Nový uhorský kráľ a počiatky reformácie
V úvodných rokoch 16. storočia sa istý čas zdalo, že desiatky rokov trvajúce turecké ohrozenie Uhorska akoby skončilo. Nástupcovia sultána Mehmeda, Bajazid II. /1481 1512/ a Selim I. Yavuz /1512 1520/, postupne poľavovali v tlaku namierenom do srdca Európy a angažovali sa viac vo východných oblastiach Osmanskej ríše. Uhorskú šľachtu i kráľa to učičíkalo a správali sa tak, akoby už žiadnych Turkov nebolo. Chorobami postihnutý starnúci kráľ Vladislav tak mohol na poslednú chvíľu posplietať svoje dynastické plány a potom v kľude umrieť. Jeho jediného syna a nástupcu, posledného uhorského stredovekého kráľa, však čakal nedobrý osud. Jeho rovestníkom sa totiž stal najskvelejší a najvýbojnejší turecký sultán Sülejman II. /1520 1566/
ŤAŽKÝ PRÍCHOD NA SVET
Prvého júla 1506 priviedla uhorská kráľovná Anna na svet vytúženého chlapca, dediča svätoštefánskej koruny. Pôrod, ako to už u kráľovských pôrodov bývalo zvykom, bol oficiálnou štátnou udalosťou, pričom mu asistovali viacerí uhorskí veľmoži ako svedkovia toho, že sa pri ňom nepodhodí nejaké cudzie dieťa a tak sa odvrátilo možné podozrenie zo Zápoľského strany. Chlapča Ľudovít sa narodilo pedčasne a niektoré povesti tvrdia, že prišlo na svet bez kože. Tento názor snáď vysvetlí citácia z Plathovej kroniky, ktorá je zároveň zaujímavým dokumentom dobovej starostlivosti o novorodenca a zároveň popisom predchodcu dnešných inkubátorov:
Pri predčasnom pôrode matka skonala a nevládne dieťa museli udržiavať pri živote vnútornosťami nepretržite zarezávaných domácich zvierat, aby sa takto postupne pripravilo znášať pôsobenie vzduchu. Zápoľský, už dávno dychtiaci po tróne, sa teraz posiľnovali nádejou, že dedič novorodenec nebude dlho žiť, takže kuli čoraz odvážnejšie plány, ktorých zlobu museli najviac pocítiť a znášať naše Košice. Ktovie koľko stád oviec padlo za obeť, kým kráľovské novorodeňa dostatočne zosilnelo. Tu tiež treba poopraviť Platha, pretože kráľovná nezomrela pri pôrode, ale až mesiac po ňom.
Už v čase, keď sa malý Ľudovít narodil, bol prisľúbený ako ženích do rodiny Habsburgovcov. Ešte v marci 1506 sa totiž jeho otec dohodol s cisárom Maximiliánom, že Habsburské a Jagellonské deti navzájom poženia a povydávajú, a že si navzájom dedičnými zmluvami poistia nástupníctva aj v ženskej línii. Maximilián mal trojročného vnuka Ferdinanda, ktorý si mal vziať Vladislavovu dcérku Annu a ročnú vnučku Máriu, pre ktorú vybrali za muža dieťa, ktoré kráľovná Anna práve čakala samozrejme, ak to bude chlapec. Stalo sa, no mocný Zápoľský odmietol túto sobášnu diplomaciu a v budúcnosti to viedlo k rozkolu v kráľovstve.
´MILOVÁNIE JICH MILOSTÍ´
Budúci kráľ Ľudovít bol ešte ako dvojročné dieťa korunovaný 4. júna 1508 svätoštefánskou korunou a ako deväťročného chlapca ho 22. júla 1515 oficiálne zosobášili s desaťročnou Máriou Habsburskou. Tá mala podľa vzájomnej dohody svojho deda a svokra z roku 1511 v prípade Ľudovítovej smrti zdediť uhorskú korunu. Sobáš sa konal v Bratislave a stanovilo sa na ňom, keďže mladomanželia boli ešte deti, že ku "konzumácii" tohto manželstva dôjde až v dospelom veku manželov. Zápoľského strana to všetko sledovala s nenávisťou. Rozhodne si nepriala, aby sa náhodou stal časom ich kráľom niektorý Habsburg. V prvom rade to boli všetko činorodí, rozhodní a samostatní panovníci, akých by uhorská šľachta nerada znášala. No zároveň v tej dobe v Uhorsku vzrastala nenávisť medzi Nemcami a Uhrami.
Necelý rok po sobáši Ľudovíta s Máriou kráľ Vladislav II. Jagellonský 13. marca 1516 zomrel. Na trón nastúpil ani nie desaťročný chlapec Ľudovít II., za ktorého až do dosiahnutia plnoletosti vládla regentská rada z prelátov veľmožov i nižších šľachticov. V tejto rade získal rozhodujúci hlas nám už známy Ján Zápoľský. Tútormi neplnoletého kráľa sa stali kardinál Tomáš Bakóc, Ján Bornemisa a gróf Juraj Brandenburský. Chlapca smozrejme k vládnutiu nepripustili a zneužívali svoje postavenie hlavne pre seba. Traduje sa, že v tomto období šľachta natoľkop rozkradla kráľovské majetky, že dvor upadol do chudoby a kráľ si často musel požičiavať peniaze, aby sa mal za čo najesť!
V roku 1521 bol Ľudovít konečne uznaný za plnoletého a v tom roku sa k nemu do Budína prisťahovala aj jeho o rok staršia Habsburská manželka. Bola nízka a chudá, mala tmavšiu pleť, nepríliš krásnu tvár a nedbalo sa obliekala, takže ju dokonca nazývali mužatkou. Ľudovít bol jej pravým fyzickým opakom, vysoký svetlovlasý, predčasne vyspelý /napriek predčasnému pôrodu/. No Mária Habsburská bola mimoriadne vzdelaná a rozhľadená a už v tej dobe koketovala s protestantizmom. Historici naviac tvrdia, že mala už aj sexuálne skúsenosti, poznala rôzne antikoncepčné prostriedky, a že panica Ľudovíta "uviedla do veci".
Ľudovít sa do svojej Habsburskej manželky silne zamiloval a ona mu vzťah opätovala. Ich krátke manželstvo, ktoré pretrhla moháčska katastrofa, bolo šťastné a ich vzájomná telesná náklonnosť budila pozornosť, ba niekedy až rozpaky okolia. Istý český pán sa o tom vyjadril tak, že: Kratochvíle a milovánie jest Jich Milostem více než co jiného k mysli. Dnes by sme povedali, že myslia iba na sex.
PRVÉ LASTOVIČKY REFORMÁCIE
Košický kronikár Tutkó opisuje situáciu po nástupe mladého Ľudovíta na trón takto: Zaraz v prvom roku panovania mladého kráľa obsadili Turci hrady Jajce /v Bosne/, Knin, Klissu a Scardonu /všetko v Dalmácii/, no sultán Selim Yavuz musel našťastie odísť do Egypta a preto prostredníctvom svojich poslov sám požiadal o mier. Už aj predtým, no teraz ešte viac, sa natoľko vyčerpali príjmy erárnej pokladnice, že Košice, tak ako všetky slobodné kráľovské mestá, boli vyzvané, aby zaplatili mimoriadnu vojenskú daň. Niektoré kráľovské majetky boli zálohované za 12 tisíc uhorských florénov, na čom vidieť, že situácia v krajine sa začala zhoršovať, čiastočne pre turecké nepokoje, čiastočne však kvôli poživačnosti Juraja Brandenburského.
V týchto neusporiadaných časoch sa začali horným Uhorskom šíriť prvé nesmelé myšlienky reformácie. Postarala sa o to celá plejáda tu pôsobiacich renesančných vzdelancov humanistov, zväčša absolventov univerzity v Krakove. Pravdepodobne už v roku 1515 začal v Košiciach pôsobiť ako kazateľ akýsi Wolfgang Schustel. Bol to rodák z Košíc, ktorý vyštudoval v Krakove a potom istý čas pôsobil v Prešove. V Košiciach vraj povoľoval chorým, starcom, chudobným a tehotným ženám niektoré výnimky v stravovaní počas pôstneho obdobia /praktizoval to už aj predtým v Prešove/.
Ostatní mešťania si tento humánny prístup vysvetlili po svojom a tak aj oni prestali dodržiavať pôstne predpisy. Zvesť o tom, čo sa v Košiciach deje, sa samozrejme dostala aj k jágerskému biskupovi. Schustela si teda do Jágra predvolali a označili jeho počínanie za kacírske a luteránske /už vtedy!/. V tej dobe však ešte nebol náboženský konflikt vyhrotený tak, ako neskôr. Schustelovi sa v podstate nič nestalo, a keď sa dostal do názorového konfliktu s príliš opatrnou košickou mestskou radou, odišiel v roku 1524 pôsobiť do Bardejova, kde naďalej rozširoval "luteránske bludy".
Ďalším absolventom krakovskej univerzity, ktorý šíril humanizmus v Košiciach, sa stal v roku 1516 Ondrej Melcer. Bol to bývalý žiak nám už známeho Juraja Satmáriho /ten istý čas v Krakove pôsobil/. Melcer prevzal vedenie košickej mestskej školy, nad čím sám Satmári vyjadril veľkú radosť a spokojnosť. Melcer bol v tom čase už postarší muž, čo vieme z faktu, že koncom roku 1517 mu doporučili, aby vzhľadom na svoj vek vyučovanie zanechal. Napriek tomu Melcer ostal v učiteľskej funkcii, pravdepodobne až do roku 1521.
REFORMÁCIA NA POSTUPE
Postupný príchod reformácie do Košíc zachytil vo svojej kronike doktor Plath slovami: V roku 1522 si žiada spomenúť jedinečné uplatnenie patronátneho práva. Po smrti mestského farára Jána Robela poslalo mesto Košice do Levoče richtára Jána Ferbera a senátora Michala Kukelbrechta spolu s dvanástimi jazdcami a troma vozmi, aby pozvali do Košíc akéhosi magistra Jána Henkela. Keď prišiel, privítali ho v Košiciach s veľkým triumfom. S Levočanmi sa rozlúčil roniac slzy na cintoríne. Krátko predtým levočský farár Ján Henkel spolu s richtárom a prísažnými inštalovali za rektora školy vynikajúceho básnika laureáta z Anglicka Leonarda Coxa, ktorý sa po dvoch rokoch stal rektorom školy v Košiciach. Farár Ján Henkel a rektor Leonarx Cox sa v najbližších rokoch stali veľkými postavami reformácie v tomto regióne.
Kronikár Tutkó, dobrý katolík, popisuje príklon k reformácii v Uhorsku ako príchod zákerného nešťastia. Po tom, čo rozobral úpadok Uhorska a dal do súvislosti jeho politickohospodárske príčiny s životom v cirkvi, vyjadril názor, že krajina bola v takom stave, keď sa už nemala síl a vôle novým myšlienkam vzoprieť, čo bolo hlavnou príčinou rýchleho šírenia sa reformácie. Na vine boli podľa neho v prvom rade Nemci - samozrejme:
Ponajprv reformácia presiakala medzi Sasov v Sedmohradsku a na Spiši veď boli s Nemeckom nielen v obchodnom spojení, ale mnohí z nich dávali aj svojich synov vyštudovať a na výchovu do nemeckých univerzít. Preto si odtiaľ privádzali aj väčšinu svojich kňazov. Lutherove spisy a učenie boli preto už dosť známe medzi Sasmi a keďže vyššie duchovenstvo pohrúžené do politického hašterenia si to ani nevšimlo, rozšírilo sa nové učenie vo veľmi krátkom čase.
Ibaže reformačné myšlienky sa nešírili iba medzi nemeckým meštianstvom, ale aj medzi šľachtou, vzdelancami, ba i prostým ľudom. Veď aj sama kráľovná Mária im bola naklonená, rovnako ako niektorí magnáti v kráľovstve. Sám Tutkó uvádza, že: ...aj na kráľovskom dvore si nové učenie čoskoro našlo svojich prívržencov v grófovi Jurajovi Brandenburskom a Alexejovi Thurzovi. Za podpory grófa Juraja sa stal dvorným kaplánom kráľovnej Márie Ján Henkel, ináč tajný prívrženec reformácie. Iní dvaja, Šimon Grineus a Vít Winschein získali katedry na vysokom učení v Budíne. Neskôr sa ukázalo, že ani kráľovná Mária a ani Ján Henkel až takými mocnými prívržencami reformácie nie sú, to je však ešte dlhá história.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce budeme venovať priestor blížiacemu sa jubileu košického maratónu a hlavne jeho zakladateľovi, inžinierovi Vojtechovi Bukovskému
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
