Korzár logo Korzár Košice
Streda, 27. január, 2021 | Meniny má BohušKrížovkyKrížovky

Košický maratón a jeho zakladateľ

Ako sa z Vojtecha Brauna stal Bélabáči BukovskýOtec košického maratónu prežil priam ukážkovo komplikovaný život

Rok 1936, posledné pokyny pred štartom od šéfa pretekov Vojtecha Bukovského. Rok 1936, posledné pokyny pred štartom od šéfa pretekov Vojtecha Bukovského. (Zdroj: ARCHÍV MARATÓNSKEHO KLUBU A VÝCHODOSLOVENKÉHO MÚZEA)

Ako sa z Vojtecha Brauna stal Bélabáči Bukovský

Otec košického maratónu prežil priam ukážkovo komplikovaný život Košičana dvadsiateho storočia. Mladosť a športové začiatky absolvoval ako obyvateľ Rakúsko uhorska, najväčší životný rozmach ako občan predmníchovskej Československej republiky, vojnové roky ako druhotriedny občan Maďarského kráľovstva a zrelý vek dožil v socialistickom Československu. Dostal sa do ohrozenia života, prišiel o najbližších príbuzných, neskôr aj o majetok. Je priam neuveriteľné, že pri tom všetkom nestratil chuť verejne a športovo sa angažovať, najmä v pokročilejšom veku. Mal množstvo príležitostí emigrovať, no nikdy ich nevyužil. Precestoval kus sveta, no v podstate bol a celý život ostal v prvom rade Košičanom. Práve pre to, že bol iba z Košíc, ho kompetentní v Prahe a Bratislave spočiatku ignorovali. No on sa presadil aj napriek tomu. Dnes uzavrieme rozprávanie o jeho nevšednom živote.

Skryť Vypnúť reklamu

ŽIVOTNÉ ŠŤASTIE PRERUŠIL HOLOKAUST

Vojtech Bukovský sa oženil už ako zrelý tridsaťpäťročný muž 29. júna 1929. Jeho voľba bola navonok prekvapujúca. Na verejnosti sa totiž pomerne často ukazoval v spoločnosti Šarloty Görögovej, sestry vtedy známeho atléta KAC. Bukovského manželkou sa však stala dovtedy dobre tajená láska Eleonóra Némethyová pochádzajúca z Gönczruszky /obec v Maďarsku neďaleko hraníc/. O päť rokov mladšiu Noriku poznal už od roku 1920 "chodili" teda spolu poriadne dlho. Na zachovanej korešpondencii a fotografiách, ktoré si navzájom vymieňali, ho jeho životná láska oslovovala "Picu" Drobček. Na neveľmi vysokého a "zaviazaného" Bélu Brauna toto oslovenie sedelo veľmi dobre.

Po sobáši sa zmenili u Braunovcov aj niektoré veci vo vedení rodinného obchodu. Rozšírili v ňom sortiment o koreniny a zmiešaný tovar a Vojtech sa v ňom stal obchodným vedúcim. Vo vedení rodinného podniku teraz Braunovcom pomáhala aj Eleonóra a svojmu mužovi čiastočne odľahčila tým, že viedla aj maratónsku korešpondenciu. Keď stará pani Fany Braunová 8. marca 1932 zomrela, obchod podedili jej deti a Anna Schönbergová. Vojtech Braun sa stal výlučným vlastníkom obchodu v júli 1938, keď mu jeho spoločníčky odstúpili svoje podiely. Zmenil sa aj jeho názov. Tentokrát znel Ing. Vojtech Braun obchod s koreninami, zmiešaným tovarom a farbami. Vojtech s Norikou v tej dobe už žili v byte na dnešnom Drevnom trhu číslo 1 /vtedy Petőfi tér 11/. Jediné, čo im chýbalo k šťastiu, bolo dieťatko, ktoré nie a nie prísť.

