"Najskôr dostaneš vyhubované, až potom to, po čo si prišiel!"

Svetový pohár rýchlo prebolí, nech si ho len Kanaďania doma oslavujú koľko chcú... Hlavne že už čochvíľa budú dunieť aj naše mantinely, či sa vyhráva alebo prehráva, hokej Slováka nikdy neomrzí. Na prahu novej sezóny nechceme prognózovať, polemizovať o zostave, odhadovať, kam môže mužstvo priviesť nový tréner, pozornosť si zaslúžia aj tí, bez ktorých by to na košickom zimáku, či už voľakedy v starej stodole, alebo teraz v studenom skleníku, za tých štyridsať rokov asi nešlo.

Kustód, slovenskejšie skôr hospodár, chlap, o ktorom sa sotva zmienia komentátori televíznych zápasov, nepíše sa o ňom v novinách, nezožne slávu keď sa vyhrá, nepreklínajú ho za prehru, dôležitosť jeho roboty sa berie už akosi samozrejme. Rodený Jihlavčan Zdeněk Kosina sa stará o výstroj košických hokejistov, od tých najmenších, začínajúcich, až po ligových, už viac než tridsaťročie. Poviete mu - starý inventár klubu, berie len slovko inventár, starý ešte nie. Aj keď je už teoreticky na hokejovom dôchodku. Prakticky sa mu naň ešte vôbec nechce. Aj mládežnícke tímy treba zaopatriť, takže jeho kroky denne stále vedú na štadión. Žeby sa mal vybrať iným smerom, nevie si predstaviť. "Tá práca ma bude baviť až do smrti."

Pomyslíte si, Jihlavčan, iné ako hokej ho ani nemôže zaujímať. Ale boli aj výnimky. "Asi mi nebudete veriť, ale keď som sa do Košíc presťahoval, o hokeji som nevedel takmer nič." Najskôr slúžil u výsadkárov v Prešove a v prvý deň roku 1962 sa hlásil do roboty v košických železiarňach. Manželka, Slovenka, mu dala "tři kluky" (rodený Moravák si na slovenčinu nikdy neprivykol). Čo s nimi? "Všetkých troch som ich dal do tunajšej hokejovej prípravky. Tak sa začal vyvíjať môj vzťah k hokeju. V tých časoch mali VSŽ družbu s Crvenou Zvezdou Belehrad. Chodili tam hrávať. Raz nebol poruke tlmočník, tak mi ponúkli túto funkciu. Hoci som po srbsky, či chorvátsky nevedel ani ceknúť. Ale nejako to dopadlo, lebo srbština mi najviac pripomínala slovenčinu... Netrvalo dlho a predseda hokejového oddielu, pán Závodský ma zlanáril do klubu natrvalo, požiadal v železiarňach o moje uvoľnenie, a tak som sa stal hospodárom košických hokejistov. Mal som na starosti materiál pre družstvá žiakov, dorastencov i áčko a zabezpečovanie zápasov, všetky pomocné funkcie, usporiadateľskú službu, policajné zložky, jednoducho, aby na štadióne všetko klapalo."

Vtedy ešte nebola k zohnaniu hokejová výstroj od výmyslu sveta ako dnes. "Ale železiarne sa o materiál maximálne starali. A-mužstvo bolo na deväťdesiatdeväť percent vyzbrojené zo Švédska, najmä firmou Jofa, cestou sponzorov, alebo cez Prahu, nikdy sme s tým nemali problémy. Vtedy sa na zápasy lietalo, niekedy sme boli v Prahe aj dvakrát do týždňa, takže sa dalo všetko vybaviť. Po hokejky sme chodili do Horažďovíc, iný výrobca v Československu nebol. Ani nebolo treba, boli to veľmi kvalitné palice. Lionky, s ktorými naši hrávali, stáli štyridsaťdeväť korún..."

Populárne "alpačky" zmenili názov na Artis, po Čaplovej emigrácii (bývalý hráč Slovana bol otcom myšlienky zakrivených hokejok u nás). "Iba bratia Holíkovci, jediní v našej lige, mali radi ´súľovky´, asi preto, že boli mimoriadne odolné. V Horažďoviciach im ich robili na mieru. To zahnutie hokejok bolo u každého hráča individuálne, vtedy pravidlá neboli ešte také prísne. Pamätám si, že v našom mužstve ju mal najviac ohnutú Vinco Lukáč, skoro do pravého uhla, ale čo ten s ňou dokázal... Aj bekendom vedel strieľať, dvíhať puky, bez problémov, čo dnes ovláda len málokto. Niektorým hráčom boli však hokejky aj krátke. Taký Lojda si ju nastavoval klincami. No nie vždy to držalo, ako bolo treba. Raz sa oprel do strely a v jednej ruke mu zostala polovica hokejky, v druhej nástavec s trčiacim klincom. Aj za to dostal, tuším, dve minúty."

Ale nároky hráčov na výzbroj a výstroj neboli také veľké ako dnes. Bol jeden výrobca, jeden dodávateľ a predsa to stačilo. Škoda, že niektoré muzeálne, aj po domácky vyrobené "produkty", nezostali dodnes zachované. "Do výstroje zo sedemdesiatych rokov by ste dnešného hráča už asi nedostali, hanbil by sa. Dnes je všetko moderné, dokonalejšie, ľahučké a pritom hráč pôsobí vo výstroji mohutnejšie ako voľakedy. Napríklad, keď hrával Jano Selvek, holenné chrániče si vyrábal sám - z hliníka, a pod ním mal filc, aby to od puku nebolelo... Škoda, že sa všetky tie staré veci vyhádzali. V nejakom hokejovom múzeu by určite mali svoje miesto," povzdychol si Zdeněk Kosina nad tým, že v hokejovom meste ako Košice, by ste po hokejovej histórii márne pátrali.

Kusisko tej histórie prešlo aj jeho rukami, hospodáril s dresmi, brnením, prilbami, korčuľami, hokejkami... Cez niekoľko hráčskych generácií, tisícky hokejistov, stovky mužstiev, nespočetné množstvo zápasov. Prežíval s hráčmi dobré i zlé, či sa darilo alebo nie. "Sotva som chýbal na nejakom zápase. Chorý som býval zriedka. A chrípka? Tá sa prechodí... Iba o hlasivky som prišiel. Spievať síce môžem, ale mizerne. Bolo o mne známe, že som zápasy patrične prežíval. Zakaždým som bol strašne nervózny. Aj keď som mal miesto na striedačke, nikdy som tam nebol. Každý zápas som prechodil medzi striedačkou a kabínou. Keď nás súper pritlačil, tak som ušiel do šatne, taký som bol nervózny. Nejednému z rozhodcov som poriadne vynadal. Ale vždy to bolo také kamarátske, či tu pískal Adam, Bucala, Pražák alebo Okoličáni. Vravím, ak prestanem nadávať, umriem. To ma naozaj charakterizuje. Aj keď za mnou príde po niečo nejaký hráč - keď niečo chceš, najskôr dostaneš vyhubované, až potom to, po čo si prišiel."

Nikomu to nevadí. Poznajú ho. A za tie roky si s mnohými hráčmi vybudoval aj pevnejšie vzťahy. "Bola to strašná spústa hokejistov, mnohé mená si už nepamätám. Ale boli aj takí, čo som aj ja mal pred nimi rešpekt. Napríklad Kolláth, toho som sa vždy trošku bál, chodieval vždy taký zarastený... Zo súperov šiel strach trebárs zo Šímu, ale ten vždy povedal - neboj sa, keď nie som na ľade, som dobrý. Voľakedy však vládlo v našej branži väčšie kamarátstvo. Aj fanúšikovia sa mi zdali lepší. Mali sme veľa takých skalných, ozajstných... Bez nich som si nevedel predstaviť žiadny zápas. Taká Olinka Nováková, vedúca dorastu, poriadny kus ženskej, mala na starom zimáku osobitnú stoličku nad striedačkou, s nápisom NA 100. To podľa váhy. Bolo dobre, že bola privarená, na pevno, lebo niekedy by určite skončila na ľade."

Nostalgia ho stále viaže k Trojákovmu štadiónu. "Škoda, že sa zbúral. Mali ho radšej nechať a na rovnej lúke postaviť ďalší. Hoci každý zo súperov uštipačne vravel - ideme hrať do tej stodoly, pre mňa to je, vlastne bol, ten najkrajší štadión."

A Košice mesto, čo mu navždy prirástlo k srdcu. "Odmietol som, už dávnejšie, keď ma lanárili do Prahy, aby som bol kustódom reprezentačného mužstva, ešte za Andršta. Aj keď som tam chodil do školy. Tu som bol vždy doma."

A nikomu neprekáža, že slovenčina mu na jazyk, ani po toľkých rokoch, akosi nejde. "Moravák sa vo mne nezaprie. Chlapci samozrejme hovoria po slovensky, ale odo mňa to nemajú. Aj učiteľka v škole povedala - radšej ich učte počty, ale slovenčinu neskúšajte. Ako vravím - som tu menšina. Kamarátom pri pive sa zvyknem posťažovať - som malá moravská menšina žijúca na maďarskom území a utlačovaná kolegami zo Slovenska. Pri pive mi to prejde..."

Bohuš MATIA

Autor: Za vraždu dostala päť rokov

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári