Baranec by dochytal aj bez ucha, keby mu ho Hoholko neukázal

Na definovanie oddelenia, ktorému šéfuje na Klinike úrazovej chirurgie Nemocnice s poliklinikou L. Pasteura na Rastislavovej ulici, rád používa ruštinu. "Podľa Rusov je to ´Gnijnaja chirurgija´", smeje sa pri preklade názvu septického oddelenia, kde je vedúcim lekárom už pekných pár rôčkov. MUDr. Oliver Tomáš si však na vizitke vždy necháva miesto pre dve ďalšie slová - športový lekár.

Stal sa ním hneď po skončení aktívnej činnosti ligového basketbalistu. Hádzal koše za košickú Sláviu VŠT i pražské VŠ, prešiel reprezentačnými kategóriami kadetov, juniorov, levíčat, ba archivári ho nájdu aj v zostave národného tímu dospelých. "Aj keď len párkrát. V šesťdesiatomdeviatom som si zahral doma proti Francúzom a potom ma ešte nominovali na Gagarinov memoriál v Moskve. Bolo to len niekoľko mesiacov potom, čo sa k nám vtrepali Rusi," spomína na pohnuté obdobie v našich dejinách.

Predtým nebol pre naše družstvá problém nazrieť aj do kolísky basketbalu. "V šesťdesiatomôsmom sme tam boli na zájazde ako výber ČSSR, aj keď celý tím bol zložený len z hráčov VŠ Praha. Zablúdili sme aj do indiánskej rezervácie v štáte Montana. V mestečku Escanaba sme sa mali stretnúť s miestnym mančaftom. Nastúpili sme na palubovku a oproti nám vybehli nejakí fagani, mysleli sme, že nám dajú darčeky, čo držali v rukách a potom nastúpia tí, s ktorými sme mali hrať. Potešili nás tričká, či šuštiakové bundy, ktoré u nás vtedy ešte neboli, a zaujala nejaká krabica, ktorú dostal každý z hráčov. Boli sme veľmi zvedaví, čo je vnútri, tak pod zámienkou, že si ideme vymeniť dresy, lebo ich máme podobné s domácimi, sme si ešte odskočili do šatní. Predstavte si, čo tam bolo! Čierny a hnedý krém na topánky, hrubá kefa na očistenie i jemná na vyleštenie a ešte i handra. Tak nás to napálilo, že si oni tak uctievjú hostí, že sme ich na ihrisku, samozrejme v zápase, doslova zbili. Chceli sme nad nimi vyhrať o sto bodov, ale vyhrali sme len o deväťdesiat, aj nejaké drobné. Ba ešte sme ich naučili hrať aj stolný tenis. Cez prestávku predvádzali exhibíciu pre publikum - vysokú hru na nízkej úrovni, tak im Konopásek s niektorým z našich vzali rakety a dostali ešte väčší potlesk ako počas basketbalového zápasu."

Košičana v drese pražských vysokoškolákov mali spoluhráči radi. Aj pre jeho schopnosť stráviť z dvadsatichštyroch hodín dvadsaťpäť pred televíznou obrazovkou. Vraví sa tomu "filmomaniak". "Aj preto chcel byť so mnou každý na izbe, lebo kým môj spolubývajúci zvládol za večer jeden, maximálne dva filmy, ja som ich stihol päť či šesť a mohol som mu vyrozprávať obsah. Tak bolo aj na zájazde v Austrálii, večery a noci som trávil tak, že som sedel priamo pod televízorom, lebo vtedy ešte nebol diaľkový ovládač a hneď, keď na jednom programe začala reklama, prepínal som na druhý, kde išiel ďalší film. Pravda, v takej polohe, pod televízorom, som zväčša čoskoro zaspal, ale aj tak som si ´pamätal´, ako sa ten film skončil. V jednom hoteli však so mnou vypiekli. Len čo sme sa pokojne na izbe usalašili, s vedomím, že televízor nechýba, prišiel tréner Mifka s tým, že sa musíme presťahovať inde. Prirodezene, do komnaty, kde po telke nebolo ani chýru. Vtedy ma chytil amok, vynadal som im všetkým do sprostých ´Čechúňov´. Samozrejme, ktosi dal medzitým televízor naspäť do izby... Akosi som zabudol na to, že v tom mančafte bolo treba vždy mať sa na pozore."

Lenže, dobré čísla sa nájdu všade, pre nich je dobrodružný zájazd do takého Gruzínska vítanou príležitosťou z niekoho si vystreliť. "Nie je to tak dávno, čo sme boli s basketbalovou reprezentáciou v Tbilisi, už v časoch, keď za každým rohom striehli nejaký Čečenci. Aj preto nás z bezpečnostých dôvodov ubytovali na najvyšších poschodiach hotela, odtiaľ sme mali celú situáciu v tom ošumelom meste pod kontrolou. No čo čert nechcel, po zápase sme museli prejsť pešo asi kilometer z haly k autobusu, lebo ten sa bližšie nedostal. Nuž, nebolo nám všetko jedno, ale vykročili sme do tmy. Zrazu sa však ozvala paľba ako z guľometu. Hoci pršalo a všade bolo blato, všetci sme v momente ležali, bojac sa čo len pohnúť. Keď všetko utíchlo, počujeme ako sa ktosi rehoce. Jožo Rešetár nás pekne dostal. Nechápem ako mu napadlo vziať so sebou do Gruzínska nejaké guličky, keď ich hodíte o zem, tak vybuchnú. Ale prisahám, že to znelo ako skutočná streľba..."

Prirodzene, myšlienky na odplatu sa zrodili ihneď po nácviku bojovej pohotovosti, nebolo treba dlho čakať na príležitosť. "Po tréningu so starou partiou zvykneme stále hádzať šestky, samozrejme vždy o niečo (mimochodom, ja som bol vtedy majstrom Gruzínska). Keď bol Jožo na rade, tak som ho trošku pretiahol odzadu po obličke. Či ja môžem za to, že ju má tesne pod kožou? No až som sa naľakal, že som to prehnal, keď som videl, čo to s ním spravilo. Našťastie, kamaráti sme stále."

Väčší "prúser" však visel vo vzduchu, keď pražskí vysokoškoláci hájili farby Československa na univerziáde v Turíne. Šanca na postup do semifinále sa rozplynula v predĺžení s Bulharskom a na posledného súpera, Alžírsko, stačila aj takáto príprava: "Tréner našiel v skrinkách po izbách asi štyridsať fliaš Chianti rosso, boli to také pekné fľaše v ozdobnom košíku. Boli sme už v nálade, Voračka dokonca v takej, že po vyprázdnení chytil fľašu a vyhodil ju von oknom. Iba o niekoľko centimetrov minula karabinierov, ktorí pod ním stáli. Keď mieri lepšie... Mohol jedného z nich aj prizabiť. Od medzinárodného škandálu nás zachránila len dobrá angličtina ktoréhosi zo spoluhráčov. Nikoho v putách neodviedli."

Niežeby bola nuda so ženami chodiť po turnajoch, ale toľko zážitkov ako pri chlapoch "doki" s nimi nenazbieral. "No čo, hrali dobre, dokonca na juniorských majstrovstvách sveta v Brazílii bojovali o medailu, na nejaké vylomeniny nebolo času. Napodiv, aj zranení bolo minimum. Až som sa na lavičke trochu aj nudil. Predstavte si, hrá sa zápas o bronz a v desiatej minúte prvého polčasu, vtedy sa ešte nehralo na štvrtiny, bolo skóre 5:1! Čože je to za basketbal? Roboty som veľa nemal, tak som si viac začal všímať hľadisko, ľudia sa zabávali, tancovali... Dievčatá si to všimli: Doktorko, vás nezaujíma ako hráme? Rýchlo som sa vynašiel: Čoby, len sa musím dívať na časomer, aby nás domáci neklamali."

Niekedy sa aj pri futbale stane, že lekár ani nevie, za čo je platený, keď sú hráči k sebe ako baránkovia, ale keď sa niečo zomelie, zväčša to stojí za to. "Tri roky som si odkrútil pri VSS, keď ich ešte trénoval nebožtík Jačiansky. Do Plzne sme išli na risk, bez náhradného brankára. No čo sa nestalo? Pár minút pred koncom krídielko domácich Barancovi takmer odkoplo ucho. Vyzeralo to naozaj veľmi škaredo, ucho viselo len na vlásku, ale od Jačianskeho som dostal príkaz, že musí dochytať. Jano to znášal celkom statočne, ošetril som mu to nejakým sprejom, vyčistil od krvi a zdalo sa, že zápas naozaj dochytá. Keby sa tam nepriplietol Feri Hoholko. Chytil to napoly odtrhnuté ucho a Barancovi ho ukázal! Chudák Jano, v momente skolaboval... Po zápase to spravilo dvadsaťsedem stehov."

No nie vždy sa dá veriť chlapovi, hoc sa tvári tak, akoby ho na trávniku práve duša opúšťala. "Z diaľky sa mi zdalo, že so Štovčíkom je naozaj zle. Bežal som k nemu cez celé ihrisko ako o život, len aby mi neumrel, veď ako to vysvetlím príbuzným? Ale keď som sa nad ním, celý zadychčaný, sklonil, dorazil ma slovami: Nič sa nedeje, len ma nechaj ešte chvíľu poležať. Jednoducho, už ´nebiroval´, preto sa váľal po tráve. Odvtedy sa nikdy už tak neponáhľam, radšej nechám hráča naozaj umrieť..." nemyslí to, samozrejme, Oliver Tomáš celkom vážne. "Musím zaklopať, ale vážnejších zranení so športovcami som veľa nemal. Dúfam, že to nezarieknem."

Bohuš MATIA

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári