pancierového tanku M. R. Štefánik Anton Tekeľ (Tököly). Dnes deväťdesiatnik, na snímke mladý fešák v športovej bunde v kruhu svojej posádky pred "mitrobahnom", ako vtedy nazývali v železničiarskom žargóne vagóny európskej spoločnosti jedálenských a lôžkových vozov. "Pred vojnou som veľa športoval. Pôsobil som ako dedinsky učiteľ a behával som dlhé trate. Boli to najkrajšie roky môjho života," začína rozprávanie.
Narukoval do Popradu a odtiaľ šiel do Benešova pri Prahe, do vojenskej ašpirantskej školy. "Bola nás tam väčšina Slovákov. Ale v 39. roku sme museli odísť. Na dvore nemecké tanky, v Čechách sa začal Protektorát a nás poslali do Trenčína. Po našom príchode vznikla Slovenská republika, tiež z Hitlerovej vôle. Narýchlo spravili slovenskú vojenskú akadémiu a v 40. roku sme už boli poručíci. O dva roky nás povolali bojovať na východný front, Slovensko bolo spojencom Hitlerových vojsk. Keď sa však na začalo v roku 1944 Slovenské národné povstanie, našu armádu na východnom fronte Nemci odzbrojovali. Mali také správy, že sa chystáme k Rusom a oni sa dostanú zadarmo až po Bratislavu. Povstanie ma zastihlo v Piešťanoch, kde som si doliečoval zranenie z frontu. Pamätám sa ako prišla za mnou žena a pýtam sa jej: ´Prečo si v čiernom?´ A ona: ´Ty si nedostal môj dopis? Mama ti zomrela.´ A ja som o tom ani nevedel.
Potom som videl našich dôstojníkov v Prešove ako ich vezú do kasární a v rádiu hlásili, že nás obsadzujú Nemci. Reku, musíme niečo robiť, vybrali sme sa teda niekoľkí cez Margecany až do Bystrice. Keď sme tam napokon prišli, chytil ma podplukovník Čáni: ´Ideš do Zvolena, staviame pancierový vlak, zorganizuj si posádku.´
Bola práve mobilizácia a šiel som teda do zvolenských kasární. Mohol som si vyberať koľko som chcel, guľometčíkov, tankistov, chlapci šli so mnou radi, lebo počuli, že Nemci obsadzujú Slovensko. Nebolo teda treba žiadne politické prehováranie."
Pancierové vlaky boli v povstaní tri. Prvý bol Štefánik, druhý Hurban a Masaryk. "Boli to ťažké boje. Náš vlak bol nešikovný, zvolenské opravovane ho podľa nedokonalých plánov pripravili nedostatočne opancierovaný. Stačilo aby priletelo lietadlo, zaútočilo na nás a sme nahraní. Boli sme veľmi zraniteľní. Našťastie boli nemeckí letci takí nešikovní, že len raz nás bombardovali. Vlak sme potom museli zatiahnuť do opravy. Koniec Štefánika bol až keď sme bránili ústup našich do Ulmanky, poslednej staničky nad Banskou Bystricou. Rozobrali sme ho na súčiastky a museli sme ustúpiť pred Nemcami do hôr. Šiel som s chlapcami až po Ďumbier v Nízkych Tatrách. Tam sme sa rozdelili. Ľudia prichádzali z každej strany. Tí čo chceli išli potom so mnou.
Čo som prežil, neprajem nikomu. Strieľate na chlapa, ktorého ste v živote nevideli, on vás tiež nie, len preto, že chcete prežiť a on tiež. To je vojna. Zomreli mi mnohí kamaráti," zosmutnel.
Po vojne slúžil Anton Tekeľ v Prešove na posádkovom veliteľstve a odtiaľ ho preložili do Košíc. "V 49. roku bola kontrola dôstojníkov a povedal mi kamarát z divízie, ktorý bol straník: ´Vieš, my teraz potrebujeme dôstojníkov z ľudu, ty však máš buržoázne vzdelanie.´ A ja mu na to: Tvoji rodičia boli kulaci, to nevadí? Nuž, taká bola doba, z armády som musel odísť," spomína nepríjemný zážitok.
Satisfakcia prišla až v roku 1992. V útulnej pracovni, kde má vyznamenania z čias druhej svetovej vojny, visí rehabilitačný list. Udelil mu ho až minister obrany Československej federatívnej republiky s povýšením do hodnosti majora v zálohe. "Len by som chcel vedieť, kto z tých mojich spolubojovníkov je ešte nažive. Aj by som chcel, aby sa ozvali, ak budú čítať vaše noviny. Chcel by som členov mojej posádky z vlaku Štefánika aspoň touto cestou pozdraviť, Murgaša, Pašku, Končku, Skalu...," prízvukuje.
Pri príležitosti blížiaceho sa 60. výročia SNP sa chystajú veľké oslavy, zaujímalo ma, či sa ich zúčastní aj pán Tekeľ. "Ak ma pozvú, tak pôjdem. Sám sa však nebudem núkať" dodá skromne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
