Najprv umlčal psa, potom aj strážnika
Mnoho ľudí má občas pocit, že trpí nedostatkom peňazí. Závidia tým bohatším a nadávajú na osud, ktorý im nenadelil toľko, aby nemuseli žiť od výplaty k výplate, či od podpory k podpore. No kým niektorí takto postihnutí sa s údelom insolventnosti zmieria, prípadne sa snažia tento stav legálnou formou zvrátiť, nájdu sa i špekulanti s opačným zmýšľaním. Bez ohľadu (alebo aj s ním), že prekračujú zákon, vydajú sa na krivé cestičky s cieľom zlepšiť svoju finančnú situáciu.
Nad východom Slovenska sa začalo zmrákať, keď si Emil R. povedal, že dnes dá tej dlažbe v kúpeľni pokoj a pustí sa do nej opäť zajtra. Potom už bude treba v baráku, ktorý staval takmer päť rokov, doplniť iba ´drobnosti´. Vymaľovať, namontovať vodovodné batérie, kuchynskú linku, natrieť rámy na oknách a všeličo iné. Ten všivavý dom mu bol čert dlžen, pomyslel si. Už ho stavia roky a stále nie je hotový. Vtedy, keď začínal, mal všetko pekne vyrátané. Bol presvedčený, že ho postaví za tri, nanajvýš štyri roky. Kto však mohol tušiť, že ceny sa po revolúcii vyšvihnú tak vysoko? Čo pred ´novembrom´ stálo sto, teraz nedostať pod 500 korún. Nehovoriac o tom, že aj majstri zdraželi. S trpkým úsmevom Emil spomínal, že keď sa do stavby domu púšťal, odhadol náklady na tristotisíc. No už doň vrazil vyše milióna a ešte nie je dokončený.
Takto uvažujúc sadol Emil na bicykel a zamieril do krčmy. Chcel si dať iba pivo, ako sa vraví, na spláchnutie vápna v hrdle. Vošiel dnu a prisadol si k susedovi Julovi, ktorý už bol trochu pripitý. "Počas debaty sa ma opýtal, ako mi ide stavba. Vtedy niekedy som mu spomenul, že potrebujem do domu sedem vodovodných batérií. A Julo na to, že na družstve sa ich váľa plno. Takých moderných, s jednou pákou. Vraj ich vedenie kúpilo na rekonštrukciu umyvárok a potom prišlo na to, že peniaze treba investovať inam. A tak tam vraj ležia v nejakej drevenej búde, iba pár metrov od vrátnice."
Tie batérie vŕtali Emilovi v hlave po celý čas. Vedel, ktorú búdu Julo spomína, veď okolo nej chodil takmer každý deň, keď šiel na autobus do práce. V duchu si predstavoval, ako tam batérie ležia na regáloch a sadá na ne prach. Keby ich získal, ušetril by minimálne takých 20 tisíc. "Pili sme až do záverečnej, lebo Julo všetko platil. Potom nás výčapníčka vyhodila." Keď sa Emil vari o tri ulice ďalej rozlúčil so susedom, do vedľajšej brány, kde u svojich rodičov býval, síce vošiel, ale do domu nie. Tie batérie mu nedali pokoja. Chvíľu váhal, že predsa nie je žiaden zlodej, aby kradol, no ušetrených 20 tisíc rozhodlo. "Najprv som si povedal, že sa idem iba pozrieť," tvrdil neskôr pred vyšetrovateľom. "Myslel som, že na čerstvom vzduchu sa trochu preberiem. Nechcel som kradnúť, iba to omrknúť..." Napriek tomu vošiel do šopy, vzal väčšie plátenné vrece, páčidlo i baterku a nasadol na bicykel.
Ani nie o päť minút bol už Emil pri družstevnom plote. Oprel bicykel o plot a opatrne ho preliezol. Potešilo ho, keď na dverách uvidel predpotopnú visaciu zámku. Podložil ju páčidlom a silno potiahol. Drevo zaprašťalo a zámka povolila. Emil otvoril dvere a vošiel dnu. Len čo opäť rozsvietil baterku, s otvorenými ústami hľadel na všetko to bohatstvo, čo sa váľalo po zemi i regáloch. Káble, zásuvky, elektródy, vypínače a hromada ďalších vecí. A na jednej z políc, batérie.
"Keď som prvú vložil do mecha, do búdy vpálil pes a začal brechať," opísal Emil situáciu, s ktorou vôbec nerátal. "Snažil som sa ho odohnať, no bol stále zúrivejší." Vždy, keď sa ho Emil pokúšal kopnúť, pes v poslednom okamihu uskočil. Preto zobral do rúk páčidlo, počkal na najvhodnejší okamih a udrel štekajúceho chlpáča po hlave. Ten ticho zaskučal a stíchol. Emil si s uľahčením vydýchol. Utrel si pot z čela a vtedy ho oslepil lúč svetla.
"Bol to ten strážnik," blížil sa Emil k vyvrcholeniu. "Stál vo dverách búdy a mieril na mňa baterkou..." S tým Emil už vôbec nerátal. Najprv pes a potom strážnik, starý Tvarožek z horného konca. "Povedal, aby som šiel s ním na vrátnicu, že zavolá políciu. Vraj ma pozná, tak nemám robiť hlúposti..."
Emilovi sa v tej chvíli premietol v hlave hrôzostrašný film o jeho budúcnosti. Každý naňho bude ukazovať prstom ako na zlodeja. "Vôbec neviem, čo mi to napadlo," tvrdil neskôr. "Asi som sa zľakol, alebo čo. Nerozmýšľal som..." Vtedy v noci pevnejšie zovrel páčidlo v ruke, to ktorým najprv otvoril dvere a neskôr umlčal psa, a keď vyšiel za strážnikom z búdy von, ovalil ho z celej sily po hlave. Začul tiché prasknutie, bolestivý ston a na ruku i do tváre mu vystreklo čosi teplé a lepkavé. Striasol sa od hrôzy, odhodil železo a rozbehol sa k plotu. Úplne zabudol, že prišiel na bicykli. Nechal ho tak a utekal domov.
A práve podľa bicykle Emila na druhý deň vypátrali. Vôbec nezapieral, lebo aj páčidlo s odtlačkami bolo jeho. Pitva odhalila, že strážnik Ivan T. zomrel na následky prudkého krvácania. Emil R. bol uznaný vinným z vraždy a odsúdený na 8 a pol roka pobytu za mrežami.
robo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
