"S handrou po byte som sa už nalietala dosť, teraz môžem aj po maratónskej trati"

Nie, košickému Medzinárodnému maratónu mieru od vlaňajška nepribudlo sedem rôčkov navyše, to iba jeho organizátori vyplnili vákuum, čo ešte od vojny jatrilo kontinuitu najstaršieho maratónu na európskom kontinente. Vzali na vedomie päť ročníkov uskutočnivších sa vtedy na maďarskej pôde, zarátali i dva roky, keď sa, z objektívnych príčin, nebežalo, a preto po 73. ročníku, ktorý bol pred rokom, je v nedeľu na programe už ročník 81... Akurát spôsobíme trošku chaosu medzi štatistikmi AIMS (Medzinárodnej asociácie maratónov a cestných behov). Ale vysvetlenie je zrejme namieste. Odoprieť nám však nemôžu právo na jubileum - košický maratón slávi osemdesiate narodeniny. Prví odvážlivci sa postavili na jeho štart už v roku 1924. A malú oslavu majú aj dámy - pobežia svoj maratón dvadsiatypiatykrát.

Na dvore jeho veličenstva, maratónu, sa ich za štvrťstoročie vystriedali stovky. Sotva nájdeme takú, čo sa môže pochváliť, že nechýbala ani raz, ale pár verných, čo si prvú októbrovú nedeľu v košických uliciach inak ako s maratónkami na nohách nevedia predstaviť, sa chystá opäť na štart. "Presne vám to nepoviem, ale mám za sebou okolo devätnásť košických maratónov. Som asi prvá Košičanka, ktorá maratón bežala," môže sa pochváliť Alžbeta Tiszová, že patrí medzi priekopníčky maratónskeho behu v meste.

Pri ženskej premiére v roku 1980 ešte chýbala ("to som ešte len štartovala kariéru a manžel mi odporúčal, aby som začala radšej pražským maratónom, ale oľutovala som, lebo som na ňom poriadne vymrzla...") a ďalšiu absenciu majú na svedomí prirodzené a očakávané materské povinnosti ("aby sme to s deťmi nepremeškali, musela som niekoľko ročníkov obetovať"). Teraz robia Tiszovcom radosť dve dievčatá. "Sedemnásťročná Timea je plavkyňa a pätnásťročná Bibi (tiež Betka, ale aby sa to so mnou nemýlilo) atlétka. Takže nemám čo ľutovať. Ani to, že som sa dala na maratón, pretože som pri ňom spoznala strašne veľa dobrých ľudí."

Hoci Betka dlho žije v Košiciach, jej korene sa tiahnu až na Spiš. A že sú poriadne hrubé, rok čo rok sa presviedča aj v tú októbrovú maratónsku nedeľu. "To ma príde odtiaľ povzbudiť zväčša celá rodina. Iba raz chýbali, keď boli nejaké problémy s vlakmi. Veľmi príjemné ma raz prekvapila jedna zo sestier, prišla aj napriek tomu, že bola vtedy ťažko chorá..."

Nie je jediná, ktorá si z cesty do práce (denne dochádza do U.S. Steel-u) spravila výdatný tréning. "Ale nie vždy do roboty bežím, striedam aj bicykel a auto. Na bicykli je to najpohodlnejšie." I keď ten má na svedomí jej najvážnejšie zranenie. "Bolo šmykľavo a koleso sa mi dostalo do koľajnice. Po páde som musela ísť na operáciu, mala som nejaké vnútorné poranenia, takže s tréningom bol pol roka pokoj."

Teraz do toho prišlo prerábanie bytu, takže nejaké ambície urobiť čosi s osobákom (3:02:36) musia ešte chvíľu počkať. "Ale s handrou po byte som sa už nalietala dosť, môžem si trocha polietať aj po maratónskej trati. Osobák sa však chystám zotrieť skôr na budúci rok. Len to netreba odkladať, lebo človek je z roka na rok starší...," plánuje bežkyňa TUBE City Košice.

Tradičným menom v štartovej listine košického MMM je aj Jarmila Šuniarová. Klasický príklad "všešportovca". "Do roku 1985 som hrávala hádzanú, ale ani po skončení aktívnej kariéry som nemohla zostať bez športu. A keďže železiarenské olympiády, to boli len samé behy a loptové hry žiadne, tak som začala pobiehať a zároveň vypomáhať v organizačnom výbore maratónu." Ako Betka Tiszová, každé ráno, cestou do práce. "Behávame s partiou dievčat. Neberieme to ako preteky, aj si pri tom pokecáme, popletkujeme. Tak som sa vlastne dostala k maratónu."

A zvládla desať ročníkov za sebou. "Od roku 1985 do 1995. Potom prišli nejaké zdravotné problémy, ale tohto roku som opäť pripravená na štart. Medzitým som sa dostala do tej fázy, že už nie sú podstatné rekordy, ale dobehnúť v zdraví. Vlani som bola po operácii kolena, takže to trošku musím dohnať, tohto roku sa chystám už na svoj tretí maratón," nemá rodená Stredoslováčka ešte v úmysle zavesiť maratónky na klinec.

Najradšej spomína na svoj prvý maratón, aj keď po ňom sa zaprisahala, že bol pre ňu aj posledný. "Tak som sa vytrápila, že po dobehnutí som si povedala, že viac už nepôjdem. Ale držalo ma to len dva mesiace. O rok som bola znovu na štarte košického maratónu. Kedysi však som behala rýchlejšie, teraz som rada, keď dobehnem," úprimne priznáva, že rôčky je v nohách cítiť. "A vzadu je aj väčšia sranda, ľudia sú tam normálnejší, nenaháňajú sa za časom, za víťazstvom, tam si viac z toho maratónu užijem. A diváci, keď vidia ženu, povzbudzujú ešte mocnejšie. To je ten najlepší doping. Už ma núkali aj hroznom, ba dali do ruky aj kyticu. A s ňou som raz dobehla aj na štadión." Aj kvôli takýmto zážitkom je puto medzi vytrvalcami a najťažšou bežeckou disciplínou také silné.

Sú však aj iné výzvy, čo lákajú otestovať hranice svojich schopností. Zlatici Semanovej učaroval ultramaratón. "Mojou vášňou sú behanie a tanec. Ja aj tú maratónsku trať vlastne pretancujem a veľmi dobre mi padne, keď si zatancujem aj po maratóne, uvoľní sa pritom celé telo, nohy ma vôbec nebolia," vyznáva sa zo svojich pocitov vytrvalkyňa - vdova. "K športu a behaniu ma prilákal môj nebohý manžel. Keď sme sa spoznali, vôbec som nešportovala. Ani on predtým nebol maratóncom, ale boxerom, k behu sa dostal cez kamarátov."

Na tunajšom maratóne sme ich vídavali spolu, kým ich na trati neoddelil krutý osud. "Ale košický maratón je pre mňa stále sviatkom. Nikdy sa na ňom netrápim, možno preto, že som doma. Určite však nie je pre mňa ľahký, najťažšie je vtedy, keď vidím, že polmaratónci už idú do cieľa a my máme pred sebou ešte jeden okruh."

No košická vytrvalkyňa vo farbách Vesuvius Slovakia má to najhoršie na domovskej trati už asi za sebou - vlani prekonala číslo trinásť v počte štartov na MMM. "Dúfam, že už nebude taký ročník, keď nedobehnem. Jeden rok som však musela vzdať a potom, keď som videla bežcov dobiehať do cieľa, som to ľutovala. Ale po sto kilometrovom behu v Holandsku som mala problémy s krčným stavcom, takže sa naozaj nedalo."

Pre niektoré dvorné dámy košického maratónu nastáva možno čas rozlúčky, iné sa fintia na svoju premiéru. Pre Eriku Billú to bude iba šiesty maratón v živote. "Vlani som absolvovala dva, tohto roku už tri, v Čadci, Rajci a Michalovciach. Veľmi sa už teším na atmosféru v meste. Pred rokom som si ešte netrúfla, nemala som nabehané," priznáva atlétka, ktorá rok čo rok zvyšuje dávku kilometrov na svojom bežeckom "jedálničku". "Začínala som štvorstovkou a osemstovkou, ešte v doraste, potom som prešla na trojku a päťku a kilometre postupne pribúdali, desať, pätnásť..., až som sa dopracovala k maratónu."

Nesmelé kontakty s košickou traťou už má za sebou. "Bežala som už minimaratón, dvakrát aj polmaratón," ale naostro to bude prvý raz. "Som pripravená na všetko, na teplo i zimu. Chcela by som sa tohto roku dostať ešte pod tri hodiny desať minút. Keď boh dá... Podporu budem mať, veď okolo mňa bude kopa chlapov, celé Jazero, s ktorými sa tam denne stretávam pri tréningu." Ale nespolieha na to, keby ju opustili sily, že ju do cieľa na ramenách donesú. "S tým určite nerátam. Musím vládať! Zvolím také tempo, aby som dobehla. Veď pre mňa beh nie je drina, ale relax," dušuje sa Erika Billá, že ju nájdeme vo výsledkoch.

Bohuš MATIA

Autor: Sezóna ŠFK v plnom prúde

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári