Jagellonská dynastia - časť štvrtá
Neslávne kraľovanie kráľa "Dobře"
Uhorská šľachta dobre vedela, prečo chce za kráľa práve Vladislava Jagellonca. Bol to úplne iný muž, ako jeho rozhodný a neľútostný predchodca Matej, poddajný, ochotný pristúpiť na čokoľvek, čo od neho páni vyžadovali. Prvú "kapituláciu" musel prisľúbiť panstvu už v roku 1490, len čo prekročil hranice krajiny. Kráľ sa tu zaviazal obnoviť všetky staré slobody a zvyky a zrušiť škodlivé a ujarmujúce slobody. Pod tým treba rozumieť, že v podstate súhlasil s demontážou Matejovho systému. Tým si akoby zviazal ruky, pretože sám už fakticky nemohol robiť nič. Ešte ako českému kráľovi mu prischla prezývka "Dobře" /niekedy v poľskom podaní "Dobrzse"/, pretože na väčšinu požiadaviek automaticky odpovedal týmto slovom, alebo latinsky "Bene".
RICHTÁRI, BISKUPI, PRIMASI
V rokoch panovania kráľa Vladislava Jagellonského stáli na čele mesta títo muži: v roku smrti Mateja Korvína, voľby jeho nástupcu a obliehania Košíc Jánom Albrechtom to bol Ján Russdorffer, už štvrtýkrát vo funkcii /predtým v rokoch 1479, 1480 a 1489/. Na čele mesta ostal aj počas roka 1491. Je jasné, že osvedčeného richtára počas obliehania a následného ohrozenia Košičania nemenili, ba je otázne, či sa v tom čase konali voľby magistrátu v normálnom termíne, teda hneď na začiatku roka. V roku 1492 sa do čela mesta dostal jedinýkrát Štefan Irmesch. Na rok 1493, 1494 a 1495 ho nahradil Juraj Schwarcz, a úrad si zopakoval ešte v rokoch 1510 a 1511. Richtárčil teda celkom päťkrát.
V roku 1496 sa stal košickým richtárom Juraj Gabrielis a zostal vo funkcii aj v rokoch 1497, 1498, 1503, 1506, 1507, 1508 a 1509, celkom teda osemkrát. Novým mužom na čele mesta sa v roku 1499 Ján Opitzer, no v úrade sa zohrial iba jediné volebné obdobie. Počas prelomu 15. a 16. storočia si Košice vyvolili za richtára Juraja Sybenburgera. Úradoval v rokoch 1500, 1501 a 1502. Ďalší nový muž, Michal Kukelbrecht, sa stal richtárom na rok 1504 a potom ešte 1505, 1514, 1515 a mnoho ďalších volebných období, celkom dvanásťkrát, no osem rokov mimo obdobia vlády kráľa Vladislava II. Posledným "vladislavským" richtárom sa stal na roky1512, 1513 a 1516 Matej Greff. V roku 1516 kráľ Vladislav zomrel.
Mená košických dómskych farárov tej doby ešte nie sú súvisle známe. Jágerskými biskupmi v tých časoch boli Urban Dóczy /27. 4. 1487 až jar 1491/, Rodrigo Borja 1491, Ascanio Sforza 1492, Tomáš Bakóc /jún 1497 až 20. 12. 1497, od roku 1493 správca diecézy/, Hipolyt d´Este /správca diecézy 20. 12. 1497 až 3. 9. 1520/. Ostrihomskými arcibiskupmi boli Hypolit d´Este /21. 5. 1487 až 1497/ a Tomáš Bakóc /20. 12. 1497 až 11. 6. 1521/. Upozorňujem tých čitateľov, ktorí budú uvedené údaje porovnávať s knižkami doktora Wicka, že mojim prameňom bola historicky presnejšia Chronologická príručka Gustáva Fridricha.
Z ČOHO OBNOVIŤ DÓM?
Po oboch poľských obliehaniach sa najväčšou starosťou Košičanov stala obnova delostreľbou poškodeného dómu svätej Alžbety. Poškodenia museli byť značné, pretože mestu trvalo roky, kým na ne zohnalo dostatok financií. Pravda, pôsobil tu aj ten faktor, že vojny s Jánom Albrechtom Košice ekonomicky veľmi poškodili. Mesto načas schudobnelo a naviac muselo prednostne dať ako tak do poriadku poškodené domy a hradby. Veď kto by sa vtedy mohol spoľahnúť na toľkokrát porušované mierové zmluvy s Jánom Albrechtom. Zhodou okolností však mal mier v Hornom Uhorsku trvať tentokrát až do roku 1528.
Kráľ Vladislav si nepochybne uvedomoval nedobrú ekonomickú situáciu mesta, pretože už 28. marca 1492 napísal z Budína Jágerskej kapitule list, v ktorom jej nariadil použť pozostalosť farára magistra Martina na obnovu dómu. Košický farár Martin práve v tom čase zomrel a nezanechal po sebe závet. Ibaže majetok jedinej osoby nemohol na opravy stačiť a tak sa mešťania obrátili s prosbou v tejto veci na osobu skutočne najpovolanejšiu, samotného pápeža Alexandra VI. Ten to vyriešil spôsobom typickým na vtedajšie časy povolením predávať v prospech dómu úplné odpustky. Stalo sa tak pápežskou bulou vydanou 30. augusta 1494.
Samotný predaj odpustkov je v podstate nemorálnosť a spolu s inými neduhmi, ktoré vtedy v cirkvi panovali, viedol o niekoľko rokov k vzniku Lutherovej reformácie. Odpustková akcia však mala v prípade košického dómu úspech, no tentoraz zdržala jeho obnovu morová epidémia zúriaca v meste niekedy pred rokom 1496. Oprava dómu sa však nakoniec v rokoch 1496 a 1497 zrealizovala. Zhostil sa jej majster staviteľ Mikuláš Krompholcz z Nissy a stála dvetisíc zlatých. Podľa iného prameňa to bolo takmer sedemtisíc zlatých. Na pamiatku udalostí vedúcich k oprave vsadili do severnej steny kostola jednu z delových gúľ, ktoré Poliaci vrhali na mesto. Naviac vytesali do západného priečelia nápis: ANNO 1491 OBSIDIO ERAT URBIS KASSA PER ANNUM V roku 1491 trvalo rok obliehanie mesta Košice.
Samotná rekonštrukcia dómu bola zvečnená na rímse jeho západného priečelia ďalším latinským nápisom /uvádzame iba jeho slovenský preklad/: Ja, Mikuláš Krompholcz Nissy, som v roku Krista 1497 opravil hornú vežu a všetky tri štítové múry, ktoré boli poničené za obliehania poľským kráľom Albrechtom. Keďže počas tejto opravy inštalovali na dóm aj vežové hodiny, pokračoval nápis takto: Hodiny boli pridané v časoch farára doktora Jána Croma a správcu /kostola/ Jána Czimmermana z Olcnavy. Tieto vežové hodiny boli vraj viditeľné z každej strany a skonštruoval ich akýsi Václav z Prahy.
ALEXANDROVA BULA
Originálny text buly pápeža Alexandra VI. mi nie je známy, no i to, čo z nej poznám sprostredkovane, stojí za povšimnutie. Regest čiže stručný výťah z tejto buly, publikoval v roku 1904 doktor Czaich v časopise Történelmi tár /Historický zborník/ a neskôr bol publikovaný aj v slovenskej verzii knižky doktora Wicka o dejinách košického dómu. Väčšia časť tam citovaného textu sa týka staršej buly pápeža Bonifáca IX z roku 1402, ktorú sme už v minulosti citovali v súvislosti s panovaním Žigmunda Luxemburského. Úvod tohto textu je trochu zmätený, pretože z neho akoby vyplýval názov Alexandrovej buly z roku 1494 Universis Christifidelibus /Všetkým veriacim v Kristu/, čo je však názov Bonifácovej buly z roku 1402. Zároveň z neho nie je jasné že košický dóm v roku 1494 je dávno inou a novou stavbou, ako vyhorený farský kostol spomínaný v bule z roku 1402.
Tá pre nás skutočne zaujímavá časť regestu znie: Keďže spomenutý kostol /košický dóm/ za obliehania Košíc poľským kráľom Albrechtom /vieme, že vtedy ešte nekraľoval/ utrpel značné škody, prišiel o svoje majetky a jeho budovu tam panujúce silné vetry veľmi poškodili, takže následkom vojen sa bolo treba obávať jeho zrútenia /to je jasne prehnané tvrdenie/, na prosbu košického richtára, prísažných, všetkých veriacich a uhorskej a českej kráľovnej Beatrix, povolil pápež Alexander VI. úplné odpustky veriacim, ktorí svoje hriechy úprimne oľutujú a vyspovedajú sa, a ktorí na najbližší sviatok Nanebovstúpenia Panny Márie pobožne kostol svätej Alžbety navštívia, alebo prispejú na jeho stavebné trovy.
Zmienka o poškodení silnými v Košiciach panujúcimi vetrami môže byť vyvolaná správami o silnej víchrici na začiatku roka 1491. Tá mohla postŕhať šindľovú strechu dómu. Zaujímavá je tiež zmienka o angažovaní kráľovnej Beatrix v tejto akcii. Ešte asi nepochopila, že Vladislav to s ich manželstvom nikdy nemyslel vážne. Zaujímavo je tiež stanovený termín predaja odpustkov. Je to jediný možný deň, vzhľadom na termín vydania buly 15. august 1495. Že by za ten jeden deň vyniesla akcia potrebné množstvo financií? Alebo je regest v tomto mieste zle preložený?
LEVOČSKÉ JEDNAČKY
Vráťme sa však o pár rokov späť, k bežným každodenným udalostiam mesta. V roku 1494 navštívil kráľ Vladislav Košice až dvakrát. Na jar sa tu stretol s delegáciou poľských pánov, s ktorými potom odišiel do Levoče, kde sa za účasti jeho mladšieho brata Alexandra, ako vyslanca nového poľského kráľa Jána Albrechta /nám smutne známeho/, konali rozhovory o tom, ako upraviť vzťahy medzi Uhorskom a Poľskom. Rokovačky boli kvôli rôznym parádam a hostinám pre kráľa hlavne finančne náročné, takže zostal bez peňazí. Svoje momentálne "suchoty" sa snažil riešiť v Košiciach. Tutkó to opisuje takto:
Vracajúc sa z Levoče mal kráľ v Košiciach poradu s magnátmi a v rozpore s korunovačným sľubom vyrúbil daň vo výške jednej zlatky od pozemku každého poddaného, mimo pozemkov veľkňazov a magnátov zástavníkov. Pre toto samovoľné zdanenie sa v niekoľkých župách začalo znepokojovať zemianstvo, tvrdiac, že podľa dohody patrí vypisovanie daní do kompetencie krajinského snemu. V nepokojoch a zmätkoch boli viacerí vyberači daní zabití.
No boli aj také časti krajiny, kde sa odpor proti tejto staronovej dani prejavil oveľa ostrejšie. V Sedmohradsku sa dokonca zemania otvorene vzbúrili a ich rebéliu udusili iba za osobnej účasti samotného kráľa a krutým zásahom vojvodu Drágfyho. Výraz staronovej sme nepoužili náhodne. Jednozlatkovú daň totiž svojho času zaviedol Matej Korvín, čím "vydupal" kráľovské príjmy na štvornásobok, oproti pôvodnému stavu. Práve táto daň ležala šľachte najviac v žalúdku, pretože Matej ju vyberal podľa svojej potreby hoci aj trikrát ročne. A tak sa zemianstvu ani netreba čudovať. Čo keby tento nový kráľ chcel zavádzať staré Matejove móresy? To v žiadnom prípade!
Tex a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Kráľova nová žena a košický nový erb
Šokovaný a rozhorčený poľský magnát zahodil svoj prevzácny oblek, pokrytý perlami a drahokamami
Zápoľský triumfoval s jediným diamantom
Už v časoch, keď sa uhorským kráľom stal Vladislav II. Jagellonský, špekuloval magnát a palatín Štefan Zápoľský, ako by na tento trón dosadil seba, prípadne svoj rod. Hlavnou zámienkou bolo, že by tak na tróne zasadol "domáci" kráľ a povedzme si, že takáto myšlienka mala v Uhorsku vždy sympatie a živnú pôdu u veľkej časti šľachty. Na ilustráciu uhorských pomerov odcitujeme na tomto mieste dve epizódy popisované Jánom Baptistom Trsťanským. V čase, keď sa odohrala prvá z nich, zdanlivo sa Košíc netýkala, ale už Trsťanský chápal, že iba zdanlivo.
"Do voľby nového kráľa zasahovali viaceré strany. Zápoľského strana získala veľkú obľubu a neskôr aj výdatne Košičanom pomáhala, zároveň však spôsobila najviac starostí. Asi v tom istom čase boli za Štefanom Zápoľským vyslaní do Viedne dvaja dôverníci. Keď ich uvidel vyzdvihol v náručí svojho trojročného synčeka Jána a prehlásil: Keby si bol synak už takýto vysoký, dal by som ťa Uhrom za kráľa". Zhodou okolností sa tento synček uhorským /vzdoro/kráľom stal. Ale za akých okolností! A koľké trampoty a škody z toho pre Košice vyplynuly!
Druhá historka je z roku 1494: Pri príležitosti veľkej slávnosti, keď sa v hornom Uhorsku, v Levoči, osobne zišli a hostili obaja bratia, správal sa Štefan Zápoľský ako rozhodujúci sudca a predvádzal väčšiu nádheru, než bola kráľovská. Každý deň sa predstavil v sprievode svojej jazdeckej milície v inom úbore, vždy v hodnote tri, alebo aj viac tisíc zlatých. V porovnaní so Zápoľským bola chudoba oboch kráľov až príliš viditeľná. Predvídaví v tom však videli záhubu preslávnej vlasti, čo sa aj stalo a potom museli Košice veľmi trpieť. Na umravnenie arogantného palatína predstavil sa aj poľský magnát pokrytý až nadmieru perlami a drahokamami. Zápoľský ho však tromfol v jednoduchom obleku s jediným drahokamom diamantom ktorý však hodnotou prevyšoval všetko, čo na tamojšej slávnosti bolo, a ktorý pochádzal z klenotnice Mateja Korvína. Takto odetý natoľko šokoval Poliaka, že ten v rozhorčení svoje vzácne šaty zahodil. Košice mali už zakrátko spoznať palatínovho syna Jána Zápoľského.
Existuje viacero dobových opisov, ktoré podávajú kráľa Vladislava ako v podstate chudobného panovníka. Veľakrát vraj nemal ani len hotovosť na vedenie svojej budínskej "domácnosti". Počas panovania vraj rozdal či prenajal skoro všetok kráľovský majetok. Ba dokonca už v tej dobe existovalo čosi ako nevýhodná privatizácia. Jej príkladom je nájom stredoslovenských baní rodine Turzovcov za smiešne peniaze. Tí z neho nesmiene zbohatli, kým kráľ ostal do smrti bez prostriedkov.
Autor: ZUCCHERO - & CO.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