Skryť Vypnúť reklamu

V nešťastnom roku 1938 sa začalo zmrákať nad celou Európou. V novembri obsadilo Košice maďarské vojsko. Schyľovalo sa k svetovému konfliktu, a v tom roku sa košický maratón prvýkrát nekonal. Nástup fašistického režimu sa mal stať osudným všetkým Židom v krajine, pričom nezabúdajme, že Vojtech Braun mal zrazu tú smolu, že bol Žid. Najprv ho len odsunuli do pozadia ako športového funkcionára. V tých rokoch mal asi viac času ako inokedy, aby žil rodinným životom, čo dosvedčujú viaceré fotografie z výletov v okolí Košíc. Tak prežil až do mája 1944. Potom už išlo o život. Košických Židov začali sústreďovať a transportovať do vyhladzovacích táborov. Otec košického maratónu sa musel začať ukrývať. Jeho športový odkaz, dieťa ktoré priviedol na svet a vypiplal, košický maratón, však prežil aj toto obdobie. Aj napriek tomu, že v roku 1940 sa ho snažili preložiť do Budapešti /to bolo druhýkrát v jeho histórii, čo sa nebežal v Košiciach/. Bežal sa dokonca aj v októbri 1944, keď už Červená armáda stála za humnami a otec maratónu sa musel ukrývať pred zbesilou rasovou nenávisťou režimu.

Skryť Vypnúť reklamu

Z minulosti mal dobré kontakty s políciou, ktorá zvykla pomáhať pri organizovaní maratónov. Pomohli mu aj teraz a samozrejme mu pomáhala jeho manželka. Skrývali ho v areáli polepšovne /dnes Vysoká škola veterinárna na Komenského ulici/, potom priamo v budove policajného veliteľstva v jednej z väzenských ciel a nakoniec mu azyl poskytli príbuzní jeho manželky. Takto prežil Vojtech Braun najhroznejšie mesiace konca vojny, keď prišli o život takmer všetci košickí Židia. Jeho osobne pripravil holokaust o sestru a švagra.

NOVÝ ŽIVOT S NOVÝM MENOM

Koncom januára 1945 sa vojna v Košiciach skončila. Židia, ktorým sa podarilo prežiť, mohli opäť žiť ako bežní plnoprávni ľudia. No na prenasledovanie, ponižovanie a nakoniec vyhladzovanie sa nedalo len tak zabudnúť. Mnohí sa vtedy rozhodli zmeniť si meno len nech neprezrádza ich nešťastný pôvod. Neinak konal i Vojtech Braun. Vojna ešte neskončila a on už požiadal slovenské Povereníctvo vnútra o zmenu priezviska na Bukovský. Prečo práve tak? Nuž bolo to meno jeho vtedy už mŕtveho rovesníka Františka Bukovského /1894 1940/, dôstojníka Československej armády, ktorý s ním voľakedy za prvej republiky, keď pôsobil v Košiciach, spolupracoval a pomáhal KACu pri jeho športových aktivitách.

Povereníctvo vnútra otcovi košického maratónu promptne vyhovelo výnosom zo dňa 31. apríla 1945. Určite ste si všimli toho pisárskeho škriatka, ktorý sa na povereníctve podaril. Apríl má predsa iba 30 dní! Zaujímavé však je, že chyba sa ešte raz zopakovala 21. júna 1948. Vtedy zapisovali nove meno Bélu Brauna do tunajšej matričnej Knihy narodených. Dátum prepísali v pôvodnom znení, teda aj s chybou. Matriky boli v tom čase uložené v Archíve mesta Košíc a zápis vykonal známy košický profesor latinčiny a archivár, doktor Ferdinand Šteller Šteliar. Použil pritom formuláciu: "Dieťa zmenilo svoje priezvisko..." Toto viac než odrastené dieťa malo v tom čase cez 53 rokov.

Ani hrôzy práve prežitej vojny nezlomili športového ducha Vojtecha, teraz už Bukovského. Obnovil svoje kontakty so zahraničnými funkcionármi a v roku 1946, už pod novým menom, sa zúčastnil Majstrovstiev Európy v atletike v Oslo v československej výprave. Musel pritom cestovať cez americkú okupačnú zónu v Nemecku jeho a špeciálna vojenská priepustka sa dodnes zachovala. Neprestal byť tiež angažovaným občanom. Doma v Košiciach pracoval v prvých rokoch po vojne ako člen repatriačnej komisie. Po znárodnení v roku 1948 "zanechal" obchodnú činnosť /čo je eufemizmus pre fakt, že mu zhabali obchod/. V roku 1950 si našiel zamestnanie v Pozemných stavbách. Tu potom pracoval až do odchodu na dôchodok. Ešte v roku 1945 sa presťahoval do domu na Štúrovej ulici číslo 7, ktorý už dávno nestojí. Dnes je tam budova Slovenskej sporiteľne.

ŠPORTOVCOM AŽ DO SMRTI

Roky bežali a Bélabáči už dávno nemal atletický vzhľad. Pomaly mu rástlo bruško, tvár rozbrázdili vrásky, začalo trápiť srdce. No šport stále ostával jeho veľkou láskou, aj keď sa mu už mohol venovať iba ako funkcionár. V rokoch 1951 až 1959 stál opäť na čele organizačného výboru košických maratónov a osobne sa tak dožil ich premenovania na dodnes zaužívaný názov Medzinárodný maratón mieru. Neopúšťal však ani ostatné športy, ktorým sa voľakedy pred vojnou venoval aktívne, či ako organizátor. V roku 1950 pôsobil ako spoluorganizátor Tatranského pohára v lyžovaní. Potom sa pustil do znovuoživovania šermiarskeho športu v Košiciach, čo vyvrcholilo v roku 1952 zorganizovaním Majstrovstiev Československa v šerme v našom meste. Jeho dlhoročná športová funkcionárska a organizátorská činnosť prinášala teraz úrodu v podobe množstva oficiálnych ocenení.

Ani v pokročilom veku neprestával Bélabáči túžiť po dieťati. Viem o tom z jedného prípadu z roku 1956. Ako zamestnanec Pozemných stavieb sedával v jednej kancelárii s mladou architektou mojou "aňukou". Tá ma občas nosila do práce a ja som sa hrával pod veľkou rysovacou tabuľou. Snáď tá prítomnosť dieťaťa spôsobila, že sa rozhovoril o tom, že spolu s Norikou tak túžia po dieťatku, že vážne uvažujú o adopcii nejakého. Mal som vtedy iba necelé štyri roky a tak sa na pána Bukovského bohužiaľ nepamätám. Ten mal vtedy už 62 rokov, jeho pani 57, takže už len myšlienka na adopciu bola od nich skôr odvážnym snom, ako reálnym nápadom. Dva roky potom prežil otec košického maratónu srdcový infarkt. O niečo neskôr nasledoval druhý.

Bélabáči občas zašiel do košických škôl aby v besedách s mládežou vzpomínal na minulosť. Košický archivár Štefan Eliáš sa na jednu takúto besedu pamätá. Bol vtedy stredoškolák a Bélabáči Bukovský toho dňa spomínal na svoju mladosť, gymnaziálne štúdiá, začiatky maratónu, no tiež na to, ako ho na konci vojny internovali a ako a u koho sa potom skrýval a tiež o Francúzovi navlečenom do uniformy dôstojníka SS, ktorému po vojne poskytol potvrdenie, že s internovanými Židmi jednal ľudsky.

V roku 1960 udelil Rakúsky maratónsky zväz Vojtechovi Bukovskému ako dovtedy jedinému zahraničnému funkcionárovi unikátny odznak zvaný Čestná ihla. Unikátny bol prísnymi podmienkami uďeľovania. Mohli ho udeliť maximálne trom športovcom ročne a počet celkových udelení bol obmedzený číslom 42 teda počtom kilometrov v maratónskom behu. Veľkou životnou ranou pre Bélabáčiho bola smrť jeho životnej družky Noriky 28. augusta 1961. Prežil ju o niečo vyše dva roky. V pozdnú jeseň 30. novembra 1963 sa vybral 69 ročný Bélabáči na Plejsy, kde mal prednášať pre účastníkov kurzu rozhodcov v lyžovaní. Cestou ho prepadla silná srdcová nevoľnosť. Hospitalizovali ho v nemocnici v Krompachoch. Tam ešte toho dňa jeho choré srdce dotĺklo. Pochovali ho 3. decembra 1963 na košickom verejnom cintoríne do vopred pripraveného spoločného hrobu k jeho manželke.

EPILÓG

Dnes, keď sa v športe otáčajú veľké peniaze a športoví funkcionári sa často správajú ako burzoví makléri, keď je amatérske športovanie div nie na smiech a úspešní profesionálni športovci hýčkanými a preplácanými hviezdami, si ťažko vieme predstaviť tie časy na prelome 19. a 20. storočia, keď sa organizovaný šport rodil, keď mu stačili prosté ihriská pod holým nebom a jednoduché drevené dechtované tribúny. Ešte ťažšie si vieme predstaviť, že aj tí najvýkonnejší vtedajší športovci sa živili prácou a šport pestovali len ako koníčka, vo voľnom čase, alebo počas neplateného voľna, či na úkor vlastného gazdovstva, podnikania, a podobne.

Málokto dnes vie, že dokonca aj olympijské hnutie prežívalo v časoch, keď začínal mladý Vojtech Braun športovať, viac než rozpačité počiatky. Mnohí ľudia olympijské ideály nechápali, mnohým boli ľahostajné a mnohí sa ich snažili využiť ako sprievodné reklamné akcie. Druhá a tretia olympiáda v Paríži /1900/ a v Saint Louis /1904/ sa doslova zvrhli na dezorganizovaný cirkus, kde okrem vážneho športovania zápasili trpaslíci, predvádzali sa domorodci z Afriky, cvičili družstvá policajtov, hasičov a drevorubačov, boxovali dámy, Buffalo Bill bojoval so Sediacim býkom a uniformovaní štatisti predvádzali scény z búrskej vojny.

No i napriek tomu sa nakoniec šport a olympijské hnutie vyvinuli do normálnych koľají hlavne zásluhou takých ľudí, akým bol aj Vojtech Braun. My v Košiciach môžeme byť vlastne hrdí na to, že u nás športovanie nikdy neskĺzlo na jarmočnú úroveň a už pred osemdesiatimi rokmi tu naši predkovia dokázali založiť dodnes živú a nadmieru serióznu športovú akciu, akou je maratónsky beh. Hlavne preto by sme mali byť na Bélabáčiho pyšní a ceniť si ho ako veľkého Košičana, ktorý navonok skromným spôsobom urobil pre toto mesto nesmierne veľa.

Prečo by mal byť tohtoročný maratón 81. ročníkom

Olympijský spôsob číslovania

Uprostred tohoročného neveľmi vydareného leta boli do priestorov košického Maratónskeho klubu pozvané pánom prezidentom Štefanom Daňom viaceré osoby zaoberajúce sa dejinami maratónu. Dôvodom bol návrh prejsť na logické číslovane jednotlivých ročníkov košických maratónov, medzi ktoré sa majú oficiálne zaradiť aj vojnové maratóny bežané v časoch príslušnosti Košíc k horthyovskému Maďarsku. Väčšina prítomných sa uzhodla na tom, že košické maratóny by mali prejsť na "olympijský" spôsob číslovania, kde dostanú svoje poradové číslo aj tie ročníky, ktoré sa neuskutočnili.

V roku 1938 sa maratón nebežal vôbec a v roku 1940 sa bežal v Budapešti, takže nie je košickým. V novom systéme číslovania by to mali byť pätnásty a sedemnásty ročník. Radosť budú mať nepochybne hlavne tí, ktorí sa v posledných rokoch snažili o započítanie vojnových ročníkov do historických análov maratónu v Košiciach.

Kedy a ako sa menili názvy maratónu

Placka: HISTORICKÁ PERLIČKA

Čitatelia si akiste všimli, že namiesto dnes bežne užívaného názvu ´Medzinárodný maratón mieru´ sme v tomto materiáli používali termín ´košický maratón´, dokonca nie v podobe vlastného mena. Prečo? Nuž rozhodne nie iba z lokálpatriotizmu.

Počas svojej 80-ročnej histórie sa maratóny bežané v Košiciach nazývali rôzne, veď aj štátnych útvarov sa za ten čas vystriedalo požehnane veľa, a okrem toho časy sa menia a my sa meníme s nimi. Aby teda v článku nevznikol pomenovací chaos, držali sme sa faktu, že spoločným znakom všetkých našich maratónov bol fakt, že sa bežali v Košiciach.

Pripomeňme si teda vývoj pomenovania maratónov: V roku 1924 to bol prostý názov Košický maratón, období rokov 1925 až 1937 zas Slovenský medzinárodný maratón, vojnové ročníky 1939 až 1944 sa bežali pod názvom Kassai maratón, čo je po slovensky Košický maratón. V roku 1945 to bol Maratón slobody, v rokoch 1946 až 1950 Medzinárodný maratón slobody, v roku 1951 a 1953 Maratón mieru, v roku 1952 a od roku 1954 dodnes je to Medzinárodný maratón mieru.

Text: Katarína Turčanová, upravil a doplnil Jozef Duchoň

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  2. INEKO: Základná škola v Svätom Jure je najlepšia na Slovensku
  3. Hygge ako životný štýl
  4. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  5. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí
  6. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  7. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  8. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  9. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  10. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  1. Garmin predstavuje Lily, svoje najmenšie inteligentné hodinky
  2. Babylon Berlín: Najdrahší nemecký seriál
  3. Potravinové intolerancie bude KRAJ riešiť aj tento rok
  4. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí
  5. Závod zamestnáva 500 ľudí. Tatravagónka v Trebišove má 50 rokov
  6. Spoločnosť BILLA v novom e-booku radí, ako sa stravovovať zdravo
  7. Počas koronakrízy vzrástli obavy z dopadov práceneschopnosti
  8. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  9. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  10. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 20 514
  2. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 19 315
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 18 249
  4. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí 8 892
  5. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 8 293
  6. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 7 964
  7. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 7 598
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 361
  9. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 196
  10. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 7 064
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Vodič sa v stredu postavil pred sudcu humenského okresného súdu.

Za volant si nesadne štyri roky.

1 h
Priebežné výsledky plošného testovania.

K horším sa ešte môže prehupnúť Prešov a Spišská Nová Ves.

5 h
Vodič ukázal policajtom SMS-ku.

Ľudia často tvrdia, že idú k lekárovi.

2 h
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Darine Antalovej (72) z bratislavskej Petržalky vďaka liečbe liekom Keytruda takmer úplne vymizla rakovina krčku maternice. VšZP jej ho však nechce preplácať, lebo nie je hradený z verejného zdravotného poistenia. Trojtýždňová liečba ním stojí 4170 eur.

Dôchodkyňa a jej deti už za liek zaplatili desaťtisíce eur.

22 h
Fľaštička s vakcínou proti koronavírusu, ktorú vyvinuli vedci z Oxfordskej univerzity v spolupráci s farmaceutickou spoločnosťou AstraZeneca.

PCR testy na Slovensku odhalili viac ako 241-tisíc nakazených koronavírusom. Pandémia Covid-19 si vyžiadala 4 361 obetí. Na Slovensku sa skončilo celoplošné testovanie, platia nové opatrenia.

10 h
Šimák zomrel v utorok (26. 1.) vo veku 72 rokov po dlhej a ťažkej chorobe.

Šimák zomrel vo veku 72 rokov.

24. máj

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop