Zaplatíte a máte, čo ste chceli"

Dátum narodenia: 3. apríla 1973

Znamenie: Baran

Vzdelanie: Katedra réžie Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave

Obľúbená farba: modrá

Obľúbené jedlo: kulinárske dobroty

Obľúbená kniha: Umieranie v stredoveku

Relax: Košice

Filmografia:

Človek o knihe, kniha o človeku

Balog Jozsef

Príbenník 66

O troch dňoch v Jasovskom kláštore

Ladomírske morytáty a legendy

Most Márie Valérie

Zuzana od 8.00 do 17.00

66 sezón

Priznajte si, že málokto z vás si namiesto telenovely či detektívky pozrie dokumentárny film. Nájdu sa však občas aj také dokumenty, ktoré dokážu zaujať nie len odbornú kritiku ale aj divákov. V poslednej dobe sa medzi ne zaradil aj film režiséra Petra Kerekesa ´66 sezón´, v ktorom vás pozval zaplávať si na starej košickej plavárni. Pre P. Kerekesa je v dokumentoch vždy dôležitý silný príbeh a jeho autentickosť, rád sa nechá hercami na ´pľaci´ prekvapiť. Svoje rodné mesto má rád so všetkými jeho slabôstkami, no nevie si predstaviť, že by v ňom dokázal žiť a pracovať...

"Otec bol filmovým režisérom a ja keď som videl, aké mal z toho problémy, povedal som si, že v žiadnom prípade nepôjdem v jeho šľapajách. Otec bol už počas minulého režimu na voľnej nohe a to nebola žiadna sranda. Videl som, ako mu do všetkého zasahovala cenzúra. Nechcel som si vyrábať podobné nervy," spomína si P. Kerekes, ktorý sa ale nakoniec lákaniu kamery neubránil. Koketoval s divadlom a na gymnáziu už padlo pevné rozhodnutie, že to skúsi na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. "Dával som si prihlášku na školu rozhodnutý študovať filmárčinu, no ani dnes nie som presvedčený o tom, že režisérstvo je to, čo chcem robiť. Chcel by som raz vlastniť reštauráciu..."

Na vysokú školu sa dostal už počas posledného ročníka na gymnáziu a keďže vtedy platilo, že na prijatie na umeleckú školu netreba maturitu, začal strednú školu svedomito ´flákať´. "Moja školská dochádzka sa strašne zhoršila a ani neviem, ako sa mi podarilo zmaturovať. Vďačím za to veľmi benevolentným profesorom a triednej učiteľke. Potom som začal na vysokej škole s kamerou experimentovať. Nikto váš totiž nenaučí, ako sa robia dobré filmy, škola však poskytuje veľa priestoru na realizáciu. Robil som blbosti a nepozerateľné filmy, kým sa mi podarilo robiť veci, ktoré som mohol zaradiť do svojej filmografie."

Ešte počas školy dostal P. Kerekes ponuku natočiť film pre Slovenskú televíziu. "Urobil som film o Jasovskom kláštore, ktorý nakoniec STV nechcela, bol to však môj školský film. Dokument je úžasný v tom, že má širšiu slovnú zásobu ako hraný film. To čo v hranom filme treba dopovedať, pri pozeraní dokumentu pochopíte. Na ploche 30 minút sa dá veľa povedať. Vmestí sa tam veľa emócií a na dokument sa diváci pozerajú inak ako na hraný film."

Hraný film ho neláka

Dnes sa už dokumentu venuje P. Kerekes programovo a natočiť hraný film ho neláka. "Ja sa snažím robiť film v prvom rade hravý a zobrazovať prostredníctvom neho realitu. Hraný film ju dokáže iba sprostredkovať, dokument premeniť. Preto som natočil ´66 sezón´. Ľudia pred kamerou hovoria svoje príbehy, menia sa v čase, menia sa v seba spred 20 rokov. Prechádza nimi čarovná premena. Keď moja stará mama na plavárni hovorí o tom, že si už nedá veštiť, lebo vie, čo ju čaká - koniec - je to veľmi silné. Čosi také by vám nikdy nezahrala ani Milka Vašáryová. Práve preto ma dokument tak veľmi zaujíma."

Doteraz najúspešnejší film P. Kerekesa vás zavedie na košickú starú plaváreň, na kúpalisko, kde sa kúpali dejiny. "Tento film je zbierkou melodramatických príbehov. Je o láske a končí sa smrťou a v hranom filme by možno z toho vznikol krásny veľký gýč." Pre košického režiséra je však veľmi dôležitá autentickosť momentu, jeho neopakovateľnosť. "Som lovec takýchto chvíľ a je to pre mňa fantastické. V ´66 sezónach´ je jedna pani, ktorej počas vojny zomrel manžel a ja som ju poprosil, aby medzi ľuďmi na plavárni hľadala muža, ktorý by sa naňho podobal. Ona sa preniesla o mnoho rokov dozadu, prežíval opäť tie krásne časy, keď vedela, že ho niekde nájde...

Predstavitelia v mojich filmoch mi dávajú takéto krásne darčeky a ja im zase umožním prežívať znovu to krásne, čo ich v živote postretlo. Lebo hraný film je ako bordel - prídete, zaplatíte a máte, čo ste chceli. No pri dokumente netušíte, či sa vám podarí dajkú babu zbaliť..." Film ´66 sezón´ vznikol zo sebeckých dôvodov P. Kerekesa. Chcel natočiť film o svojej rodine a hľadal priestor, kam by ho zasadil. "Prastarý otec bol štátny úradník a chcel sa presťahovať k moru. Namiesto na Istriu ho presídlili do Košíc a moja babka to okomentovala slovami - kto nemôže ísť k moru, tomu musí stačiť plaváreň. Je to nádherný symbol. Košice sú stredoeurópske mesto ďaleko od mora, no všetci jeho obyvatelia po ňom túžia."

Vznikol tak zaujímavý dokument, ktorý sa - na prekvapenie samotného režiséra - teší priznivej odbornej kritike a zároveň diváckej úspešnosti. Množstvo ocenení na mnohých festivaloch je toho dobrým dôkazom. "Uvedomujem si, že dokument je menšinový žáner, veď nemôžeme čakať, že 70 percent ľudí bude čítať Máraya, keď môže Steelovú. Tento film má však divácky úspech, premietali ho v Čechách, Rakúsku, poputuje aj do Francúzska, Nemecka či Fínska. To, že je naozaj úspešný, som si uvedomil, až keď mi prišli prvé tantiémy. Robil som ho zo sebeckých dôvodov... Mal som svoju predstavu, za ktorou som nekompromisne šiel."

Dokument potrebuje silný príbeh

V súčasnosti má rozpracovaných viacero projektov, jeden z nich má zatiaľ pracovný názov - Čo by ste si vzali so sebou, keby ste museli navždy opustiť svoj domov? "Pracujete, dostanete výplatu a kúpite si prútené kreslo, ktoré sa vám veľmi páči. Vezmete si ho však so sebou, ak sa stane niečo nepredvídateľné. Čo je pre nás naozaj dôležité a čo nie? Ešte netuším, ako sa do tejto témy pustím, určite však cez nejaký silný príbeh. Lebo nech sú moje dokumenty akokoľvek divácky menšinové, chcem aby ich základom bol vždy silný príbeh. Ten sa nehľadá ťažko, horšie sa škrtá..."

Podľa P. Kerekesa je totiž rozdiel byť režisérom a robiť réžiu. Režisér musí vedieť, čo chce, no na druhej strane musí dovoliť filmu, aby šiel aj vlastnou cestou. "Až keď bolo ´66 sezón´ hotových a keď som na prácu na tomto filme pomaly začal zabúdať, som si uvedomil, že som to zvládol. Nie som totiž typ profesionálneho režiséra, ktorý dokáže zvládnuť hocičo, čo treba a o čo ho niekto poprosí. Ja som taký ´hobbista´, rád robím veci, ktoré ma bavia a idem za témami, ktoré ma zujímajú. Keď sa mi minú, alebo keď nebudú zaujímať už nikoho iného okrem mňa, tak filmy robiť prestanem."

Aj napriek tomu, že veľmi nerád robí to, čo ho nebaví, občas sa nechá zlákať aj na vyslovene komerčné záležitosti. "Tých robím veľa. Teda inému režisérovi by sa to možno veľa nezdalo, ale podľa mňa je toho dosť, najmä keď som málokedy spokojný. Väčšinou mám pocit, že to dopadlo zle, lebo to nerobím s vášňou a profesionálnu rutinu nemám." Srdcovými záležitosťami by možno vedel na seba a rodinu zarobiť... "Neviem však odmietnuť, keď ma niekto o niečo požiada, tak som vychovaný. Keď ale robím veci, ktoré ma nebavia, som z toho potom chorý a nestíham ani jedno ani druhé."

Možno aj preto, lebo ako sa sám priznal - pracovitý je najmä v snívaní... "Mám v hlave veľa filmov, mnohé sú rozrobené a tie potrebujem dokončiť. Takže na vymýšľanie som usilovný, ale fyzicky som pohodlný. Často mám predstavu filmu, ktorý chcem natočiť už v hlave, no na druhej strane som rád, keď ma ľudia prekvapia." Nepatrí k tým typom režisérov, ktorí majú presne vymedzenú predstavu a tej sa stoj čo stoj snažia dodržať, nediktuje svojim hercom, kedy majú čo povedať, kam sa pozerať a ako kráčať. "Rád počas natáčania rozohrávam s ľuďmi na ´pľaci´ hru. Nemôžem však prísť a čakať, ako to celé vypáli. Zozbieram si príbehy, pripravím otázky a čakám, čím ma ľudia prekvapia."

Nepovažuje sa za autoritatívneho človeka a nepatrí medzi tých režisérov, ktorí kričia na štáb. "Ak by som sa dostal do situácie, že by som musel vynaložiť veľa energie na to, aby som zvládol ľudí okolo seba, tak by to bol problém. Je dobré, ak film vzniká ako hra, ako dialóg. Provokatívne otázky dokážu veľa odhaliť."

Občas pri niektorých projektoch spolupracuje aj s manželkou Katarínou. Spoznal ju na univerzite a vzájomná spolupráca im nerobí problémy. "Poznáme situácie, keď spolu fantasticky súzvučíme ale i také, keď plieskame dverami. Uvidíme, pre aké povolanie sa rozhodne naša dcéra, rozhodne ju však do ničoho nútiť nebudeme."

Maďar či Slovák? Košičan!

P. Kerekes sa považuje za Košičana, lebo si nie je istý, či je Maďarom, alebo Slovákom... "Uvádzam si maďarskú národnosť, no nemám pocit, že by som za svoju materskú krajinu považoval Maďarsko. Na druhej strane sa nebijem do pŕs, že so Slováčisko. Tak čo potom som? S pánom profesorom Ondrejom Halagom som viedol debatu o tom, či si možno dávať národnosť košická... Chodievam do tohto mesta rád, trávil som tu viac času práve počas natáčania 66 sezón. Na Košiciach mám rád to, že sú také malé. Každý každého pozná a všetci sa stretávajú na uliciach. Je to skvelé a na druhej strané príšerné, lebo každý každého pozná...

Nepozná vraj lepšie miesto na relax, stačí mu zájsť do starej plavárne, zaplávať si, či dať si na hlavnej kávu a zapáliť cigaretu... "Rád by som tu bol častejšie, viem sa tu dobre zrelaxovať, no netuším, či by som tu dokázal existovať. Pracovne sa pohybujem v trojuholínku Budapešť - Viedeň - Praha, som ako keby v starom Rakúsko-Uhorsku, hranice si nevšímam."

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: "Hraný film je ako bordel.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári