Kedysi sa režisér, scenárista a herec Ladislav Smoljak venoval viac filmu, dnes uprednostňuje divadlo

"Je to dar, že náš humor ešte stále niekoho zaujíma" Dátum narodenia: 9. december 1931 Miesto narodenia: PrahaZnamenie: StrelecUkončené

"Je to dar, že náš humor ešte stále niekoho zaujíma"

Dátum narodenia: 9. december 1931

Miesto narodenia: Praha

Znamenie: Strelec

Ukončené vzdelanie: Vysoká škola pedagogická

Pôvodné povolanie: učiteľ matematiky a fyziky

Hliník se odstěhoval do Humpolce! Tak co s vámi chlapče? Nu nepotěšil jste mně a ani já vás nepotěším. Hujer, metelesku blesku... Spoznávate hlášky z filmu ´Marečku, podejte mi pero´, ktoré medzičasom doslova zľudoveli? Svoj podiel na tom, že tento film považujeme i po mnohých rokoch za vtipný a vydarený, má aj Ladislav Smoljak, ktorý sa spolu so Zdenkom Svěrákom postaral o predlohu scenára pre film. L. Smoljak si aj zahral študenta večernej školy Tučka - hrajúceho počas hodiny piškvorky i nazízajúceho učiteľke pod sukňu... To všetko samozrejme za výdatnej pomoci Z. Svěráka. Táto dvojica, ktorá sa autorsky podieľala na mnohých nestránucích filmoch, minulý týždeň zavítala aj do Košíc s hrou Divadla Járy Cimrmana ´Hospoda na mýtince´.

L. Smoljak zmaturoval na gymnáziu v roku 1952 a nepodarilo sa mu dostať sa na DAMU, odbor réžia. O päť rokov neskôr ukončil na Vysokej škole pedagogickej odbor matematika-fyzika s titulom promovaný pedagóg. Do roku 1958 pôsobil ako asistent na Fakulte technickej a jadrovej fyziky Karlovej univerzity, neskôr učil na strednej škole v Brandýse, na večernej škole pre pracujúcich v brandýnských strojárňach a zároveň ako externý recenzent televíznej tvorby v časopise Kultúra a Kultúrni tvorba. V rokoch 1961-63 bol redaktorom kultúrnej rubriky v časopise Mladý svet, do roku 1975 redaktorom vo vydavateľstve Mladá fronta. Neskôr bol scénaristom a režisérom Filmového studia Barrandov, od roku 1990 je na voľnej nohe.

Ešte pred niekoľkými rokmi venoval L. Smoljak mnoho svojej energie a dobrých nápadov tvorbe filmov. Dnes mu viac ´vonia´ divadlo. "To, že som odišiel od filmovania, bola z môjho pohľadu z núdze cnosť. Po roku 1989 nastali u nás iné pomery a ja som prišiel na to, že v tom vôbec neviem chodiť. Zdenkov syn to vie, podarilo sa im vytvoriť úspešnú autorskú dvojicu. Mne sa však oveľa viac zapáčilo divadlo," prezradil L. Smoljak.

Veľmi dobre pozná všetkú drinu, ktorú so sebou prináša natáčanie filmov. Spolu so Z. Svěrákom vytvorili scenáre a predlohy pre filmy ´Jáchyme, hoď ho do stroje´ či ´Na samotě u lesa´, režíroval úspešnú komédiu ´Vrchní, prchni´. "Veľmi dobre si pamätám, ako to pri filmovačke vyzerá. Točí sa stále dookola to isté i niekoľkokrát, robia sa kratučké úseky a režisér má kopu iných starostí. Musí všeličo zorganizovať, vybaviť, dohliadať na maličkosti a musí zvládať obrovský realizačný tím. Ja už na to nemám chuť. Napísať si hru, pozvať pár kamarátov, niekde si to v pokoji naskúšať a hrať divákom - to je to, čo sa mi páči."

Pamätná tabuľa pre Hliníka

Našťastie pre divákov však L. Smoljak svojho času filmovanie miloval a dokázal vytvoriť filmy, na ktoré sa nezabúda.

"Vo filme ´Marečku, podejte mi pero´ sa niekoľkokrát zopakuje veta - Hliník sa odstěhoval do Humpolce. Dnes v Humpolci v parku stojí veľký kameň a na ňom je pamätná tabuľa - nášmu najznámejšiemu prisťahovalcovi Hliníkovi. Dnes sa stretávam s tým, že mi ľudia povedia - škoda, už sa netočia také dobré filmy. Myslím, že tieto komédie sú ako archívne víno - dozrievajú. Dnes sa už také filmy točiť nedajú, pretože vnímanie divákov sa zmenilo. Pozerávame reklamy, klipy, všetko je rýchle. Štýl, ktorým sme my natáčali tieto filmy sa teraz javí ako pomalý, ´ucouraný´. Dnes sa takto točiť nedá, filmy by museli mať rýchlejší spád." A keďže to nie je L. Smoljakovi po vôli, vychutnáva si radšej pokojnejšiu prácu v divadle.

Zatiaľčo sa Z. Svěrák po revolúcii venoval viac filmu, L. Smoljakovi nestačil na autorské ´vyřádení´ sa priestor v spoločnom Divadle Járy Cimrmana. V roku 1998 sa preto prvýkrát na verejnosti prezentoval vlastným divadielkom s názvom ´Studio Láďa´. Aj napriek tomu je však jeho meno nerozlučne spaté s J. Cimrmanom. Práve v hlavách L. Smoljaka a Z. Svěráka sa v roku 1966 narodil ´všeuměl´ Jára da Cimrman - český náprotivok Leonarda da Vinciho. Bol to vynálezca, umelec, cestovateľ, spisovateľ, hudobný skladateľ a génius v jednej osobe. Mystifikáciu okolo tejto postavičky vzala dvojica Svěrák-Smoljak smrteľne vážne, každý detail jeho života majú premyslený. Kazety s nahrávkami hier kolovali po ineternátoch rovnako pred desaťročiami, ako dnes kolujú CD-nosiče. Mnohí diváci prichádzajú na predstavenia a hru vedia naspamäť.

"Aj preto sa naše hry za tie desaťročia nezmenili. Diváci vedia, čo budú počuť, našepkávajú nám. Prekvapuje ma však, že na naše predstavenia chodia stále noví a noví diváci, mladí ľudia. Predpokladali sme, že publikum bude starnúť spolu s nami, ale našťastie tomu tak nie je."

Jára Cimrman sa stal kultom. Divadlo vydáva Cimrmanův zpravodaj, uvádza v ňom nové a nové podrobnosti, ktoré objavili vedeckí bádatelia - cimrmanológovia. Všetko so zreteľom na to, aby nič, čo súvisí s J. Cimrmanom, nebolo teoreticky nemožné. Každý detail je dobre premyslený a nezriedka sa stáva, že sa nájde divák, ktorého herci presvedčia to tom, že Cimrman naozaj existoval. Našťastie však tento fenomén, ktorého si Smoljak so Svěrákom stvorili, neprerástol autorom cez hlavu. "Uvedomujem si, že je to mystifikácia a boli sme spočiatku očarení týmto nápadom. Uvedomili sme si však, že to nestačí a hry musia byť aj vtipné."

Že také naozaj sú, sa v divadle Thália uplynulú nedeľu presvedčilo vypredané hľadisko. Košičania si vychutnali operetu ´Hospoda na mýtince´, ktorú majú cimrmanovci v repertoári už 35 rokov. Rovnako, ako všetky ostatné hry, obsahuje okrem vlastnej hry i seminár. V ňom sa diváci mohli dozvedieť, že všetky slávne operety od Franza Lehára, Johanna Straussa či Oskara Nedbala vôbec nenapísali títo skladatelia, ale hanebne ich ukradli zo sedemhodinovej operety J. Cimrmana ´Proso´...

Vyškrtol sa z hry

"V repertoári Divadla J. Cimrmana máme už 14 hier, tucet z nich sme napísali spolu so Zdenkom. Vždy si obľúbim tú najnovšiu, ale napríklad nerád som hral v hre Lijavec. Keďže ja všetky režírujem, tak som ako režisér z menoslovu hercov vyškrtol Ladislava Smoljaka a mám pokoj..."

So Z. Svěrákom sa poznajú do roku 1956 a ´píše´ im to spolu dobre Ak jeden druhého pri tvorbe novej hry rozosmejú, je im jasné, že smiať sa bude aj publikum. "Keď napadne Zdenkovi niečo dobré, smejem sa. Niekdy však povie anekdotu a ja ho schladím - to je detinské, to si nechaj. Je dobré, že sme trošku odlišní, ale na druhej strane sme rovnako naladení. Ak by sme sa na humor nepozerali rovnako, ale každého by to ťahalo iným smerom, vznikol by paškvil."

Rovnako dobre naladení sú aj diváci, ktorí na predstavenia Divadla Járy Cimrmana chodia. Sú to ľudia, ktorí vedia, čo môžu očakávať. "Vedia, že to bude formou starého ochotníckeho divadla, že tam budú hrať herci, ktorých poznajú a že to bude sranda. Poznajú náš humor a čakajú práve ten. Navyše, my si môžeme dovoliť žarty, ktoré si iné divadla nemôžu. Medzi hrou ´Švestka´ a hrou ´Afrika´ je jeden drzý fór. V prvej je horolezec inžinier Pulec, za ktorým príde starý sklerotický Motyčka a povie mu - počujte, ja poznám istého doktora Žábu, nie je to váš otec? Na prvý pohľad to vyzerá ako roztomilý detinský fór. V hre ´Afrika´ sa však objaví doktor Žába, za ktorým príde chlapík a pýta sa - počujte, ja poznám istého inžiniera Pulca, nie je to váš syn? Iné divadlá by si to nemohli dovoliť. Nemôže predsa ´Hamlet´ korešpondovať s ´Višňovým sadom´..."

Cimrmanovci si mohli vďaka originálnej forme svojho divadla dovoliť všeličo. Aj napriek tomu ich pred revolúciu nelákala politická satira. "Vtedy bolo možno robiť takzvanú konštruktívnu satiru a to je predsa hlúposť. My sme šli radšej po línii humoru z inej doby a to nám možno zachránilo krk, lebo mnohé súbory boli po roku 1968 zrušené alebo sa museli kajať. Po revolúcii sme si uvedomili, že prišla sloboda nie len prechodná ako v 60-tych rokoch, ale nemali sme dôvod nič na našej tvorbe meniť. Beriem to ako dar, že náš humor nezmenený všetkými udalosťami ešte stále niekoho zaujíma."

Napriek tomu, že politike sa pred revolúciu vyhýbal, do tej dnešnej L. Smoljak vidí. "Dosť sa dnes o ňu zaujímam a mám aj recept, ako by sa politika u nás mala robiť. Som ochotný podporiť najaké akcie, no nehrnul by som sa do všetkého a nechcem všetko komentovať. Myslím si však, že by bolo dobré, keby sa vytvorila skupina idealistov - ľudí, ktorí majú dôveru. Tí by boli ako ochotníci, ktorí by bez nároku na odmenu radili verejnosti. Pred voľbami by povedali, koho treba voliť a kto si to nezaslúži."

Súčasných politikov považuje za podnikateľov, ktorí vedia, ako sa robia obchody, vedia sa jednať, ísť za úspechom. "Čo si budeme hovoriť - verejnosť treba zmanipulovať. Politika je predsa manipulácia verejnou mienkou a ten, komu sa to podarí, vyhraje. Keď múdra menšina zmanipuluje hlúpu väčšinu, tak je dobre," dodal.

Hry Divadla Járy Cimrmana

Akt (1967)

Vyšetřování ztráty třídní knihy (1967)

Hospoda na mýtince (1969)

Vražda v salónním coupé (1970)

Nemý Bobeš (1971)

Cimrman v říši hudby (1973)

Dlouhý, široký a krátkozraký (1974)

Posel z Liptákova (1977)

Lijavec (1982)

Dobytí sverního pólu (1985)

Blaník (1990)