Dcérku naučia rozprávať po perzsky aj slovensky

Vyrástol v ďalekej, exotickej, úplne odlišnej krajine, kde sa prísne uplatňuje islamské náboženstvo. Na Slovensku získal medicínske vzdelanie, našiel si tu prácu, ktorá ho baví a napĺňa. Položartom vraví, že našu krajinu miluje aj preto, lebo práve tu stretol ženu svojho srdca. Cesty osudu sú nevypočítateľné, veď obaja s manželkou pochádzajú z rovnakej vlasti. Z Iránu. Ale ich kroky sa spojili u nás, na Slovensku. MUDr. Saeid Taghizadeh, lekár neurologickej kliniky FNsP v Košiciach, by rád spojil svoju profesionálnu i súkromnú budúcnosť s krajinou pod Tatrami...

Saeid už na prvý dojem pôsobí ako pohodový, optimistický mladý muž. Tvár mu často prežiari široký úsmev. Z jeho rozprávania vyplynie, že je momentálne šťastný človek. Darí sa mu v zamestnaní, v súkromí sa teší z dennodennej blízkosti ženy, ktorá mu učarovala. A akými cestičkami sa dostal na Slovensko? "Veľmi som túžil po štúdiu medicíny," spomína. "U nás v Iráne je to pre bežného smrteľníka takmer nemožné. V našej krajine by chcelo študovať za lekára zhruba 1,5 milióna ľudí, ale tento sen sa splní iba nepatrnému percentu z nich..."

Saeid si pre štúdium vybral Slovensko. Pri rozhodovaní medzi Bratislavou, Martinom a Košicami vyhralo najvýchodnejšie mesto. Po rokoch mladý iránsky lekár s neskrývanou spokojnosťou vraví - bola to múdra voľba, hoci začiatky boli neľahké. "Rok som strávil v Senci na jazykovej príprave. Slovenčina mi veru nechcela liezť do hlavy. Zložitý jazyk..." uškŕňa sa a na našu námietku, že hovorí naozaj dobre, namietne: "Niektorí moji kamaráti hovoria slovensky oveľa, oveľa lepšie. Lenže majú výhodu. Buď majú za manželku Slovenku, alebo študovali svoj odbor vo vašom jazyku."

Saeid bol iná kategória, všetkých 12 semestrov absolvoval v angličtine. Prednášky, semináre, skriptá, knižky, skúšky. Oproti jeho rodnej perzštine je aj angličtina ťažká. A slovenčina? Ozajstný rébus...

Samozrejme, cudzí prízvuk badať na Saeidovej slovenčine stále. No má dobrú slovnú zásobu, slušne štylizuje, v labyrinte pádových koncoviek málokedy nenájde správny smer. "Môžem už čítať vaše knižky, rozumiem skoro všetko. Keď si trebárs otvorím básne, napísané pred niekoľkými storočiami v pôvodnej perzštine, veľa slov má pre mňa neznámy význam. Tak veľmi sa môj rodný jazyk zmenil."

Ešte pred Sencom prežil Saeid sedem rokov v Abu Dabí v Spojených arabských emirátoch. "Nebudete mi veriť, no nemal som tam ani jedného kamaráta. Keď som pricestoval na Slovensko, hneď som mal okolo seba kopu nových priateľov. Arabov, Iráncov, ale aj nejedného Slováka. Tie reči o pohostinnosti a dobrosrdečnosti Slovákov platia. Presviedčam sa o tom každý deň."

Aj na Slovensku však existujú skupinky ľudí, ktoré sú nepriateľské voči Rómom, ľuďom tmavšej pleti, cudzincom. Na otázku, či mu na Slovensku voľakto dal najavo svoju nevraživosť, sprvoti odpovedal - nie. Až po dlhšej chvíli vyloví z pamäti spomienku nie najpríjemnejšiu. "Pred niekoľkými rokmi ma pred vchodom domu, kde som vtedy býval, zastavila skupinka chalanov. Najprv mi chvíľu iba nadávali, potom sa do mňa pustili. Párkrát ma udreli. Moji susedia, ktorí ma dobre poznali, zavolali policajtov. Prifrčali rýchlo a chytili tú partiu pri čine." Muži v uniformách celý prípad zdokumentovali, vypočuli všetkých zainteresovaných a na záver sa opýtali Saeida, či chce útočníkov zažalovať. "Povedal som že nie. Chalani boli opití, mne sa vlastne nič nestalo, akurát som sa zľakol. Nechcel som im robiť problémy, lebo súd to mohol posúdiť ako rasovo motivovaný útok a trest by bol asi tvrdý. Pozrite, v každej krajine sa nájdu ľudia dobrí aj zlí..." odloží celú epizódu definitívne do "archívu". Viac sa o nej nezmieni.

Vráťme sa so Saeidom na začiatok jeho slovenskej anabázy. V Senci sa tri hodiny denne venoval slovenčine, popri tom sa musel učiť fyziku, chémiu, biológiu, prírodné vedy, ktoré každý lekár pri praxi potrebuje. Prijímacie skúšky v jeho prípade neboli, celé štúdium si platil (či skôr jeho rodičia). Rok Saeidovho štúdia ich stál zhruba 6500 amerických dolárov. Tritisíc korún mesačne dostával Saeid naspäť na základné výdavky.

Úspešne spromovať na lekárskej fakulte je tvrdý oriešok, nejeden nádejný medik už prišiel o chrup. Medzi študentami kolujú dramatické historky najmä o skúške z anatómie. Vie "štartovné pole" riadne preosiať. Ale Saeid o skúške referuje zvesela, pre neho to bola pohodovka. "Na anatómiu stačí jedna vec - poctivo sa učiť. Potrebujete si iba natlačiť do hlavy veľa faktov. Nie je to matematika, nepotrebujete premýšľať. Treba ovládať kopu názvov, pravdaže aj v latinčine. No nie je to nič hrozné. Aspoň ja som s anatómiou nemal žiadne problémy."

Index Saeida Taghizadeha je dosť jednotvárny, v zástupe "výborných" sa iba zriedkavo mihne "chválitebná". Určite aj to bol dôvod, prečo sa pre čerstvého absolventa rýchlo našlo lekárske miesto v Košiciach. Na milovanej neurológii, vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou na Tr. SNP. Vo februári 2002 sa dostavil s trochu chvejúcimi sa kolenami poprvýkrát do práce. Dva a pol roka zbehlo cvalom, dnes už je na neurológii "starý" známy. A počerného cudzinca celé osadenstvo považuje za svojho. Všetci do jedného si ho obľúbili. "Je to zodpovedný lekár a príjemný človek." krátko ho opíše prednostka Neurologickej kliniky Doc. MUDr. Zuzana Gdovinová CSc. Nezávisle na jej hodnotení nám o čosi neskôr sestričky jednohlasne pošepnú: "Výborne vychádza so všetkými. Od upratovačiek, cez nás, sestričky, až po vedenie kliniky. Šikovný, priateľský mladý muž."

Saeid sa v týchto týždňoch chystá na atestáciu. Zrejme trávi celé dni pohrúžený do skrípt a kníh. V práci si vybral dovolenku, no služieb na klinike sa nevzdal. Chodí na ne naďalej. Človeka napadne, že na neurológii to musia byť pokojné, jednotvárne služby. Ale je to 24, niekedy aj 32 hodín pohotovosti, napätia. "Práve k nám prevážajú všetky urgentné prípady. Vážne úrazy lebky, ľudí s akútnym krvácaním do mozgu, inak povedané mŕtvice. Počas bežnej služby mávame tak tri príjmy, no pamätám si aj noc, počas ktorej sme mali sedem pacientov vo vážnom stave..."

Službukonajúci lekár musí byť v strehu. V každom okamihu pripravený a schopný rýchlo konať. Môže sa spoľahnúť výlučne sám na seba. Neurológia je atraktívna, ale aj poriadne záludná. "Neuróny a mozgová činnosť ma už dávno fascinujú. Tá záhadná šedá hmota skrýva stále veľa tajomstiev. Neurológ sa nesmie dopustiť vážnejšej chyby. Mozog je neuveriteľne zložitý, a zároveň citlivý. Nesprávny krok môže mať pre život pacienta fatálne dôsledky. Omyl lekára by sa už neraz nedal napraviť..." s vážnou tvárou hovorí Saeid. A jedným dychom dodá, že ucválaná doba nemilosrdne útočí i na zdravie. Počet neurologických tráum evidentne stúpa ako dôsledok stresu, zlej životosprávy, nervového vypätia väčšiny ľudí. Zásadnú rolu hrá aj u Slovákov obľúbený alkohol. Saeid svätosvete tvrdí, že v Iráne by ste podnapitého človeka na ulici nenašli. Má to prosté vysvetlenie. V moslimských krajinách je oficiálne prohibícia, k alkoholu sa nedostanete tak jednoducho ako u nás. "Opitého Iránca nestretnete. Nie preto, že by moji krajania vôbec nepili. Ak by policajti zbadali na verejnosti človeka pod vplyvom alkoholu, určite by to oľutoval. Zaplatil by mastnú pokutu a ani poriadna bitka by ho zrejme neminula..." Iránci sa preto s obľubou "zašijú" a popíjajú doma. Nik nemá právo iba tak vstúpiť do niečieho príbytku. Súkromie je prísne chránenou vymoženosťou. Alkohol síce nenájdete na pulte žiadneho obchodu, no po uliciach sa tmolia stovky pokútnych obchodníkov, núkajúcich "grády" aké len hrdlo ráči.

Oficiálny zákaz piť alkohol je iba jedným zo série mnohých iných zákazov. Islamské štáty ich majú mnoho. Saeid pocítil jeden z nich na vlastnej koži. Vo chvíľach, ktoré by mali byť v živote každého človeka slávnostné, nezabudnuteľné. Saeid veru tak ľahko nezabudne - na svoju vlastnú svadbu. "V Iráne sa muži a ženy nemôžu verejne stretávať. Zákon to zakazuje, svadba teda bola spočiatku trochu zvláštna. Konala sa vo veľkom meste, kde žijú tri milióny obyvateľov. V hoteli, rezervovanom na túto príležitosť, sa ženy bavili na jednom poschodí a muži na inom. Preto som v náš slávnostný deň manželku videl až po hodine. Vedeli sme, že to nik nepríde kontrolovať, takže sme prešli k ženám a potom sa bavili všetci spolu..."

Tak to bolo v Iráne. Ale mladomanželia mali ešte jeden obrad, tentokrát v Abu Dabí. V oveľa liberálnejšej krajine nemajú islamské zákony zďaleka takú moc ako v konzervatívnom Iráne. "Moja vyvolená mala nádherné klasické šaty. A celá slávnosť už bola celkom iná než doma. Bavili sme sa všetci spolu, muži aj ženy. Mám pocit, že sa všetci cítili fajn a zabavili sa podľa svojej vôle."

Saeid má počas nášho dlhého rozhovoru stále na tvári úsmev. Je v absolútnej pohode. Na Slovensku našiel zaujímavú prácu, priateľských kolegov, šťastnú rodinu. No predsa sa mu po otázke, či mu tu predsa len voľačo chýba, tvár zastrie. Na chvíľku je to celkom iný Saeid. Zasnene sa pozrie kamsi do neurčita, posmutnie a vzdychne si: "Rodičia..."

Saeidova manželka Golnaz je povolaním tiež lekárka. Občas aj ju stisne clivota za vlasťou. V prenajatom byte, kde spolu bývajú, sa snaží vytvoriť kúsok ich pôvodnej vlasti. "Snažíme sa dodržiavať niektoré moslimské zvyky. Väčšinou varím tradičné iránske jedlá, hoci u vás sa ťažko zháňajú niektoré korenia, ktoré sa v Iráne používajú. Napríklad šafrán." Preto si Golnaz z každej návštevy Iránu donesie na Slovensko koreniny, či zásoby sušenej zeleniny. Aby mohol v ich byte zavoňať Orient...

Mladí iránski manželia sa tešia jeden z druhého. Ešte viac potešenia im spôsobuje niekto tretí: "Koncom októbra sa nám narodí naše prvé dieťatko," s hrdosťou oznamuje Saeid a Golnaz ho doplní: "Strašne sa na to tešíme. Malo by to byť dievčatko. Samozrejme, budeme ho vychovávať v duchu našej kultúry a budem sa s ním rozprávať po perzsky. Ale naučí sa aj slovenčinu."

Tradícia v islamských krajinách určuje žene hlavne rolu matky a domácej gazdinej. Golnaz chce byť starostlivou matkou, ale práce sa vzdať nechce: "Určite sa po nejakom čase vrátim do práce. Je pre mňa veľmi dôležitá. Keď bude mať naše dieťa takých osem mesiacov, začnem opäť pracovať. Asi si najmeme opatrovateľku na štyri hodiny. Kým budem v ordinácii. A keď prídem domov, potom sa budem venovať iba dcérke, manželovi a domácnosti."

Golnaz už dokázala aj v prenajatom byte vytvoriť čaro domova. Veľa milých drobností pochádza z Iránu a čaro pôvodnej vlasti mladého páru preniesla do ich nového hniezdočka. Obaja veľmi túžia mať raz vlastný byt. Lenže to je podmienené získaním slovenského občianstva. "Žiadosť sme si už podali, poslali sme všetky potrebné dokumenty," vraví Saeid. "Teraz musíme už iba čakať, či nám slovenské úrady vyhovejú. Vo vašej krajine sme šťastní, máme tu veľa priateľov, prácu. Irán navždy ostane v našich srdciach, budeme sa do našej vlasti vracať. Ale budeme veľmi šťastní, ak ostaneme žiť tu, na Slovensku..."

Marián BETÍK

Autor: Pre polovičku je ´starý´

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári