Na svet sa denne pozerajú prostredníctvom svojich rúk

Placka 1: Ján: Stalo sa už i to, že mi na masérskom stole klient zdriemol. Z môjho pohľadu je to pozitívne hodnotenie. Zrejme som masáž urobil dobre. Dotyčný sa uvoľnil a zabudol na to, čo je okolo neho.

Placka2 : Štefan: Občas sa pýtam - prečo trpím za cudziu chybu. Veď som sa narodil ako zdravé dieťa, len som sa pýtal na svet skôr.

Ján a Štefan. Dvaja z tých, čo svet okolo seba vnímajú sluchom a hmatom, lebo z rôznych dôvodov prišli o zrak. Tento hendikep z nich ale neurobil zatrpknutých ľudí, čo sa uzatvorili medzi štyri steny a nechcú nikoho vidieť. Ani pocit nespravodlivosti ich nezmáha. Naopak. Snažia sa cez nepriazeň osudu preniesť, žiť plnohodnotným životom a byť užitoční. Okoliu, rodine, sebe. Stali sa masérmi.

JÁN

Patril viac ako 30 rokov k tzv. modrej armáde. Z toho 28 rokov robil rušňovodiča. Mal rád túto prácu, napĺňala ho pocitom, že je užitočný. Aj finančne to bolo celkom dobré. Kým neprišla osudná životná chyba.

"Po práci ma kamarát ponúkol pohárikom. Vraj je to domáca pálenka. Dal som si. Nevedel som, že pijem metylalkohol. Na tento svet som sa vrátil po piatich dialýzach. Ešte dobre, že som predtým nebol chorý, takže organizmus to vydržal. Asi po mesiaci pobytu v nemocnici som ale prišiel o zrak," vrátil sa Ján v spomienkach presne o 10 rokov dozadu, keďže jeho tragédia sa stala 12. septembra 1994. Posledné záblesky svetla, ktoré ešte zaregistroval, bola farba skrine, keď prišiel po mesačnom pobyte v nemocnici domov a plameň na sporáku, ako mu manželka išla uvariť kávu...

Začal sa tvrdý život. Najväčší priestor v ňom zaberal Jánov strach z toho, čo bude ďalej, ako sa bude pohybovať, ako bude existovať. Spočiatku mal pocit, že ho celá obloha tlačí k zemi. "Pre človeka, čo predtým videl a zrazu je slepý, to bolo hrozné. Povedal som si ale - nie, mňa nikto na kolená nedostane. Veď deti boli ešte pomerne malé a manželka nepracovala, rodina ma teda potrebovala."

Raz, to bol doma s vtedy štvorročnou dcérkou, chodil Ján po byte a narážal do všetkého. Keď dcérka videla, ako sa udrel do zárubne dverí, zobrala varechu a začala udierať po stene: ´ty jedna zlá, ty budeš biť môjho ocka...´ Táto príhoda ho veľmi pichla do srdca, a pridala poslednú kvapku k rozhodnutiu, že musí konať.

Ján nastúpil na preškolenie pre nevidiacich do Levoče. Desať mesiacov sa učil úplne bežné veci pre život - chodiť so slepeckou palicou, písať na stroji, spoznávať Braillovo písmo, prišiť si gombík. Mal 49 rokov, keď začínal odznova. Vedel však, že musí, nemôže byť neužitočný, nemôže rodine ešte ujedať zo spoločného, namiesto toho, aby ju podporoval.

Keď zvládol túto etapu, prišla šanca absolvovať kurz na budúce povolanie. Ponuky boli viaceré - košikár, telefonista, masér... "I keď som si nevedel predstaviť, čo ma čaká, vybral som si počítače aj masérstvo. Hľadajte si však v päťdesiatke miesto. Kde som prišiel a povedal, koľko mám rokov, diplomaticky sa ma zbavili vetou: ´Dáme vám vedieť...´ Prácu ale neúnavne hľadal ďalej, až kým sa nedostal do Relaxačného centra Mona na Považskej, kde je siedmy rok.

I keď sa to dnes Jánovi ľahko hovorí, masérske začiatky boli ťažké. Ako rušňovodič nebol zvyknutý na fyzickú prácu, a zrazu bolo treba vyvíjať tlak a dlhé hodiny stáť pri masérskom stole. "Spočiatku som myslel, že asi odpadnem, tak ma boleli nohy," spomína. "A prsty na rukách po masáži? Niekedy by som ich v piatok najradšej nechal v robote, aby som s nimi doma nič nerobil a oddýchli si. Také som ich mal opuchnuté a boľavé. Vtedy som ja sám potreboval masáž. Dnes som už vycvičený. Na nohách vládzem stáť od rána do večera, aj prsty si tiež zvykli."

Postupne Ján získal cit a dnes prstami vycíti na ľudskom tele každý hrbolček, každé stvrdnuté miesto. I keď nevidí, dokáže tiež rozlíšiť, či urobil masáž dobre alebo nie. Už sa naučil s ľuďmi aj komunikovať, s niektorými si vzájomne počas masáže aj čo-to povedia o sebe. Dokonca aj žarty lietajú. " Stalo sa už i to, že mi na masérskom stole klient zdriemol. Je to možno smiešne, ale z môjho pohľadu je to pozitívne hodnotenie. Zrejme som masáž urobil dobre, dotýčný sa uvoľnil a zabudol na to, čo je okolo neho."

Občas sa na stôl dostanú i nahnevanci, čo sa podľa Jána robia naveľa, ako keby chceli dať okoliu pocítiť, že oni sú čosi iné, zvláštna sorta. "Pritom takmer rovnako je zhumpľovaná chrbtica vysoškolského pedagóga ako obchodného zástupcu či telesne pracujúceho. Ja sa však nikým nedám vytočiť. Myslím na to, že väčšina návštevníkov je milá, slušná a naozaj prídu po uvoľnenie tela i ducha. Takže tých pár jedincov nestojí za zlosť," prezradil Ján, ktorý sa skôr hnevá na to, ako si sami ubližujeme a spôsobujeme problémy. Fajčenie, alkohol, nedodržiavanie pitného režimu, stresy, málo pohybu, to všetko sa podľa neho veľmi odráža na našej pokožke. Hoci Ján ju nevidí, prstami, vie vycítiť spôsob života človeka, a to, či sa šetrí, alebo užíva život plným priehrštím, no na svoj úkor.

Napriek nepriazni osudu má dnes Ján už celkom humorný pohľad na svet. Naučil sa odpúšťať, nestratil však ani vieru v to, že zlo bude skôr či neskôr potrestané. "Mám na mysli kolegu, ktorý mi dal vypiť osudný pohárik. Keď sa mi to stalo, a to už prešlo 10 rokov, ani raz za mnou odvtedy neprišiel a nepovedal jediné slovo. I keď to, čo urobil, neurobil úmyseľne, mohol sa aspoň zastaviť. Hoci ho už neodsudzujem, so sebou a svojím svedomím sa musí vysporiadať sám."

Pán Ján je spokojný s tým, že sa dokázal uplatniť a za bývalým kolegom určite nepôjde. Načo. Aby zažil ďalšie sklamanie? "Ja som v podstate ale vyhral. Povrdilo sa mi to, keď som tu, v Mone, dostal prvú výplatu. Spočiatku, kým som sa nenaučil zvládať pohyb vonku, chodil totiž po mňa syn. No a práve jemu som dal prvé peniaze. Vtedy som sa po prvýkrát od osudnej chvíle aj úprimne rozplakal. Môj 17-ročný syn ma totiž objal a povedal: ´oco, ja som vždy vedel a veril, že to dokážeš...´"

Svojím prístupom a úprimnosťou si Ján získava stále viac klientov. Radí sa k nim i Renáta Pappová. "Pán Ján má vždy dobrú náladu a mocné prsty. Po jeho ´mordovaní´ sa cítim oveľa lepšie. Nemenila by som."

Pani Lucia už nepatrí k najmladšej generácii, ale aspoň teraz sa snaží dopriať svojmu telu trošku relaxu. A tiež len pod Jánovými rukami. "U iného som zatiaľ nebola. Iste sú aj ďalší maséri dobrí, ale už som si zvykla. Na jeho cit, schopnosť, a tak trošku aj sympatie a psychickú pohodu, ktorú pri masáži vytvára."

"Ja k pánovi Jánovi osobne veľmi rád chodím. To, že má problémy so zrakom, nevnímam. Ako masér je výborný a ešte sa aj o všeličom porozprávame. Jeho hendikep nie je pre mňa problémom. Naopak. Myslím si, že práve kvôli nemu robí svoju prácu citlivejšie ako ľudia, čo majú všetky zmysly," pridal svoj názor ďalší pravidelný klient Miroslav Ridilla.

ŠTEFAN

Štefan De Riggo je podstatne mladší ako Ján. Má krásnych 24 rokov. Nevidiaci je prakticky od narodenia. Ako dieťa, čo sa narodilo ´na sedem mesiacov´, bol v inkubátore a tam sa mu niečou chybou spálili kyslíkom sietnice. Vonkoncom teda nevie, ako vyzerá svet okolo neho, aký je rozdiel medzi červenou a modrou farbou, nemá predstavu o tom, čo to je vidieť.

Ako päťročný sa dostal do internátnej materskej školy v Levoči a tam potom vychodil aj 9-ročnú základnú školu. Keď ju skončil, prišiel do Košíc, k rodine. Stal sa študentom Gymnázia sv. T. Akvinského. "Hoci som sa na pobyt v internáte spočiatku možno trošku i hneval, s odstupom času ho hodnotím ako pozitívum. Naučil som sa žiť v trošku tvrdších podmienkach, ale aj byť medzi kamarátmi. Veril som, že takto to bude pokračovať i na gymnáziu. Spočiatku to aj ušlo, ale postupne som zistil, že tam je každý individualitou, sám pre seba. Neplatilo, že jeden je za všetkých a všetci za jedného."

Keďže sa tam Štefan necítil dobre, po roku odišiel z Košíc späť do Levoče, kde ukončil trojročné štúdium na strednej zdravotníckej škole - odbor masér. Keďže to bola klasická škola a on bol jediný nevidiaci, mal obavy, či do kolektívu zapadne. "Už po týždni som mal kopu kamarátov a s niektorými udržiavam kontakty doteraz. Jednoducho tam boli iní, super mladí ľudia," zaspomínal si Štefan na študentské časy.

Po škole si ešte doprial prázdniny a v septembri 1999 nastúpil pracovať do Rehabilitačného centra na Platanovej ulici. Práca sa mu páči, dáva mu dobrý pocit, že môže iným pomáhať. Naviac, je rád, že je v kamarátskom kolektíve, a pritom ešte denne prichádza do kontaktu s klientmi a pacientmi. "Nestojím teda na okraji spoločnosti, nie som zavretý doma. Keďže veľmi rád s ľuďmi komunikujem, prídem si aj v tom na svoje. Veľmi skoro sa totiž dá zistiť, kto je pri masáži taký zhovorčivý ako ja a kto so mnou nechce rozprávať. Lebo aj takí sa nájdu..." Z nich si Števko ale ťažkú hlavu nerobí.

Niektorá masáž trvá len päť minút, inokedy desať. V porovnaní s Jánom má teda viac času na oddych. "Naše masáže sú rehabilitačné, neraz mám na stole pooperačný alebo poúrazový stav. V mojom prípade ide teda viac o doliečovanie ako relaxáciu. Aj preto sa pri jednom človeku menej unavím. Fofry to ale sú, lebo za štyri hodiny mám aj 10 až 15 čakajúcich na moje ruky. Zatiaľ ale únavu nepociťujem." Raz či dvakrát si už ale s kolegami vzájomne aspoň rýchlu masáž dali.

Štefan tiež zdôraznil, že on nerobí rozdiely, či má na stole toho alebo onoho, pre neho je pacient ako pacient. Opačne to ale nie vždy tak býva... Snaží sa cez to ale preniesť a kvalitu jeho masáže nič neovplyvní.

Kvôli tomu, že je nevidiaci, Štefan zatiaľ veľký hendikep necíti. Má milujúcu mamu, šikulku sestru Lucku, s ktorou sa majú ako súrodenci veľmi radi. Chodia spolu von, na hamburger, na pizzu. Otázku, prečo práve on... nevníma ako životnú krutosť. "Skôr by som povedal, že sa občas pýtam - prečo trpím za cudziu chybu. Veď som sa narodil ako zdravé dieťa, len som sa pýtal na svet skôr."

Števka viac trápi čosi iné. Odkedy skončil školu a žije v Košiciach, nevie si nájsť priateľov ani dievča. "Do rehabilitačného centra pritom občas prichádzajú ľudia v horšom zdravotnom stave ako je ten môj. Na vozíčku alebo takí, čo sa nevedia pohnúť z lôžka. Ja robím, pohybujem sa sám, som pomerne samostatný, viem s ľuďmi komunikovať, mám zmysel pre humor, som dosť spoločenský typ..." Števko sa zrazu zastavil. Ďalšie svoje plusy už nespomenul, ale bolo by ich dosť. Po chvíľke pauzy sa mu vrátil úsmev na tvár. "Moja otázka ´prečo´, je zameraná skôr na to, prečo zatiaľ nemám s kým chodiť na prechádzky, k vode, robiť si plány do budúcnosti. Ale ja verím, že raz sa aj to zmení, a ja sa budem mať s kým prechádzať ruka v ruke...."," vyriekol Štefan.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári