Poznajú slovo smrť, ale o to viac žijú naplno
Občianske združenie Spoločnosť detskej onkológie Košice aj vďaka príspevku z Hodiny deťom v spolupráci so Spolkom medikov mesta Košice už po šiestykrát zorganizovalo pre onkologických pacientov týždenný tábor. Volal sa ako už tradične Štvorlístok a tentokrát sa koncom augusta uskutočnil v rekreačnom stredisku na Prednej hore.
"Udržať pokope 33 detí a mládežníkov nebolo vôbec ľahké. Aj keď sú to mladí, ktorí predsa len nemôžu vystrájať do úmoru tak ako ich zdraví rovesníci, choroby im to nedovolia, niekedy sa pozabudli," rozhovorila sa Eva Francová, ktorá je zdravotnou sestrou v ambulancii na onkologickom oddelení Detskej fakultnej nemocnice na Tr. SNP. V tábore bola zdravotnou sestrou, tak trošku vedúcou a hlavne mamou všetkým deťom.
"Do tábora sme zobrali so sebou dostatočné množstvo liekov, aby sa nič extra neudialo, pretože sme tu mali aj deti, ktoré sú ešte v liečbe. Zmenou prostredia sme síce riešili drobné žalúdočné ťažkosti, vypadol nám aj jeden mliečny zub, ale inak sa, okrem bežného podávania liekov, nič nestalo," spokojne hodnotila priebeh predsa len nekaždodenného tábora.
Občianske združenie ho organizuje preto, lebo tieto deti sa do riadnych táborov počas prázdnin nemajú šancu dostať. Nemôžu totiž šantiť ako ostatní a vždy sa po nich poločkom musí pozerať lekár. Niektoré sa tiež hanbia kvôli hendikepu, pretože po chemoterapii nemajú napríklad vlasy a v bežnom tábore by sa im ostatné deti mohli smiať. V Štvorlístku sú si naopak všetci rovní.
Christian
Teraz má 12 rokov a už chodí len na kontroly. Choroba za ním natiahla svoje chápadlá, keď mal štyri rôčky. Prejavila sa tak, že mu zrazu prišlo zle, všetko okolo neho sa začalo točiť, zvracal aj vtedy, keď nič nezjedol. Lekárske vyšetrenia potvrdili krutú pravdu - mal nádor na mozgu. Operácia bola úspešná, a tak po asi polročnom pobyte v nemocnici, kde bral lieky, infúzie a bol pod lekárskym dozorom, opustil prostredie s bielymi stenami.
"Raz za polrok chodím naďalej na kontroly, ale inak sa cítim dobre," prehlásil Christian, ktorý si na túto nočnú moru spred ôsmich rokov spomína už len na ako zlého ´bubáka´. Riadne chodí do školy, má kamarátov, potajme si aj futbal zahrá, a rád vysedáva pri počítači, aj keď ani to by veľmi nemal. Na kamarátov v škole sa teší, na učenie už menej.
Janko
Má tiež 12 rokov, aj keď medzi Christianom a ním je vzrastovo veľký rozdiel. Bez zatrasenia v hlase vysvetlil, prečo je to tak. Na svoje roky Janík zažil toho toľko, že by to bolo veľa aj na dospeláka.
"Pred rokom o takomto čase som bol ešte v nemocnici, na lôžku som strávil trištvrte roka. Vyšetrenia magnetickou rezonanciou a CT potvrdili, že mám nádor na mozgu a cistu. Podstúpil som dve operácie, ktoré sú na hlave ešte viditeľné, preto najradšej nosím čiapky. Operácie dopadli dobre, ale čosi sa pri nich porušilo v očnom orgáne, a tak na pravé oko nevidím."
Po operačnom zákroku musel Janko ešte prejsť rádioterapiou, pričom mu laserové lúče poškodili podmozgovú rastovú žľazu, takže jeho rast je momentálne pozastavený. "Vďaka injekciám, ktoré čoskoro začnem dostávať, mal by sa tento hendikep napraviť a budem chlap."
Pre Janka školský zvonec vyzváňal včera zbytočne. Jeho do lavice nezavolal, pretože zatiaľ má štúdium prerušené. Do školy bude chodiť len dvakrát týždenne. Viac nemôže, hrozia mu totiž epileptické záchvaty, preto chodí k psychologičke. "Na školu, hoci tam zájdem len občas, sa teším aj preto, že sa stretnem s kamarátmi. Doma sa mi samému nechce sedieť. Je mi smutno, keď vidím, ako ostatné deti šantia. Súrodenci sa mi venovať nechcú, už sú dospelí. Ešte tak s devätnásťročným bratom sa občas zo zábavy pobijeme ako kohúti."
Janík býva v rodinnom dome, takže núdza nie je ani o domáce zvieratá. On má ale najradšej svojho psa, vlčiaka Hektora. "Mám i priateľov, ale odkedy som bol operovaný, trochu sa odomňa odtiahli. A prídu, len keď ich sám dotiahnem. Takže je to dosť nanič..."
I keď Jankov životný príbeh je smutný, samotný Janík nestráca humor a elán. Potvrdil to i v tábore, kde v rámci táborovej pošty dostal od niekoho list, kde bolo napísané, že je najlepší a najkrajší. Jednoducho najsuper chalan. Šťastný Janík prišiel za sestričkou E. Francovou s otázkou: ´Sestrička, sestrička, nemáte nejaký alkohol? Ja sa musím upokojiť. Kto mi to len mohol napísať? Kto to je, čo ma tak pochválil? A čo mám robiť, keď ja mám doma dievča...?´
Akoby deti očakávali ministra
"Myšlienka organizovať pre deti tábor vznikla aj preto, že sme nechceli starostlivosť o našich pacientov skončiť vo chvíli, keď sa nám podarí pomôcť im z hnusnej choroby. Hľadali sme teda spôsob, ako ich spoznať aj trochu inak, vtedy, keď sa majú po chorobe lepšie," povedala na tému organizovania tábora Štvorlístok primárka detskej onkológie MUDr. Irina Oravkinová.
Aj ona sa prišla na oddychujúce deti pozrieť. Netajila prekvapenie, ale aj radosť nad záujmom Krajského riaditeľstva Policajného zboru o tieto deti, pre ktoré policajti pripravili ukážky policajnej pripravenosti. Najprv si prišli terén poobzerať a vytipovať, čo by kde mohli urobiť a pred pár dňami došli medzi deti naostro. "Ich záujem o našich pacientov bol aspoň taký ako keby mal prísť na návštevu ich rezortný minister," zažartovala si I. Oravkinová.
Policajti predviedli ukážky policajnej výstroje a výzbroje, „kukláči" sa postarali o ukážky sebaobrany a zlaňovacej techniky, služobní psíkovia predviedli, ako vedia poslúchať, nájsť a zadržať páchateľa. Deti si mohli vyskúšať aj to, ak sa berú odtlačky prstov a tiež sa povoziť na policajnom aute s „hukačkou".
Policajti, ktorých prišiel skontrolovať riaditeľ KR PZ plk. JUDr. Štefan Jakabovič, sa postarali aj o športové súťaže. Deti dostávali ako odmenu sladkosti alebo drobné darčeky, ktoré zabezpečili policajti, aj sponzori. "Naši príslušníci sú dobrovoľnými darcami krvi a v rámci preventívnych aktivít sa chceme občanom ukázať aj inak, nielen pri skutočnom zásahu. Najmä deťom, lebo vieme, ako tie dokážu každú ukážku prežiť. I preto sme si nad detskou onkológiou zobrali akýsi patronát. Už sa medzi príslušníkmi, aj civilnými zamestnancami krajského riaditeľstva, urobila finančná zbierka, za ktorú sa kúpili deťom hračky," povedal Š. Jakabovič, ktorý už po prvom stretnutí s malými pacientmi z detskej onkológie bol "trošku" na mäkko. "Tieto deti si zvlášť zaslúžia pozornosť. I preto aspoň na chvíĺku musíme odpútať ich pozornosť od chorôb a možno aj od bolesti, ktorá ich ničí."
Kým sa niektoré deti vo vaku zlanovali z kopca dolu, malá Peťka púšťala slzy ako hrachy, lebo vraj na ňu už spúšťanie nevyjde. I keď udržať deti vo vzduchu nebola pre policajtov ružová záhrada, jeden z nich, keď videl tie uplakané oči, prehlásil, že i keby mal ležať od únavy na zemi, každé dieťa si spustenie vo vaku vyskúša. ´Aj ty, Peťka, neboj sa.´
O tejto dlhovlasej slečne sme sa dozvedeli len toľko, že dievčatko malo štyri roky, keď začala byť chorá. Doteraz berie lieky, no do školy včera riadne išla. Peťke slzy pomáhala usušiť pomaly sedemnástročná Slávka.
Dievčatá
Slávka mala 12 rokov, keď sa jej zväčšili uzliny a kvôli tomu si takmer rok poležala v nemocnici. Zlé bolo hlavne to, že tento "zákerák" sa objavil dosť neskoro. "Jednu uzlinu mi operovali, ostatné sa liečili chemoterapiou," podotkla sympatická blondínka, na ktorej určite nevidno, že by bola chorá. Vlasy má pekné, nevypadávajú, postavu súmernú, tvár bez akýchkoľvek znakov. "Je pravda, že keď niekomu poviem o mojom liečení na onkológii, iba sa prekvapene a nechápavo pozrie, o čom to rozprávam. Aj na kontroly chodím už len raz ročne, takže snáď som z najhoršieho vonku. No..." Slávka vetu nedopovedala.
V predchádzajúcich táboroch medzi deti chodila i Monika. Dievčina plná elánu, životnej energie. Mala ale nádor na kosti, preto jej jednu nohu museli amputovať. Monika o pobyte v tábore napísala báseň. Bol to taký typ dievčaťa ´krv a mlieko´, ktoré sa dokázalo tešiť z každého dňa. Hoci vyzeralo, že sa vylieči, nestalo sa tak. Choroba sa vrátila a do tohtoročného, ani do žiadneho ďalšieho tábora už Monika nepôjde...
Lucka má viac šťastia. Jej by sa choroba už asi nemala vrátiť. I keď dlho trvalo, kým ju lekári postavili na nohy. Našťastie, ona sa z druhého konca tunela vrátila.
Predtým do táborov chodila aj Mirka. Bola aj v tom na Ružíne, aj spolu so sesternicou. Keď ale zomrela, Mirka si povedala, že už nikdy nikam nepôjde. MUDr. Igor Jenčo však Mirku prehovoril, a tak nakoniec na Prednú horu prišla. "Neľutujem. Tu sme si v tábore všetci rovní a blízki." Mirka mala nádor na mieche, preto ani spať nemohla a mala príšerné bolesti. "V Bratislave som bola na operácii, ležala som tam asi tri mesiace. V Košiciach som potom dostávala rádioterapiu. Nie je však trampotám koniec, pretože mi asi budú musieť vymeniť platničky a mám aj dosť vykrivené stavce. Z novej operácie mám veľký strach, ale musím ju zvládnuť."
Mirka má 16 rokov, a keď bola po operácii a terapii, tešila sa, že už bude všetko v poriadku a ona bude taká zdravá ako jej rovesníčky. Keď zistila, že problémom nie je koniec, ani nám netajila, že ju opantával pocit nespravodlivosti, prečo práve ona.
"I keď ten pocit ešte kdesi v podvedomí existuje, už to prežívam inak. Hlavne si uvedomujem, že mi chýba zdravie, a preto žijem naplno, teším sa z každej maličkosti. Som síce už šesť rokov po chorobe, čo by mohla byť nádej, ale hocičo sa môže stať. Rakovina sa môže kedykoľvek vrátiť. V tom je jej zákernosť. A ja dnes úprimne odpoviem, že neviem, či by som prípadné znovuochorenie dokázala psychicky zvládnuť. Vedieť, že som chorá a že sa môže hocičo..."
Ešte takmer deti a predsa také vážne slová. Našťastie, slovko smrť, aj keď i to v debate zaznelo, väčšina vníma len ako nepekné slovo, bez toho, aby si do hĺbky uvedomili, čo zamená v skutočnosti. A to je dobre. Žiť treba. Pre život.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Nenechajte všetko na školu
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
