"Aby žena cítila lásku, nemusí ležať s chlapom..."
Na vlastnej koži okúsila úspech v mladom veku, lásku ale aj smútok. Vyštudovala medicínu ale aj hudobnú vedu na filozofickej fakulte. Našlo by sa na Slovenku hádam len málo ľudí, ktorí nepoznajú jej skladbu ´Poď bielou alejou´, mnoho ľudí chodí pre radu do jej súkromnej ambulancie a jej knihu ´Žiť svoj sen´ majú mnohé ženy odloženú na nočnom stolíku. Do Košíc chodievala najčastejšie zaspievať do relácie Kaviareň Slávia.
Pred časom vydala knihu ´Žiť svoj sen´, v ktorej sa vyrozprávala zo svojho prvého manželstva, ktorého hybnou silou bolo viac jej tehotensvo než láska, zo svojej lásky k druhému manželovi - doktorovi Jaroslavovi Laiferovi, zo smútku z jeho smrti a z čiernych myšlienok, ktoré ju vtedy obchádzali. Z toho, že jej tretí manžel - športovec Ladislav Zacharides, s ktorým sa pred mnohými rokmi rozviedla, dodnes potrebuje kvôli ťažkej chorobe aj je opateru. Dnes sa teší z dvoch synov, z úspešnej súkromnej praxe a z cédečok, ktoré pravidelne vydáva a ktorými teší svojich poslucháčov a v nespolednom rade sa teší i z lásky partnera. Zdá sa, že objavila v sebe recept na to, ako sa neobzerať, ale dívať sa so zdvihnutou hlavou pred seba.
"Som človek, ktorý sa naučil lúčiť, odísť od mnohých vecí, nesmútiť za tým, čo stratil. Aj preto som si povedala, že nebudem melancholická počas natáčanie poslednej časti Kaviareň Slávia. Veď vždy tam, kde sa niečo končí - niečo nové začína," prezradila nám chvíľku predtým, ako ju pred kamery na pódium pozval Peter Stašák. "Vždy, keď sa stretnem s kolegami, zdvihne mi to náladu. Sme priatelia, radi sa stretávame a vládnu medzi nami skvelé vzťahy. Nazdávam sa, že v súčasnosti je akousi výsadou mladých skupín a muzikantov zbrojiť proti sebe. Keď som ja začínala, všetci kolegovia boli mladučkí, mali sme do dvadsať rokov a bolo nás dosť, no vedeli sme, že nebudeme môcť existovať v nenávisti. Brali sme ako normu to, že prichádzali speváci z Prahy, z Bratislavy a Košíc a že budeme spolu fungovať na jednej scéne."
Zrejme sa jej podarilo zvoliť správny prístup nie len ku kolegom. Ponorila so do hudby, do spevu a aj do svojej speváckej kariéry. V roku 1970 vyhrala Bratislavskú lýru a od vtedy sa jej zadarilo na nejednom festivale, ešte dnes jej v ankete o zlatého slávika prichádza od poslucháčov a divákov mnoho hlasov. "Keď som začínala, myslím, že sme to mali jednoduchšie, ako súčasné speváčky. Každý týždeň bol na obrazovke veľký zábavný program, a tak som v televízii bola minimálne štyri krát do mesiaca. Nepracovali sme tak veľa v štúdiách a nenahrávali tak často platne. Mali sme viac možností. Ja sa dnes už nepotrebujem denne ukazovať na televíznej obrazovke, no začínajúcim spevákom by malo ísť práve o to."
Trúfa si radiť ženám
V knihe ´Žiť svoj sen´ si M. Laiferová z pohľadu lekárky, ale i ženy, ktorá čo-to v živote preskákala, trúfa radiť ženám, ako byť šťastné.
"Človek musí niečo prežiť, naučiť sa na vlastných chybách a potom môže radiť ostatným. Možno by som si trúfla radiť aj začínajúcim speváčkam, veď som šesť rokov súkromne študovala spev. Nikdy však nikomu nič neradím nasilu - moje pacientky za mnou chodia preto, že som si postupne získala ich dôveru. Na to, aby človek mohol byť mienkotvorný, musí mať aj určitý vek - nie len skúsenosti. Veď ak 20-ročné dievča niekomu bude radiť, ako má žiť, málokto tomu uverí," myslí si speváčka, ktorá sa dospelou začala cítiť po štyridsiatke. "Až vtedy dospeje každá žena a súvisí to samozrejme s našou fyziológiou. Každá žena má hormonálny systém stabilizovaný až po tridsiatke, až vtedy začína jej organizmus plynule a bez výchylok fungovať. Ja som sa naučila užívať si svoj vek a už by som nechcela ani za svet byť mladá. Viem starnúť, no poznám výsledky niektorých mojich biologických funkcií a zistila som, že starnem pomaly."
Každý deň vstáva skoro ráno, aby jej nič neušlo a ak sa jej nechce ešte do ničoho pustiť, začne si čítať. "Stále som obklopená knihami a listujem si - najmä v medicínskej literatúre. Nedávno som natrafila na tabuľku, ktorej výsledky ma doslova šokovali. Tabuľka ukazovala, ako agresívne emócie znižujú počet leukocitov a teda obranyschopnosť organizmu. Ja som si prešla v živote kadečím, no dúfam, že to vo mne nezanechalo hlboké stopy. Niekto si prejde životom ako ružovou záhradou, čo môj prípad nebol. Bola som nútená naučiť sa žiť."
Napísanie knihy, v ktorom dovolila čitateľom nahliadnuť aj do jej súkromia, však nebrala ako terapiu. "V prvom rade som chcela čitateľom ponúknuť rady na to, ako sa cítiť dobre, čo pre to robiť po stránke fyzickej a psychickej. Vo vydavateľstve však trvali na tom, aby som sa pustila aj do kapitoly o mojom živote. Počas mojej kariéry sa o mne popísalo veľa vecí a ja som sa často dočítala aj to, čo som sama nevedela. Nemyslela som si preto, že napíšem niečo, čo o mne ešte verejnosť nevie. Predsa som však zverejnila mnohé veci, ktoré do vtedy boli skryté. Mnoho som si však toho nechala pre seba."
Domček podľa feng-šuej
Najťažie sa M. Laiferovej písalo o sebe, o nie práve najpríjemnejších veciach, ktoré ju postretli. "Vlastne som to nechcela, no vydavateľ ma prinútil, vraj treba čitateľom ukázať aj tragické stránky života. Kniha je však aj napriek tomu o tom, ako si treba prežiť svoje sny. Stále treba mať nové a nové, ja som si vysnívala malý domček, do ktorého som sa pustila. Sledujem literatúru o stavebníctve, pomáham s tým aj synovi, ktorému som kúpila byt a spolu ho opravujeme. Žijem teraz stavebným ruchom a je to veľmi príjemné."
M. Laiferová sa zaoberá aj feng-šuej, teda filozofiou, ktorá radí ľuďom, akej farebnosti by mal byť ich byt, kde by mali a ako mať rozložený nábytok, ktoré miesto v byte je vhodné pre posteľ a ktoré pre stôl. "Mám doma veľký fascikel, kde mám podrobné plány pre môj domček a synov byt a riadime sa nimi. Netrúfam si tvrdiť, že som v tomto odborníčka, no niekedy, keď zájdem ku komusi na návštevu a vidím, že pri spánku má hlavu na úlne nevhodnom mieste, upozorním ho na to."
Energie má však, zdá sa, na rozdávanie. Okrem zútulňovania si domčeka pracuje na ďalšej knihe, na budúci rok by chcela vydať nový album s popovými pesničkami. "Moja druhá kniha bude plná receptov. Ja milujem varenie a myslím si, že príprava jedla je kultúrnym zážitkom. V knihe budem radiť, aké jedlá treba uprednostňovať pri akej chorobe a aká strava kedy pomáha. Aj keď sa zdá, že je toho veľa, ja mám rada moju prácu a nepotrebujem veľa relaxu. Stačí mi trochu si oddýchnuť, odísť na záhradu, ísť na prechádzku, alebo zavolám priateľke a skočíme na jednu kávu."
Dnes už M. Laiferová vie, čo potrebuje k tomu, aby sa cítila dobre. "Najdôležitejšie však je, aby sa žena cítila milovaná. Ak tomu tak nie je, je to malér. Milovať však možno aj svoju najlepšiu kamarátku, rodičov, šport, deti svojich príbuzných. Niekomu stačí čokoláda aj keď práve tá može byť tiež zážitkom. Pre mňa je kúsok horkej čokolády priam oslavou. Na to aby žena cítila lásku, nemusí ležať s chlapom v posteli. Aj keď nevravím, že to nie je príjemné a vôbec nie som proti tomu."
Staršie ženy totiž podľa M. Laiferovej vedia milovať inak... "Už nepotrebujeme dýchať mužovi na krk, chcieť ho za každú cenu a potom sa báť, že ho stratíme. Potrebujeme ísť na prechádzku, počuť pár pekných slov. Mám šťastie, že také niečo prežívam.
Spontánnosť je nebezpečná
Tomu, že je dnes M. Laiferová šťastná možno vďačí aj svojmu silnému zmyslu pre disciplínu, poriadok, organizáciu. "Spontánnosť je krásna, no veľmi nebezpečná vec. Dokážem sa však občas ´utrhnúť´, sadnúť do auta a ísť trebárs na kávu do Viedne, či ísť po meste a povedať si - teraz zájdem na výstavu do galérie. Nikdy však neriskujem a potrebujem mať všetko presne zorganizované. Disciplína je podľa mňa nutná vlastnosť pre toho, kto túži po úspechu."
To, čo mnohí speváci na svojej práci najviac milujú - cestovanie, nové krajiny, noví ľudia - M. Laiferovej nebolo práve po vôli. "Nedostala som do vienka túlavé topánky a počas mojej kariéry, keď som veľa cestovala, som si na to doslova musela zvyknúť... Ja milujem svoj pokoj, svoj kútik doma, moju domácnosť. No prišla som na to, že mám doma príliš veľa zbytočností. Vo februári mi totiž zomrela mamička a ja som dva týždne upratovala jej malý byt. Tak ako každý starý človek, aj ona bola presvedčená o tom, že sa jej ešte všetko zíde... Povedala som si, že ak by som ja zomrela, deti by ma preklínali, lebo sa mi za tie roky nazbieralo toľko harabúrd..."
Začala teda vyhadzovať - darčeky do fanúšikov, zbytočnosti, ba dokonca i kreslo. "Už mesiac sa pokúšam darovať čo je ešte pekné a vyhadzovať, čo už nikdy nikomu nebude treba. Našla som však aj pár zabudnutých vecí - staré fotografie, texty, ktoré mi napísal Peter Nagy či Jožko Urban. Za nič na svete však nevyhodím kameň, ktorý mám z pláže na jednom talianskom ostrove a rovnako červenú ružu. Dostala som ju v jeden mrazivý podvečer. Môj priateľ stál v snehu a tá ruža mu doslova svietila v rukách.... Vysušila som ju a dala do rámu. Asociácie na príjemné chvíle sú pre mňa veľmi dôležité."
M. Laiferová energiu čerpá zo spevu, svojej práce i z ľudí okolo nej - dostáva množstvo listov, v ktorých ju ľudia žiadajú o pomoc. "Často na mňa čakajú po koncerte, chcú sa porozprávať a ja im rada vyhoviem. Vážim si to, že niekomu záleží na mojej mienke. Ľudia za mnou chodia ako lekárkou nie ako za speváčkou. Aj keď tieto dve profesie vo svojom vnútri od seba neoddeľujem. Medicína je tiež umenie, mnoho lekárov je zároveň spevákom, spisovateľom, muzikantom... Umenie je rovnako ako medicína o láske k ľuďom."
Dátum narodenia: 14. júl 1945
Miesto narodenia: Petrovice pri Žiline
Ukončené vzdelanie: Lekárska fakulta Univerzity Komenského, Filozofická fakulta UK v Bratislave.
Relax: čítanie, príroda
Dáša KIRAĽVARGOVÁ
Autor: Aron Maxell - Pavučina
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
