene a späť na ihrisko Slávie pri dnešnej starej nemocnici. Na tejto trase, od roku 1930 začínajúcej na ihrisku KAC, sa potom bežalo až do roku 1950.
V roku 1951 sa kvôli oprave cesty do Sene bežal maratón na trase Košice - Lemešany a späť. V roku 1952 to bola jednosmerná trať Prešov Košice. Od roku 1953 sa však organizátori vrátili k trati Košice Seňa a späť a vytrvali pri nej až do roku 1988. Potom, od roku 1989, sa začal košický maratón bežať na mestskom okruhu, ktorého trasa sa každý rok mierne menila optimalizovala. V rokoch 1924 až 1937 sa bežal košický maratón vždy 28. októbra, čo je štátny sviatok, dátum vzniku Československej republiky. V rokoch 1939 až 1944, za Maďarov, to boli rôzne septembrové a októbrové termíny /termín štátneho sviatku ČSR bol nemysliteľný/. V povojnovom období rokov 1945 až 1951 došlo k návratu termínu na 28. októbra. Od roku 1952 bol však termín košického maratónu presunutý na klimaticky výhodnejšiu prvú októbrovú nedeľu a táto zvyklosť sa dodržiava dodnes.
NAJLEPŠIE MARATÓNSKE VÝKONY
Kto "zmákne" maratón v Košiciach pod dve hodiny?
Výkon prvého maratónskeho bežca, Miltiadovho posla Feidippa, nepoznáme. Jednak mu vtedy nik nemeral čas, jednak nevieme, kadiaľ skutočne viedla trasa jeho behu. Mohol totiž obiehať vrch Pentelikon dvoma smermi. Vzdialenosť nameraná v 19. storočí je v podstate novodobá dohoda, že bežal pravdepodobne menej náročnou trasou. Ani výkony celého radu zahraničných maratónskych behov sa nedajú porovnávať s výkonmi dosiahnutými v Košiciach, pretože dlho nebola dĺžka maratónskej trasy zjednotená. Preto má pre nás zmysel porovnávať jedine výkony dosiahnuté tu v Košiciach, keďže sa tunajšie maratóny bežali vždy na štandardne dlhej trati 42 195 metrov.
Prvý najlepší čas dosiahnutý v Košiciach Karolom Hallom v roku 1924 bol 3 hodiny 1 minúta a 35 sekúnd. Hneď v nasledujúcom roku zabehol Pál Király z Maďarska maratón v čase 2 : 41 : 55, čiže takmer o dvadsať minút kratšom. Jeho výkon prekonal až v roku 1931 Argentínčan Juan Carlos Zabala časom 2 : 33 : 19. Exotický Zabala sa stal miláčikom divákov maratónu a jeho meno sa stalo súčasťou povzbudzovania maratóncov až do päťdesiatych rokov. Mládež totiž zvykla na maratónoch skandovať "Tempo Zabala" aj keď tam Zabala samozrejme nebol. Argentínčan nastavil maratónsku latku poriadne vysoko, pretože ju prekonal až v roku 1950 Švéd Gösta Leandersson časom 2 : 31 : 20. Tento rekord však zrušil už v roku 1952 Fín Erkki Puolakka časom 2 : 29 : 10 a ten istý bežec dosiahol v roku 1954 ešte lepší čas 2 : 27 : 21. Severania v košickom maratóne dominovali aj v roku 1955 Evert Nyberg zo Švédska časom 2 : 25 : 40 a v roku 1956 Thomas Hilt Nilsson, taktiež Švéd, časom 2 : 22 : 05.
Hranicu dvoch hodín a dvadsiatich minút zdolal v roku 1959 drobný blonďavý Rus Sergej Popov časom 2 : 17 : 45. V roku 1963 posunul jeho výkon Američan Leonard Edelen na 2 : 15 : 09, čo vydržalo až do roku 1978, keď Severokórejčan Go Chun Son zabehol maratón za 2 : 13 : 34. Až v roku 2001 sa našiel rýchlejší bežec a aj to iba o niekoľko sekúnd. David Kariuki z Keňe dosiahol čas 2 : 13 : 27. Tento čas potom Kariuki zlepšil v roku 2002 o tri sekundy, na 2 : 13 : 24. To je momentálne najlepší dosiahnutý maratónsky čas v Košiciach. Možno iba do najbližšej nedele! V Každom prípade je teraz na rade čas dve hodiny desať /vo svete už prekonaný/ a možno už i čisté dve hodiny.
Nesmieme však zabudnúť ani na ženy maratónky, ktoré začali túto namáhavú disciplínu bežať v Košiciach v roku 1980. Prvý najlepší ženský čas dosiahla Čechoslováčka Šárka Balcarová výkonom 2 : 50 : 15. V nasledujúcom roku posunula tento výkon Nemka /vtedy "západná"/ Christa Vahlensiecková na hodnotu 2 : 37 : 46. V roku 1984 stlačila Sovietka Raisa Sadreidinová dosiahnutý čas na 2 : 34 : 41. Pár týždňov pred "Nežnou revolúciou" zlepšila najlepší ženský výkon ďalšia občianka ČSSR Alena Peterková na 2 : 31 : 28. To je dodnes platný rekord ženského maratónu v Košiciach.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Autor: MARATÓN MÁ OSEM KRÍŽIKOV
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
