Na ´shelke´ si natankoval 99-octanový Power racing
V našom meste sa nedávno stretli milovníci bakeliťákov - niekdajších ´socialistických´ vozidiel vyrábaných v NDR, ktoré za totality zaplavili i slovenský motoristický trh. Tieto dvojtakty sa dožili 40 rokov od chvíle, čo zošli prvé autá z výrobného pásu a na našich cestách ich stretneme doteraz. Nedávno boli aj na košickej Hlavnej ulici, kde sa uskutočnil III. celoslovenský zjazd trabantov. Pod jeho organizáciu sa podpísal Košičan Ing. Július Klein, fanatik a majiteľ niekoľkých trabantíkov.
Od Ing. Kleina sme sa dozvedeli, že v našom meste je približne stovka trabantov. Väčšina ešte slúži, ale sú aj také, čo už takmer nejazdia. Majitelia o sebe zväčša nevedeli, len asi posledných päť rokov sa začali viac schádzať.
"Nikde a v ničom nie sme organizovaní. Môžete nás nazvať len ´banda´ nadšencov, ktorá sa zmenila na kamarátov," tvrdí Ing. J. Klein. "Keď si povieme, že budeme mať stretnutie, trebárs aj pri pive, tak sa zídeme. Vymieníme si rady, technické skúsenosti a ak niekto potrebuje čosi opraviť, tak medzi nami nájde aj ochotné ruky. Vďaka už spomínanému zrazu sme sa objavili ďalší, ktorí dovtedy neboli až tak trabanťácky aktívni, ale teraz už o sebe vieme."
Prvý bol zelený ako lúka
Július si prvého trabantíka kúpil počas vysokoškolského štúdia, čiže nejakých päť-šesť rokov dozadu. Tak trošku ho k tomu naviedol kamarát, tiež trabantista Julo Cako, ktorý v poslednom čase prešiel od klasických, užívateľských áut, k veteránom. Má Trabant 600 z roku 1964, vlastní naň ´papiere´ a ešte ho nesklamal.
"Niekedy mu až závidím, pretože ja mám okrem dvoch trabantov i Seat, rok výroby 1993, a ten nie je v takom dobrom stave ako Julova šesťstovka", nehanbí sa porovnávať Ing. Klein, ktorého ku kúpe dvojtaktu prinútila situácia. "Ako väčšina rodín, aj naša vtedy mala len jedno auto a na to, kto kedy s ním pôjde, sa priam robil poradovník. Najviac pravdaže, vyhrával otec, pretože ako riaditeľ Štátnej filharmónie mal aj najviac vybavovačiek. Lenže i ja, čoby vysokoškolák, som mal svoje záujmy a cestičky..." Keďže v tých časoch finančne najbližšie bola fiatka, škodovka alebo trabant, Július nemal veľké možnosti výberu. "Môj prvý trabant bolo zelené combíčko."
J. Klein junior svojim autám mená nedáva, ale ak počas cesty potrebujú posmeliť, povie v ženskom rode: ´poď moja, poď.´ Na prvom combíčku najazdil nespočetné kilometre a ešte stále ho má, i keď už je v dezolátnom stave. Dnes mu slúži ako zdroj náhradných dielov. "Mám na neho výborné spomienky, pretože aj keď ma zopárkrát zradilo, bola to väčšinou moja chyba. Mohol som s tým rátať a viac sa o súčiastky starať. Niekedy mi auto i dávalo najavo, že niečo odchádza, ale ja som to nevnímal. Napríklad, že som mal premastiť kĺby."
Druhé combíčko, ktoré kúpil ´odruky´, bolo v dezolátnom stave, a tak muselo prejsť generálkou. No aj tak bolo na ňom vidieť, že má toho dosť odkrúteného. Potom prišla šanca kúpiť ďalší trabantík. Karoséria bola vyrobená v roku 1989, takže relatívne nová. Do auta Ing. Klein investoval veľa času i peňazí, ale výsledný efekt nezodpovedal vydanej námahe. Keďže sa nakoniec rozhodol prejsť od combíčok k sedanom, túto karosériu predal.
"Určite najviac spomienok mám na spomínané zelené combíčko. Bol som s ním i na prvom zraze trabantov v Kremnici, kde sa každý snažil niečím zaujať. Ja som do svojej ´zelenej lúky´ domaľovať ručne kvety a na prednej kapote bola obrovská slnečnica. Doslova sme sa s priateľkou Mariannou na aute pri kreslení vybláznili." Nápad s kvetmi nebol ale úplne originálny, pretože iný trabant, ktorý tiež došiel do Kremnice, mal po sebe samé margarétky zosobnené do ľudí utekajúcich pred včielkami.
Výhodnejšie je kúpiť auto ako súčiastku
"Spočiatku som bral kúpu trabanta ako lacnú prvotnú investíciu. Výhodné sú pri tomto aute ale aj následné servisné a prevádzkové náklady. Veď je tam dosť plastu, takže je málo toho, čo môže hrdzavieť. Nie je chladené vodou, ale vzduchom, čiže o ďalší problém menej, a jednoduchá je tiež kabeláž. Priemerne šikovný človek si vie trabant opraviť sám." Dokonca vraj na trabanty doteraz dostať náhradné diely, existujú na to špeciálne predajne. Pre Košičanov je najbližšie Moldava nad Bodvou. Úplne najjednoduchšie a tiež najlacnejšie je kúpiť celý trabant, ako len jednu súčiastku.
Predtým na benzinkách trabantisti a wartburgári trochu vyvolávali pri čerpacích stojanoch úsmev, pretože do benzínu, ktorý tankovali do špeciálnych konvíc, museli dolievať olej a potom zmes pumpovaním zmiešať. Dnes čosi také na čerpačkách nevidno. "Naozaj nevidno, i keď princíp trabantov sa nezmenil. Nemajú mazanie klasickou olejovou vaňou, ale olej sa musí doliať do paliva. Sme však zvýhodnení, lebo staršie škodovky, lady či žigulíky sú zvyknuté na klasický olovnatý benzín, no EÚ zakazuje olovo v benzíne, a tak vodiči musia do benzínu prímesy olova pridávať. V Čechách sa už olovnatý benzín vyše roka ani nepredáva," pokračovali sme v spomínaní trabanťáckych výhod.
Dvojtaktný motor olovo nepotrebuje, a tak všetci majitelia týchto vozidiel tankujú bezolovnatý benzín. "Momentálne dokonca jazdíme na Natural 95. Iste si viete predstaviť pohľady šokovaných vodičov, keď som nedávno na ´shelke´ bral 99-octanový Power racing..." Bežne najprv naleje olej, podľa mierky, do benzínovej nádrže a potom už len dotankuje benzín. Preto sa klasické konvy z čerpačiek stratili.
Na emisnú nechodia
Majitelia trabantov majú aj ďalšiu výhodu. Keď boli začiatkom 90. rokov nariadené emisné kontroly, technickí pracovníci boli na dvojtakty veľmi nahnevaní. Keď prešiel trabant cez testovacie zariadenie výfukových plynov, ďalšie auto nemalo šancu. Celý systém sa totiž zaniesol olejom. I preto majú dvojtakty emisné kontroly odpustené.
Podľa Ing. J. Kleina trabant síce čmudí, klokotá, dymí, a napriek tomu menej znečisťuje ovzdušie ako bežné autá. Dvojtakty totiž majú také špecifické spaľovanie, že síce vypúšťajú asi štvornásobne viac splodín ako štvortakt, ale takých, ktoré nie sú pre životné prostredie škodlivé. Tých, čo škodia, je len asi 10 percent z toho, čo má štvortakt. Takže oproti škodovke je trabant dokonca ekologické vozidlo. Problematický je vytekajúci olej, ktorý trabant ´vypľúva´ a jazdou rozptyľuje po okolí.
Trabanty sa podľa J. Kleina ml. stali obľúbenými i preto, že to bolo ľahké a pritom priestranné vozidlo. "Ak som v combíčku sklopil sedadlá, vošiel sa tam dvojnásobok toho, čo do fabie. Úžasné boli aj kombinácie. Pri sklopení zadných sedadiel vytvorili s kufrovou doskou rovnú plošinku. Ak som zase sklopil a otočil predné sedadlá, vzniklo ležadlo dlhé viac ako dva metre."
Celkom je vraj trabant odolný aj voči krádežiam, lebo práve preto, že je to trochu "neohrabané" vozidlo, s kúskou drôtu sa na ňom dvere len ťažko dajú otvoriť. Je tu aj otázka, načo ho kradnúť. Keby to urobil niekto z trabantistov, veľmi skoro, keďže by mal zrazu veľa náhradných súčiastok, by sa o tom ostatní dozvedeli, a bol by v ich ´rodine´ odpísaný. Iným zlodejom sa s trabantom neoplatí trápiť. "Stalo sa ale i to, že istá dvojica trabant ukradla a využívala ho ako presúvacie auto pri krádežiach vecí z iných vozidiel."
Ing. Klein presedlal už na sedana, ktorý je úplne vážne upravenéý takže sa i vďaka širokým pneumatikám na ceste aj celkom inak správa. Pravda, má nižšiu akceleráciu a trošku vyššiu spotrebu, ale inak je to už super vozidlo. "Pred dvoma mesiacmi som mu dokonca dorobil palubnú dosku. Je urobená na mieru a podľa mojej predstavy. Dával som ju dokopy poldruha roka. A to nie je jediná vec, čo si urobím. Dovolím si povedať, že som na trabanty už odborník. Dnes sa vlastne každý z nás snaží si trabantík upraviť, zmeniť oproti pôvodným fabrickým. Pridávajú sa predné i zadné spojlery, rôzne ozdobné kryty, nasávače vzduchu."
Takto "vyčačkané autá" pútajú aj pozornosť policajtov. Občas sú dokonca ústretoví. "Ja som takú výhodu nemal. Išiel som so zeleným combíčkom po Prešovskej ceste a naša rýchlosť bola vyššia ako šesťdesiatka. Stálo ma to 200 korún. Zábavnejšia bola ale otázka policajta: ´A to sa nebojíte, že sa to auto na ceste rozsype?´ Nepriznal som sa, že na mojom ´fáre´ som už išiel aj 120-tkou."
Trabanty podľa J. Kleina majú svoj švih a aj čosi vydržia. V tom jeho sa viezlo naraz 7 ľudí, ale podľa istého pokusu sa doň vošlo až 27 pasažierov...
Duroplast vydržal
Istý prestížny nemecký motoristický časopis robil zase bezpečnostný test trabanta. Dve figuríny vo vozidle absolvovali náraz do steny pravou prednou stranou auta. Pritom nádrž je v aute nad pravou prednou nápravou, čo bolo blízko nárazovej zóny, takže hrozilo nebezpečenstvo. Samotný duroplast, z ktorého je trabant vyrobený, má ale svoje špecifiká. Kým plech sa pri náraze krčí, pri spomínanom teste sa duroplast spružil na maximum, potom praskol, zlomil sa a úlomky znovu do seba zapadli a pružili ďalej.
"Šofér ani spolujazdec neutrpeli smrteľné zranenia, dvere auta sa dali bez problémov otvoriť a dokonca sa aj sedadlá mohli polohovať. Trabant je síce ľahký, a keď sú bočné vetry, môže hroziť, že vietor auto odnáša. Pri haváriach, hlavne v zime, je to ale výhoda, lebo čím menšia hmotnosť, tým menšia zotrvačnosť vozidla, ktoré nie je problém zabrzdiť," chválil J. Klein trabantíky.
Pri otázke, či nosí so sebou v aute zásoby leukoplasty, sa od srdca rozosmial. "Leukoplast nie, ale sekundové lepidlo. V aute sa vždy môže niečo uvoľniť alebo ulomiť a lepidlo to rýchlo dá do poriadku," nenachytali sme J. Kleina, lebo v jeho prípade naozaj platí: trabant, láska moja.
Viezol svadobčanov
Ďalší Košičan, Július Cako, sa o svojom trabantíku tiež veľmi pekne vyslovil. Kým ostatné vozidlá sú vraj autá, to jeho je kamarát. I preto, hoci by mohol slušne zarobiť, určite by sa ho nevzdal. "Kamaráti sa predsa nepredávajú," vyhlásil. Tohto trabantíka má štvrtý rok, ale vyrobený bol v roku 1964. A prečo si vybral práve bakeliťák? "Trochu sa zaoberám históriou nemeckých áut, preto padlo pri výbere rozhodnutie práve na trabant. A trochu tiež preto, že ho nikto nechcel. Vtedy som si povedal, keď nikto, tak ja ho vezmem. Zatiaľ som rozhodnutie neoľutoval."
Všetky úpravy, ktoré na ňom J. Czako urobil, smerujú k čo najväčšiemu priblíženiu sa pôvodného vzhľadu auta opúšťajúcemu továreň. "Kam prídeme, sme trošku v centre pozornosti. S autom sme už boli dvakrát i na svadbe. Sklopil som predné pravé sedadlo, ženísi sedeli za mnou, a nevesty sa usadili na pravé zadné sedadlo. Mali tak dosť miesta pre seba, aj krásnu róbu, ktorú si ani trošku nepokrčili," dodal J. Cako.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: "Hraný film je ako bordel.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
