Žiadostí na fotku mala dosť, ponuku na sobáš ani jednu

Košičanka Ing. Silvia Jutková sa cez Medzinárodnú študentskú organizáciu AISEC dostala na polročnú rozvojovú stáž do Indie. Po celý čas pracovala v neziskovej organizácii BAIF Research Development Foundation zameranej na regionálny rozvoj. Venovala sa hlavne mikropôžičkovým programom určeným ženám. Spolu bolo naraz do projektu zapojených asi 300 žien rozdelených do 10 až 20-členných skupín. Učili sa starať o deti, hospodáriť s peniazmi či využívať potraviny tak, aby ich výživová hodnota bola čo najvyššia.

Počas šiestich mesiacov sa Silvia najviac pohybovala v štvormiliónovom meste Pune patriacom k štátu Maharashtra, ktoré je na severe Indie. Je to pravé veľkomesto s množstvom obchodov, širokými ulicami i Gándhího múzeom. Dostala sa ale i na chudobnejší juh krajiny, najmä do štátu Karnataka, kde je na vidieku stále priestor na zlepšenie postavenia žien a vzdelanosti, pretože sa tam doteraz žije dosť zaostalo.

"Konanie Indov práve na spomínanom juhu vo mne vyvolávalo dojem, že si nevedia zľahčiť prácu. Hoci by si napríklad na prenášanie dreva či iných nákladov mohli urobiť vozíček, radšej všetko nosili na chrbte alebo na hlavách. Pri prechádzaní cez malý potok zase namiesto toho, aby si postavili hoci len drevený mostík, kdejako skáču z kameňa na kameň. Ani rebríky nepoužívajú, na stromy sa špĺhajú," siahla Silvia po prvých z množstva zážitkov, ktoré si z tejto ľudnatej krajiny priniesla.

So situáciami, pri ktorých bolo jasné, že Indom chýba istý zmysel pre systémové riešenia a niekedy i poriadkumilovnosť, sa stretala pomerne často. Tieto pre Slovákov možno nepochopiteľné postupy ale nahrádzali priateľskosťou, úprimnosťou a veľkým srdcom, pretože by sa s cudzincom podelili o to posledné, čo mali. Takže, aj keď mala Silvia spočiatku zo stáže trošku obavy, veľmi skoro zmenila názor.

Spomienky ostávajú

"Stážisti v meste Pune, kde sme bývali, majú k dispozícii tri slušne zariadené byty, v ktorých sa striedajú mladí z celého sveta podľa toho, kto na ako dlhý čas prišiel. Pri odchode, je to už takmer zvyk, na pamiatku každý čosi v byte nechá, a tak sa postupne menia na malé múzeá propagujúce rôzne krajiny. Stávajú sa teda nielen jazykovým, ale aj suvenírovým babylonom," dozvedeli sme sa ďalej.

Kým u nás majú ľudia koncom týždňa dva dni voľna, v Indii trvá víkend len jeden deň - nedeľu. "Vtedy, ak sme požiadali našu organizáciu, vždy sme niekam zašli. Pokiaľ som predložila požiadavku, že chcem ísť na vzdialenejšie miesta, mohla som mať aj viac dní voľna."

Silvia túto možnosť občas aj využila, ale nezneužívala. I keby mohla, pretože sa dostala do mladého a veľmi dobrého kolektívu, kde si navzájom všetci vychádzali v ústrety.

V sárí na motorkách

"Osobne sa o mňa starali tri mladé indické devy, ktoré mi robili aj tlmočníčky. Boli veľmi milé a postojom i zmýšľaním moderné. Vo všeobecnosti dievčatá žijúce v mestách ´chytajú´ západný štýl. Mnohé majú krátke účesy, farbia si vlasy, lakujú nechty, v ich šatníku majú miesto tak sárí /tradičné oblečenie/, ako i nohavice." Keďže sú v Indii ako dopravný prostriedok veľmi rozšírené motorky, nepatrí k žiadnym zvláštnostiam vidieť dievča v sárí a s prilbou na hlave.

"Keď už som sa dotkla témy doprava, veľmi ma, hlavne na juhu krajiny, prekvapilo cestovanie autobusmi. Aj u nás sme niekedy v prostriedkoch MHD natlačení, ale tam je už dávno hlava na hlave a ešte stále ďalší ľudia nastupujú. Sever krajiny je aj v tejto oblasti podstatne rozvinutejší. Viac európsky i svetový."

I preto v Pune takmer nikto nebol prekvapený ani zo Silvinho vzhľadu. Hoci je typickou Slovenskou, či až Švédkou, pretože má blond vlasy, modré oči a jemnú bielu pokožku, preto medzi domácimi výrazne ´kričala´. Zvláštnejšie pohľady vnímala len na vidieku, kde cudzincov predsa len tak často nevidia, a preto si ju ľudia potajme, aj navonok, dosť obzerali. Asi tak zvedavo, ako sme sa na Slovensku spočiatku pozerali na černochov. "Dva či trikrát sa mi stalo i to, že ma niekto poprosil, či sa s ním neodfotografujem. Ponuka na sobáš ale ani raz neodznela, žiaden mládenec na to nenabral odvahu," rozosmiala sa Silvia.

Kontakt medzi chlapcami a dievčatami je na juhu dosť obmedzený. Hlbší vzťah a sex, čo je jedna z tradícií, môžu prísť do úvahy až po svadbe. Dalo by sa teda povedať, že najprv je tam svadba, až potom sa mladí ľudia do seba zaľúbia. Partnerov vyberá väčšinou celá rodina, pritom niektoré spojenia sú dohodnuté ešte v detskom či dospievajúcom veku budúceho páru. Vychádza to z filozofie, že mladí sú veľmi neskúsení, aby vedeli urobiť rozhodnutie na celý život.

Lesk a bieda

Hoci sa Silvia z Indie vo februári tohto roku vrátila, rada by tam išla znovu. Prečo? Ľudia i krajina jej učarovali. I napriek tomu, že sú tam priepastné rozdiely.

Na juhu prevláda poľnohospodárstvo. "Sortiment plodín, ktoré sa v Indii pestujú, je veľmi široký. Domáci tvrdia, že u nich rastie prakticky všetko. Je to i tým, že klíma prechádza od horúceho juhu po chladnejší sever. Asi i preto sa v rozvoji kladie veľký dôraz práve na poľnohospodárstvo a na to, aby sa Indovia naučili dopestovať toľko úrody, nech vystačí pre všetkých."

Mestá, najmä na severe, sú zase viac priemyselné a najmä dýchajú súčasnosťou, modernosťou. Dosť výrazne sa snažia priblížiť Amerike či Veľkej Británii, čo sa im i darí. V moderných metropolách žije totiž veľa cudzincov práve zo spomínaných krajín, ale tiež z Kanady či Holandska. V Pune, kde Silvia Jutková dosť dlho stážovala, sú i vysoké školy a študentom chodí prednášať veľa známych európskych kapacít.

"O štúdium je medzi mladými interes. Aj keď zaujímavé je, že na indických školách študujú väčšinou deti zo strednej vrstvy, potomkovia bohatších rodín chodia za vzdelaním viac do zahraničia. Talentovaní sú Indovia hlavne v oblasti počítačov," pokračovala Silvia v zaujímavostiach o krajine, kde ako protipól k spomínaným počítačom nie je ničím zvláštnym krava prechádzajúca sa po frekventovanej ceste. Keďže toto zviera je pre Indov posvätným, môže si to ´dovoliť.´ "Pokiaľ sa krave narodí teliatko, pre rodinu je to asi taká radosť ako u nás narodenie dieťaťa. Teliatkom totiž získavajú či si rozširujú zdroje obživy."

Na tento trochu zvláštny moment si Silvia rýchlo zvykla. Rovnako ako na indickú stravu, ku ktorej patrí najmä ryža a dusená zelenina, takže ešte aj racionálna výživa. "Bežne sa ale v reštauráciach varí i európska kuchyňa, človek tam dostane trebárs aj špagety. Len bryndzové halušky nepoznajú... Na oplátku za dobré jedlá som indických kuchárov v našom centre naučila hrať pexeso. Jedno som im aj darovala. Veľmi sa im táto zábavka páčila."

Cestovala, spoznávala

Počas potuliek po krajine, v ktorej asi 80 percent ľudí vyznáva hinduistické učenie a druhým najrozšírenejším je moslimské, sa Silvia dostala aj k takej zaujímavosti, ako sú jaskyne v Ellore. Vybrala sa tam, samozrejme, na motorke, s kolegom Indom. I keď cestou ich takmer zrazila divá sviňa a na parkovisku na nich spadla zo stromu opica, všetko prežili. Ellora, to je 19 jaskýň, ktoré spolu vyzerajú ako chrám vytesaný do skaly, so sochami bohov od najmenších po obrovité. Na vlastné oči videla, a aj si fotoaparátom zväčšila, tiež chrám - malý Taj Mahal.

Príjemné boli dojmy z návštev priamo v rodinách, kde doteraz ľudia nepotrebujú stoličky, keďže väčšina života sa deje na zemi. Ešte aj návšteva je pohostená tak, že sedí na zemi a misku s jedlom drží v ruke. Najčastejším jedlom, ktoré sa konzumuje, je indický chlieb - čapati.

"Podobne ako naši Rómovia i Indovia sa stretávajú s úžerou, čiže zdieraní vlastných vlastnými. I preto je dôležité, aby sa indické ženy čo najskôr naučili samostatne s peniazmi hospodáriť. Aj keď, ide to pomaly a ťažko." Najmä na vidieku sú totiž ženy ešte zvyknuté, že rodina leží na ich pleciach. Starajú sa o domácnosť, varia, perú, pracujú na poli, kým muži hlavne diskutujú a dajú sa obsluhovať. Žena ani dnes nemá v rodine rovnocenné postavenie s mužom.

Zato je väčšina z nich veľmi pekná, najmä vlasy majú krásne lesklé. Dopomáha im k tomu kokosový olej, ktorý si na vlasy dávajú. Zaujímavé je i bindi, znamienko na čele, ktoré je akýmsi módnym doplnkom tváre ženy a jeho farbu menia podľa oblečenia. Rady nosia aj rôzne náramky. Silvia tiež mala sárí, bindi a dokonca i kurtu, to je blúzka. Môže byť s krátkym alebo dlhým rukávom a siaha do kolien. "Na festivale v Punr som dostala aj turban. Je to asi 5 metrov látky, ktorá sa ovinie okolo hlavy. Dnes mám z tejto látky ušitú blúzku."

Namiesto smreka krík

Silvia rada spomína tiež na návštevy trhovisk, kde sa predáva úplne všetko: ovocie, zelenina, koreniny. A ako v mnohých bazároch krajín blížiacich sa k rovníku, viac ako samotný nákup je dôležité handlkovanie sa o cenu dovtedy, kým nie sú spokojné obe strany.

"V Indii, tak ako u nás, majú tiež ´Vianoce.´ Vtedy sa vypeká, oblohu spestruje ohňostroj a zapaľujú sa prskavky. Až na to, že tento pre nich najdôležitejší sviatok v roku je v novembri...." Silvia si však Vianoce urobila aj 26. decembra. Rôznymi ozdobami ovešala jeden z kríkov. Na narodeniny, ktoré tiež oslavovala v Indii, pripravila kolegom a priateľom puding a dokonca upiekla aj indické koláče.

Aj prvé dni po návrate domov rodičom sem-tam čosi z indickej kuchyne uvarila. Ale to bolo naozaj len spočiatku, pretože na tieto jedlá treba dostatok času. Teraz spomienky na krajinu vtesná do prípravy šálky indického čaju a listovania v albumoch plných fotografií z pobytu.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Predáte dušu?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári