JAGELLONSKÁ DYNASTIA, časť siedma
Zhŕňanie majetkov prerušil strach z povstania
Keď kancelár Satmári dohadoval v roku 1510 s Košicami večné uchovávanie svetlej pamiatky na neho a jeho predkov, málokto tušil, že toto veľkorysé opatrenie bude mať veľmi krátky život. Aj napriek tomu, že až do svojej smrti v roku 1524 neprestal zahŕňať svoje rodné Košice priazňou, začali sa v tomto meste už za jeho života objavovať, nachádzať podporu a udomácňovať sa myšlienky nemeckého augustiniánskeho mnícha Martina Luthera. A vznikli aj prozaickejšie ťažkosti, ohrozujúce podstatu jeho donácií. Jeho žijúci príbuzní, ktorí nepochybne očakávali tučné dedičstvo, kládli realizácii kancelárových majetkových odkazov v prospech Košíc odpor. Pokiaľ Satmári žil, udržal záležitosti na uzde. Horšie to bolo po jeho smrti...
3333 ZLATÝCH
Čitatelia si určite z minulej časti seriálu pamätajú, že mecenáš Juraj Satmári venoval Košiciam okrem nehnuteľností aj peňažnú hotovosť 3333 zlatých. Prečo volil takú kurióznu sumu? Na to dáva odpoveď text zmluvy, ktorú s Košicami uzavrel: ... aby sme tieto predpisy čím ľahšie mohli vykonať /my Košičania/ a splniť, a aby sa spomenuté záväzky ešte viac upevnili a aby mesto, obec a všetci mešťania i obyvatelia získali nejakú výhodu a úžitok, Jeho Vysokodôstojnosť nám okrem označených dedičstiev, domov, vinohradov, lúk atakďalej a tiež okrem gazdovstva vo Forró, dobroprajne s nižšie uvedenými ustanoveniami a podmienkami odovzdal, daroval a blahodarne na nás previedol aj určitú peňažnú sumu, a to 3333 zlatých, s tou pripojenou podmienkou, aby sme zo spomenutej sumy každoročne bez akéhokoľvek prerušenia a nedbalosti z každých sto zlatiek tri, dovedna teda sto zlatiek dávali a platili, a aby sme z výnosu všetkých dedičstiev a majetkov, ako aj z tohto peňažného úroku boli navždy povinní a zaviazaní Jeho Vysokodôstojnosťou stanovené a nariadené služby Božie neprerušene zachovávať a udržiavať a kaplnky sviečkami a všetkým príslušenstvom zaopatrovať.
A už je to jasné. Tri percentá z 3333 zlatých je 99 zlatých a 99 denárov. Do sto zlatých chýba akurát jeden denár, ale taký detail sa asi veľkoryso prehliadol. Zároveň sme sa dozvedeli, že vtedajší kresťanský úrok bol tri percentá, čo sa nám dnes nemusí vonkoncom zdať veľa, no pamätajme, že aj vtedy existovali lichvárske úroky a úroky, ktoré poskytovali židovskí finančníci, či bankári. A tie boli citeľne vyššie.
Potom nasleduje pasáž, v ktorej Košičania deklarujú, že Satmáriho dary, ale i podmienky s nimi viazané dobrovoľne a slobodne prijímajú a budú plniť, ale hneď sa aj poisťujú pre prípad nepredvídateľnej udalosti: ... pri čom chceme a sľubujeme, že ich budeme so všetkou pozornosťou opatrovať a obrábať /polia, lúky a vinice/, vynímajúc jedine prípad od čoho nech nás dobrotivý Pánboh chráni že by na nás vtrhli nejakí nepriatelia krajiny a vinice a dedičné statky znivočili natoľko, že by sa nijakým spôsobom nedali napraviť a obnoviť. Sú tu tiež ďalšie zadné vrátka, čiastočne aj pre samotného Satmáriho, a týkajú sa možnosti odpredaja gazdovstva vo Forró:
... nech prináleží spomenutému pánu biskupovi /Satmárimu/ ak ešte bude živý, alebo terajšiemu farárovi farského kostola voľná donucovacia právomoc s tým osvedčením sa, že keby bol prípadne časom spomenutý statok vo Forró vykúpený naspäť, vtedy celú peňažnú sumu, to jest 4000 zlatých, prevezmeme do svojich rúk, a ako z ostatných troch tisícok zlatých, tak aj z týchto štyroch tisíc ročne 120 zlatých úrokov, čiže tri z každej stovky, chceme platiť, odovzdať a verne venovať na na odbavovanie spomenutých služieb Božích. Akiste ste si všimli, že páni mešťania sa dopustili istej nepresnosti, pretože mali uviesť 3333, a nie 3000 zlatých!
V ZÁLOHU U SATMÁRIHO
Čitateľa snáď napadne, prečo gazdovstvu vo Forró hrozilo spätné odkúpenie. Nuž bol to kráľovský majetok, pôvodne dokonca majetok vdovy po Matejovi Korvínovi, Beatrici. Satmári ho získal od kráľa Vladislava za to, že mu v Prahe 20. januára 1510 požičal vyššiu sumu peňazí. Slávnostné uvedenie statku vo Forró do košickej držby zúradoval uhorský palatín a abovskonovohradský župan Imrich Peréni 24. marca 1511.
Juraj Satmári stihol do svojej smrti darovať Košiciam ešte niekoľko majetkov, medzi iným aj statok v Szikszó, Moldave a Seni, tu sa však preberacie konanie pre rôzne námietky preťahovalo. Zaujímavý bol prevod patronátnych práv Jasovského prepoštstva na košickú mestskú radu. Košice tak získali právo dosdzovať tamojšieho prepošta. Toto patronátne právo získal Satmári v roku 1508 od kráľa Vladislava a potvrdil mu ho sám pápež Július II. Tým však štedrosť tohto cirkevného veľmoža ku Košiciam nekončila.
Košickému dómu daroval aj zlatom zdobené omšové rúcho z červeného zamatu a biele omšové rúcho vyšívané zlatými kvetinami, dve dalmatiky, biely plášť, perlami vyšívanú náplecnú šatku, arcipastierske odznaky, úplné vystrojenie pre hlavný oltár a zlatom pretkávané zamatové omšové rúcho pre kaplnku, ktorú svojho času dali postaviť jeho rodičia. Uvádza sa tiež, že hocikto z mešťanov sa obrátil k nemu v starostiach alebo núdzi, každému veľmi ochotne pomohol hmotnou podporou, zakročením, či múdrymi radami.
Satmáriho vzťah ku Košiciam a Košičanom je natoľko štedrý, až je to trochu podozrivé. Niekedy to až pripomína vzťah pána k poddaným a podľa všetkého Juraj Satmári jeden čas pánom Košíc skutočne bol. Pripomína to kronikár Tutkó, keď spomína, že na šľachtickom sneme v Budíne v roku 1514 ...viaceré panstvá a mestá, medzi nimi aj Košice, boli vyhlásené za také, ktoré nemožno dávať do zálohu. Košice zaradili medzi ne najmä preto, lebo ešte pred týmto novým opatrením boli už raz dané ako záloh pätikostolskému biskupovi a kancelárovi Jurajovi Satmárimu. Ak tomu aj skutočne tak bolo, zdá sa, že Košičania sa proti tomu nepostavili. Možno sa im tento dočasný pán pozdával viac, ako kráľ Vladislav.
POVSTANIE JURAJA DÓŽU
Honobenie majetkov a vysluhovanie bohoslužieb na čas prerušila Košičanom udalosť, ktorú asi nikto nečakal. V Ríme zomrel 21. februára 1513 pápež Július II. a tak sa do tohto mesta zošli z celej Európy kardináli, aby zvolili jeho nástupcu. Jedným z nich bol aj uhorský primas Tomáš Bakócz, ktorý však mal aj ambície sám sa stať pápežom. Jeden čas to skutočne aj vyzeralo tak, že uspeje, no nakoniec na stolec svätého Petra zasadol 11. marca syn bývalého florentského vládcu, Lorenza Nádherného, Giovanni Medici pod novým menom Lev X. Nový "svätý otec" si uvedomoval, že v Bakóczovi mal veľkého rivala a snažil sa ho získať na svoju stranu. Uhorský primas bol jedným z prvých, ktorým sa dostalo audiencie u Lva X. a výsledkom ich vzájomných jednačiek bola dohoda o novej križiackej výprave proti Turkom, ktorá bude zorganizovaná z Uhorska a v prospech ktorej vydal pápež osobitnú bulu. Výprava mala v prvom rade pomôcť Uhorsku odraziť stály tlak Osmanskej ríše a v neposlednej miere učičíkať kardinála Bakócza poverením takouto dôležitou všekresťanskou akciou.
Po návrate domov vyhlásil 9. apríla 1514 Tomáš Bakócz skutočne krížovú výpravu proti Turkom. Jadro vojenských síl výpravy sa malo naverbovať v Uhorsku /na čo dostal primas aj financie a titul pápežského legáta/ a časť síl mala prísť z okolitých krajín. Verbovanie sa skutočne aj začalo a pomerne rýchlo boli k dipozícii tisícové zástupy prostých ľudí, ale i študentov, remeselníkov a drobných šľachticov, ktorých velenie a výcvik bol zverený sikulskému zemanovi Jurajovi Dóžovi. Ibaže v organizácii akcie to škrípalo, a zídený ozbrojený ľud sa obrátil proti svojim pánom, ktorí si to rozmysleli a chceli výpravu rozpustiť. Pustil sa do rabovania panstiev, svetských i cirkevných.
V krajine prepuklo zdesenie a šľachta urýchlene organizovala protiopatrenia. Jedna z kolón povstalcov si to zamierila aj smerom na Košice a tak mesto už od mája horlivo pomáhalo peniazmi i výzbrojou v protipovstaleckých akciách. Priame vojnové ohrozenie sa mestu nakoniec vyhlo a jadro povstalcov porazil koncom júla mladý Ján Zápoľský pri meste Temešvári v dnešnom Rumunsku. Kronikár Plath odbavil celé toto obdobie krátkym záznamom: V roku 1514 sa Košíc nedotkli pohromy križiakov /rozumej povstalcov/, ktorých pri Temešvári smrteľne dorazil vojvodca Ján Zápoľský. Odplatou za krutosť, ktorú spáchali pri zabití čanádskeho biskupa Mikuláša Čákiho, popravili ich vodcu hroznou smrťou.
Nuž potrestanie vodcu povstania bolo skutočne hororové. Zmučeného Juraja Dóžu posadili na rozžeravený železný trón a korunovali ho rozžeravenou železnou korunou. Koruna sa zachovala, takže vieme, že pripomínala masívnu vtáčiu klietku do ktorej sa zmestila celá Dóžova hlava, pričom mu koruna sedela až na pleciach. Pod trónom neustále kúrili a tak ho upálili. Z jeho tela potom odrezávali upečené kusy mäsa, ktoré museli ďalší z odsúdencov jesť predtým, kým aj ich nezniesli krutým spôsobom zo sveta! Všetko sa to dialo samozrejme verejne.
Ešte v tom istom roku, v októbri, stihol prijať stavovský snem v Budíne trestné zákony proti sedliakom. No potrestané boli aj iné skupiny obyvateľstva. K Dóžovmu povstaniu sa totiž pripojili aj študenti. A tak napríklad mali v Košiciach študenti odvtedy zakázané nosiť zbraň čo občas porušovali.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Nový kráľ a počiatky reformácie
Autor: Čo je to ´útvar´ chodcov?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
