podpora či sociálka na pokrytie jeho osobných výloh stačí. Nikdy predsa nebolo tak zle, aby sa nenašlo pár drobných na pivo či poldeci s kamarátmi. V takom duchu uvažoval aj 43-ročný Tibor K., ktorému strach z budúcnosti vyvolávalo iba to, či nik neobsadí jeho miesto v rohu krčmy. Jedného dňa ho však starosti definitívne prešli...

V ten osudný augustový podvečer Ivana zliala vodu zo zemiakov, do hrnca vhodila lyžicu masti a premiešala. Večera bola hotová. Odkedy je Tibor nezamestnaný, ledva dokázali vyžiť. "Tých pár korún, čo dostal ako podporu, vždy za niekoľko dní prepil," vysvetľovala neskôr na súde. "Na jedlo a chod domácnosti mi nedával ani korunu. Verte, či nie, od Vianoc mi nedal nič. Všetko, čo sa muselo platiť, som hradila zo svojho smiešneho platu..."

Keď si Ivana zajedla zo zemiakov, umyla riad a sadla si k rádiu. Vedela, že dnes bude na Tibora čakať s večerou dlho. Bol po podporu a to sa pred záverečnou iste nevráti. "Vtedy chodieval ožratý a rýpal do mňa, kým ho to bavilo," pokračovala v opise chodu ich domácnosti. "Odkedy stratil robotu, úplne sa zmenil. Pil aj predtým, no nie tak mnoho. A nikdy nebýval taký zlostný a agresívny. Stačila mu najmenšia zámienka, aby ma zmlátil. Ale to nebolo najhoršie. Dajako som vždy vydržala. Najviac ma však ponižovalo, keď ma opitý zmlátil a potom nútil k pohlavnému styku..."

Vtedy by sa vraj najradšej prepadla pod zem. "Hnusil sa mi jeho smradľavý, preslopaný a prefajčený dych. Nech som sa mu akokoľvek bránila, napokon sa ma vždy zmocnil. A neobišlo sa to bez bitky." Časom vraj pochopila, že klásť odpor nemá význam. Aspoň ju nezmlátil, iba znásilnil. "Koľkokrát som si povedala ´dosť´... Chcela som to ukončiť, aj lieky som si raz či dvakrát nachystala..." No vždy ju vraj nejaká neviditeľná ruka zadržala práve vo chvíli, keď chcela tabletky vložiť do úst.

"Uvažovala som aj o tom, že od manžela odídem," pokračovala Ivana po chvíli, keď si utrela slzy z tváre. "Lenže som nemala kam. Rodičia mi už pomreli, sestra sa vydala do zahraničia a kamarátky som nechcela obťažovať tým, že by som sa k nim nasťahovala." Nemala vraj nikoho, iba svoju vieru. Všetko to vraj brala ako Božiu vôľu a postupne sa s tým zmierovala. Rezignovane prijímala všetko, čo jej Tibor v opitosti navyvádzal.

"Vtedy večer som poupratovala a čakala, kým sa Tibor vráti z krčmy," blížila sa Ivana k vyrcholeniu augustového večera. "Vedela som, že mu musím rýchlo naložiť jedlo, aby nemal žiadnu zámienku na hádku." Bolo čosi po desiatej, keď sa s hrmotom dovalil. Urobil pár tackavých krokov a zvalil sa na stoličku. "Hoci som mu okamžite naložila na tanier, zreval na mňa, aby som mu dala jesť. Keď zbadal zemiaky, vyštekol, či je to všetko. Vraj kto to má stále žrať a že aj sviniam by sa to málilo. Aby som vraj konečne navarila aj niečo poriadne. Tak som sa mu, snažiac ho nenazlostiť, vysvetlila, že na mäso nemáme peniaze..."

Vtedy vraj Tibor schytil tanier do rúk a hodil ho o stenu. "Postavil sa a zreval, že stále meliem iba o peniazoch. Keď ich je vraj málo, mám si nejaké požičať. To som nemohla. Viacerým už dlhujeme vyše päťtisíc. Keď som mu to vysvetlila, zase vybuchol a začal mi nadávať..." Vtedy sa vraj v Ivane čosi zlomilo. "Povedala som mu, že ak by všetko neprepil, mohli by sme mať mäso každý deň." Tiborova reakcia na uštipačnú poznámku na seba nenechala dlho čakať. "Priskočil ku mne a udrel ma po tvári. Na jazyku som zacítila krv. Chcela som sa otočiť a čím skôr sa dostať z manželovho dosahu, no nestihla som. Opäť ma udrel a ja som spadla..."

Ivana si s hrôzou uvedomila, čo ju čaká... Tie facky vraj Tibora natoľko vzrušili, že sa na ležiacu ženu okamžite vrhol a začal z nej strhávať blúzku. Ivanu zaplavila vlna hnusu. "Dychčal a stále omieľal, že som jeho žena a musím sa mu podvoliť. Vraj má na mňa právo..."

Ešte nikdy ho tak nenávidela, ako vtedy. Na stehnách cítila jeho spotené ruky, ktoré sa snažili dostať ´vyššie´... "Vtedy mi pohľad padol na sekeru pri sporáku. Nerozmýšľala som o následkoch. V tej sekere som videla jedinú možnosť záchrany..." Natiahla sa po nej, uchopila ju a naslepo udrela dozadu. "Cítila som, že som ho zasiahla. Aj to bolo počuť, lebo zaklial. No nepustil ma. Podarilo sa mi mierne pootočiť a ten druhý úder bol už mierený..."

Od toho okamihu sa Ivana údajne na nič nepamätá. Precitla vraj až vtedy, keď jej muž bezvládne ležal na zemi v kaluži krvi. Na hlave a trupe mu patológovia napočítali 17 rán... "Neudrela by som ho, keby na mňa nezaútočil a nechcel ma znásilniť," povedala Ivana na svoju obhajobu.

Súd však obhajobu o nutnej obrane neakceptoval. 41-ročnú vdovu uznal vinou z vraždy a s prihliadnutím na poľahčujúce okolnosti ju poslal za mreže na 6 rokov.

robo

Autor: Bosí do rosy

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári