Zvonenie oslavovalo víťazstvá i varovalo pred nebezpečím
Placka: Prečítali sme si na internete
Jedným z účastníkov Ezoterických dní "Čarovné Košice" bude aj spisovateľ a "záhadológ" dr. Miloš Jesenský. Vybrali sme pre vás z internetových stránok článok o našom meste.
Zvony a veže patria k sebe už od úsvitu kresťanskej kultúry. Keď boli v stredoveku zakladané kláštory, kostoly, katedrály i kaplnky na pôde určenej k liturgiám, objavil sa aj zvyk prizývať veriacich k vyznávaniu viery prostredníctvom zvučného tónu zvonov. Podľa tradície prvý zo zvonov nechal vyzdvihnúť do veže biskup Paulinus v roku 420 v meste Nola v Campánii, zatiaľčo prvú písomnú zmienku priniesol o nich franský kronikár Gregor z Tours v druhej polovici šiesteho storočia. Tak ako sa z posvätnej krajiny vytrácali staré modly a obetištia, prízraky pohanstva sa už iba ticho krčili uprostred tmavých lesov, zaujali zvony v živote ľudí mimoriadne postavenie zvestovania.
Či už boli zvony nositeľmi správ dobrých alebo zlých, ich zvuk delil plynutie času, niesol sa krajinou i ponad ľudské obydlia, zvolával veriacich k modlitbám a odprevádzal ich na poslednej a najdlhšej zo všetkých pozemských pútí.
Tak to bolo i v dávnych Košiciach: zvonenie oslavovalo víťazstvá mešťanov, varovalo pred nebezpečím, vyzývalo k odporu, umožnilo nachádzať cestu blúdiacim. Zvony Košíc žili spolu s mestom a zdieľali osudy k jeho obyvateľov. Podobne, ako oni mali svoje mená, srdcia i hlas, ibaže zakliaty do kovu, hynuli zbraňami, požiarmi a prírodných katastrofách považovaných za trestajúcu ruku Pána. Zrodilo ich umenie tých, ktorí podobne ako alchymisti dokázali transformovať túžbu po harmónii s talentom, fyzickú zdatnosť s manuálnou zručnosťou a hlbokým zasvätením.
Jeden z takýchto zvonov, ktorým vysvätenie prepožičalo atribút zbraní ducha môžeme ešte aj dnes obdivovať na podstavci pred Urbanovou vežou severne od Dómu svätej Alžbety. I tu patrí veža - synonymum bašty ochraňujúcej veriacich pred útokmi zlých mocností, ako sa o tom spieva v mnohých cirkevných piesňach - k zvonu majúceho moc zaháňať búrky, ľadovec i vyčíňanie nehmotných tvorov temnoty. I keď o Urbanovej veži už dávno neplatí, to čo nájdeme na Boschiovej rytine veže vzdorujúcej živlom a nadpísanej "In aeternum non commovebitur" (Neotrasiteľná naveky) predsa si len dokážeme vybaviť jej pôvodný, symbolický význam - ukázať k nebu, ktorá je posledným cieľom nášho úsilia, protiklad pýchy vzdúvajúcej kedysi bezbožnú kamennú špirálu babylonskej veže. Gotická štvorposchodová veža bola postavená niekedy na prelome 14. a 15. storočia a preniesli do nej zvony z pôvodného farského kostola, keď začali stavať samotný dóm. Po požiari ju obnovili v renesančnom duchu a umiestnili v nej ako hlavný zvon, uliaty Františkom Illenfeldom v roku 1557 zo zvonov roztavených pri požiari mesta - do zvonoviny tak akiste prestúpila duša jeho predchodcov.
Nový hlas požiarom postihnutého mesta, prepožičaný kovu duchom dávnych Košíc bol zasvätený svätému Urbanovi, pápežovi z rokov 222 -230 o ktorom dnes vieme iba máločo. Prvý nositeľ toho mena prevzal v kresťanskej symbolike úlohu ochrancu proti mrazu, búrke a bleskom a jediným dokladom o živote patróna košického zvonu predstavuje iba náhrobná doska s jeho menom zapísanom gréckymi písmenami objavená na Calixtovom cintoríne. Ak sa necháme unášať myšlienkami a stáročiami, zatiaľčo budeme dlaňami prechádzať po drsnom povrchu zvonoviny, môžeme si spomenúť na ďalších Urbanových nasledovníkov. V genealógii ôsmych nositeľov tohto mena z radov rímskych pápežov nájdeme ešte Urbana II. (1088-1099) známeho plamennou výzvou k oslobodeniu Božieho hrobu v roku 1095 a vyhláseniu križiackej výpravy, či asketického Urbana V. Blahoslaveného (1362-1370).
Dnes, keď svoj život riadime skôr hodinkami, ako hlaholom zvonov, budeme premýšľať nad pocitom aký v nás vzbudzuje majestátny zvon poškodený po požiari v roku 1966. Jeho plášť je prasknutý a jeho hlas sa už nebude rozliehať po okolí. Možno vyjadriť i smútok - toto srdce je nehybné, tak ako srdce zomrelého človeka. Alebo nás možno napadne myšlienka o skutočnej hodnote viery a hľadaní vlastnej duchovnej cesty vyjadrenej posunom od onej biblickej sentencie fides ex auditu (viera prichádza z načúvania) ku poznaniu fides eium certa non provenit ex auditu (istá viera nepochádza z načúvania). Ten, kto teda príde ku popraskanému korpusu vyrobeného rukami dávneho zvonolejára, môže ešte aj dnes objaviť jeho do kovu vdýchnutú dušu, hoci len v tichu, bez toho, aby počul jeho zvučný hlas.
Miloš Jesenský
Autor: Muflón obyčajný
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
