Samovražda - zúfalý výkrik osamelých?
Počet dokonaných samovrážd, teda tých, ktoré sa končia smrťou, sa udáva v počte prípadov na 100 000 obyvateľov. Na Slovensku je toto číslo asi 18, približne rovnako sú na tom Spojené štáty. V krajinách na severe Európy (Švédsko, Fínsko, Nórsko) je táto cifra dvojnásobne vyššia. Extrémnym prípadom je Maďarsko, kde umiera samovraždou v priemere 50 - 60 ľudí zo stotisíc...
V Karolových spomienkach sú tie momenty stále živé. Pamätá si každý detail. Po tom, ako ho priviezli do nemocnice a zmátožený vybľabotal, že pojedol dve tuby liekov na spanie, ho niekam odniesli. Lekár najprv rozdrvil v pollitrovom pohári obrovské kvantum piluliek živočíšneho uhlia, potom ho dlho dôkladne miešal. Nakoniec mu prikázal, aby to všetko vypil. Šlo to ťažko. Karola napínalo už vtedy, keď si pohár dával k ústam. Pár sekúnd potom, ako obsah vpratal do seba, začal šialene dáviť. Pár hodín predtým sa už druhýkrát pokúsil o samovraždu...
Znova sa podreže, alebo skočí...
Pri návšteve u 35-ročného Karola je hneď jasné, že do jeho bytu sa nik nepohrnie. Neuveriteľný neporiadok, všade rozhádzané šaty, popolník kopcovito plný a ohorky cigariet popadané aj na dlážke. Domáci pán aj pri letmom stretnutí na ulici musí vyvolávať negatívne myšlienky. Chodí zanedbaný, zarastený, dlhé tmavé vlasy bohato popretkávané sivými nitkami si umýval možno pred rokom.
"Komu sa nepáči, nech ma nechá tak," so svojskou logikou ospravedlňuje svoj životný "štýl". Žije zo dňa na deň, berie invalidný dôchodok. Pár dní po výplatnom termíne nemá už ani korunu, túla sa po meste a ak stretne či i len vzialene zmámeho človeka, bez ostychu si pýta cigaretu, alebo dvacku. "Tento štát na mňa zvysoka serie. Len nech mi niekto povie, ako mám existovať. Každé ráno sa prebúdzam s myšlienkou, že ten môj život stojí za hovno. A že ho konečne skončím."
Prvýkrát si vo svojom pelechu podrezal žily vo vani. Našťastie, voda začala presakovať do bytu pod ním a sused zburcoval záchranku. "Bolo to vtedy o chlp," rehoce sa Karči a o celej udalosti referuje, akoby to bol iba nevinný žartík: "V tom čase som mal po rozvode a moja ctená bývalá robila všetko pre to, aby mi život ešte viac osladila. Podala na súd návrh, aby mi zakázal stretávať sa s deťmi. A ctihodní sudcovia jej dali zapravdu!"
V skutočnosti Karčiho bývalá manželka iba reagovala na jeho výčiny. Veľakrát si prišiel po deti opitý sťa čík. Ak ich s ním matka nechcela pustiť, spravil pre susedov hlasný teatrálny výstup. Plný vulgárnych nadávok, vyhrážok, asi tri razy ju aj poriadne udrel. Jeho deti mali vtedy 6 a 3 roky. Už päť rokov ich nevidel, prestali v jeho živote existovať. "Oni sú predsa extra, za otca by sa hanbili. A ja nemôžem exmanželku ani cítiť, fakt by som jej ublížil. Mňa už nič nebaví, ostalo mi pár kamošov, ktorí sú ochotní strčiť mi pri stretnutí s nimi dvacku, alebo aspoň desiatku do ruky. Dotretice všetko dobré! Je len otázkou času, kedy sa znovu podrežem, alebo skočím z tohto balkóna..." vykladá. Cez okno jeho brlohu vidno Košice z 10. poschodia ako na dlani.
Naznačujúce príznaky
"Existujú viaceré príznaky, naznačujúce, že človek môže premýšľať o nešťastnom rozhodnutí vziať si vlastný život," vysvetľuje Prof. Dr. Jozef Kafka, bývalý prednosta Psychiatrickej kliniky FNsP na Tr. SNP. Počas svojej dlhoročnej praxe sa stretol s desiatkami pacientov, ktorí sa pokúsili o samovraždu. Veľa z nich trpelo depresiami. Nejeden ukončil svoj život. "Prvým príznakom depresie je nespavosť. Človek buď nemôže vôbec zaspať, alebo sa prirýchlo budí. Druhým je nechutenstvo - postihnutý človek prestáva prijímať potravu."
Na Karolovi sú oba príznaky neprehliadnuteľné. Je vychudnutý na kosť, krvou podliate oči má zapálené. "Stáva sa, že nespím aj týždeň. Iba fajčím jednu od druhej, pozerám telku a sledujem budík, kedy konečne bude ráno. Cítim sa tak, akoby som bol sám v celom vesmíre..." Pred rokmi bol Karol vysokoškolák s normálnym, usporiadaným životom. Dnes je totálne na dne. Nechce žiť.
"Ľudia, ktorí uvažujú o samovražde, sú často apatickí, skľúčení, ich povaha sa výrazne mení. Nie sú schopní začať nejakú prácu, vyhýbajú sa akejkoľvek činnosti." upozorňuje na veci, ktoré by si mali blízki všimnúť J. Kafka. Karči je celkom iný prípad. Neprestajne je naložený v alkohole a často sa chová agresívne voči úplne neznámym ľuďom.
"Príbuzní by mali zvoliť ľudský, empatický prístup. Ten zmôže oveľa viac, než direktívy. Ak sme k človeku, ktorý myslí na samovraždu, prísni, hoci aj v dobrej viere, že je to pre neho prospešné, môžeme dosiahnuť pravý opak. Človek vykoná zo vzdoru niečo, čo nechceme. Žiaľ, v našej spoločnosti chápanie iných, vcítenie sa do ich bolestí, rozhodne nie je bežné. No to je už iná kapitola..." poznamenáva Prof. Kafka.
Linka nádeje
Záchranným lanom môže byť v každej situácii Linka nádeje. Psychológovia si berú nočné služby popri svojej bežnej klinickej práci a buďte si istí, že z nich nezbohatnú. Robia to radi a zaslúžia si úctu za túto "dobročinnosť".
"Každý telefonát, každá prvá psychoterapeutická pomoc na Linke nádeje má svoje pravidlá a postupy," vraví klinický psychológ PHDr. Ľudovít Beleš, jeden z tých, ktorých hlas sa ozýva v slúchadle po zavolaní na Linku nádeje. "Vieme pomerne spoľahlivo určiť, či ide o vtipkovanie, alebo volá človek, ktorý momentálne vníma svoju situáciu ako veľmi zložitú. Nemálo ľudí realita ich života nasmeruje k uvažovaniu tohto typu - teda k samovražde. My, psychológovia, nemáme problém odlíšiť fiktívne problémy od reálnych."
Ľ. Beleš potvrdzuje neradostný trend - počet i závažnosť emocionálnych problémov neustále stúpa. "Na Linku nádeje sa vo všeobecnosti obracajú ľudia, ktorých situácia je ťažká. V prípadoch samovražedného uvažovania sa snažíme, aby človek videl problém inak, aby svoj postoj k budúcnosti mal možnosť prehodnotiť. Nerád konštatujem, že percento ľudí s duševnými problémami za posledný rok prudko narastá. Aj hovorov na linku je viac, aj pacientov, aj vážnych prípadov..."
So smrťou sestry sa vyrovnávala dlho
Alicin život kruto poznamenala rana osudu.
Má 32 rokov a je to inteligentná, atraktívna mladá dáma. No do peknej tváre sa nezmazateľne vpísala tragédia, ktorá postihla jej rodinu. Je stále slobodná, pred štyrmi rokmi prišla o jedného z najbližších ľudí. Jej o dva roky mladšia sestra spáchala samovraždu skokom z 8. poschodia.
"Stále som sa s tým vnútorne nevyrovnala," hovorí Alica a tmavé oči sa jej zalesknú zadržiavanými slzami. "Andrea bola na dne po nevydarenom vzťahu. Z muža, s ktorým si plánovala budúcnosť, sa vykľul cynický podvodník. Zlomilo ju to..." vzychne si Alica.
Celá rodina sa nešťastnej Andree snažila pomôcť, ale ona sa postupne uzatvárala do seba. Celé hodiny presedela vo svojej izbe, a iba pozerala do prázdna. Viackrát spomenula, že ju život prestal baviť, no nik z jej okolia si neuvedomil, že reálne uvažuje o odchode z tohto sveta.
"Do smrti si budem vyčítať, že som jej v tom nezabránila," tvrdí Alica. "V ten osudný deň som šla do neďalekého obchodu nakúpiť. Keď som sa vracala domov, pred blokom postával hlúčik ľudí. Začula som, že niekto vyskočil z okna. A potom som na chodníku zazrela mŕtve telo. Takmer sa mi zastavilo srdce, pretože som spoznala Andreine tepláky. V tej chvíli mi bolo jasné, že je to ona. Nestihli ju ešte prikryť. Dívala som sa na ňu z diaľky, no vedela som, že som stratila sestru..."
Alica sa niekoľko rokov po smrti sestry vyrovnávala s bolesťou a smútkom. Rodičia trpeli rovnako, so stratou dcéry sa dodnes vnútorne nevyrovnali. Vyčítajú si, že sú vinní za jej smrť. "Niekoľko mesiacov som žila samotársky, prakticky som nevychádzala z izby. Veľakrát som si pomyslela, že sa chcem pobrať za sestrou." vracia sa dozadu Alica. "Otec a mama stále smútili za Andreou, no zároveň mi dávali všetko, čo bolo v ich silách. Vnímala som ich lásku, starostlivosť. Ale keď som bola v byte sama, prichádzali trpké myšlienky. Vo chvíli, kedy prišli domov otec, či mama, nálada sa mi hneď zlepšila. Mala som v nich úžasnú oporu, hoci oni sami prežívali bolesť a smútok."
Všetci traja, rodičia i dcéra, si po niekoľkých rokoch uvedomili, že Andreu stratili, no ich vlastné životy musia ďalej žiť. Snažili sa vidieť veselšie stránky skutočnosti, venovať sa práci, záľubám. "Tá rana sa nikdy úplne nezacelí. Ale život sa nám všetkým opäť zdá pekný, tešíme sa z neho. Dávame si vzájomne lásku a úctu, a naša rodina je pevnejšia než kedykoľvek predtým." s pohnutím vraví Alica. Je z nej fešná žena, za ktorou sa obzrie asi každý muž. Má nových priateľov, teší sa z ich spoločnosti. No na priamu otázku, či vedia o tom, čo musela prežiť, odpovie nie. Veľký podiel na jej "premene" mali psychiatri a Alica sa hanbí priznať to aj pred ľuďmi, ktorí ju majú radi.
Za zahraničím našťastie zaostávame
"V našej spoločnosti, bohužiaľ, stále jestvujú predsudky voči ľuďom, ktorí potrebovali pomoc psychiatra," vecne osvetľuje Alicine "tajomstvo" J. Kafka. "My, odborníci, dokonca hovoríme o stigme, o znaku, ktorý si v očiach iných takýto človek nesie. Sú to ale ničím neodôvodnené postoje. Depresia ako častá príčina suicidálneho (samovražedného) správania, prichádza bez pričinenia človeka. Nie je podmienená jeho správaním."
Vo vyspelejších krajinách spomínané predsudky nejestvujú, ale samovraždy, pochopiteľne, áno. "Vysvetliť príčiny, prečo je v niektorých krajinách výrazne viac samovrážd sa nám zatiaľ nepodarilo uspokojivo vysvetliť. Vplyv môže mať klíma, zaužívaný životný štýl a množstvo iných faktorov. Sú to však iba domnienky. Zrejmé je však to, že vo väčších mestách je samovrážd oveľa viac, než na dedinách. V tomto smere sú aj Košice výrazne nad celoslovenským priemerom." priznáva prof. Kafka.
Možno je to prekvapujúce, ale ženy si siahajú na život častejšie než muži. Silnejšie pohlavie je "dôslednejšie" - v počte dokonaných samovrážd je tragická bilancia vyrovnaná. "Naše skúsenosti sú také, že ak niekto pokus o samovraždu prežije, zvyčajne sa už o ďalšiu nepokúsi. Pri psychických ochoreniach často dokážeme pacientovi účinne pomôcť a myšlienky na smrť z jeho mysle vypudiť. Pravda, sú aj výnimky." poznamenáva J. Kafka.
Pomaly sa však aj v tejto oblasti črtajú lepšie časy. Vznikajú krízové centrá, kde človek dostane komplexnú pomoc. Po medicínskej i sociálnu, ak ju naliehavo potrebuje. Kľúčovou podmienkou je to, aby depresívny pacient vyhľadal pomoc včas. Platí rovnaká jednoduchá úmera ako pri každej inej chorobe. Čím skôr sa začne s liečbou, tým väčšia je jej úspešnosť. Profesor Kafka racionálne, s miernym optimizmom opisuje aktuálnu situáciu: "Dnes už máme k dispozícii moderné, účinné farmaká, ktoré takéto stavy upravia, často aj úplne potlačia. Máme telefonické linky dôvery, kam môžu ľudia kedykoľvek zavolať. Pri druhom aparáte je nepretržite pripravený psychológ, ktorý poradí v akejkoľvek situácii. Krízové centrá zabezpečia nevyhnutné podmienky na normálnu existenciu tých, ktorí padli na sociálne dno a nevedia, či nemôžu si sami pomôcť."
Na konanie samovraha je veľa náhľadov. Jedni pohŕdavo vravia, že je to prejav slabosti, iní, rovnako jenostranní kvalifikujú samovraždu ako výlučné právo každého z nás. Pravda asi bude niekde uprostred. Priam filozoficky vystihol skrytú stránku konania samovraha český básnik Vladimír Holan. V jednej zo svojich básní vraví imaginárne, ešte nepočaté dieťa žene, ktorá si siaha na život: "Kto môže riecť - ak zomrieš, narodím sa sám...?
PLACKA 2
Dvadsaťšesťročný Košičan sa rozhodol riešiť vážny spor so svojou priateľkou radikálne. Náhodný chodec ho objavil obeseného na strome na Kavečianskej ceste.
Skokom z balkóna na ôsmom poschodí si vzala život 25- ročná žena z Košíc. Podľa známych trpela silnou depresiou. Zomrela bezprostredne po prevoze do nemocnice.
Pätnásťročný školák vyskočil na košickom sídlisku Ťahanovce z okna na šiestom poschodí a po páde na mieste zomrel. Dôvodom jeho konania vraj boli obavy z reakcie rodičov na jeho zlé vysvedčenie.
Nepochopiteľného činu sa dopustil chodec J.M., ktorý v Košiciach na Slaneckej ceste skočil rybičku priamo pod kolesá električky. Chodec mal obrovské šťastie, vážnu kolíziu s ťažkými zraneniami prežil.
Tesne po prepustení z cely policajného zaistenia si so samovražedným úmyslom strelil legálne vlastnenou pištoľou do hlavy 41-ročný muž, pracovník súkromnej bezpečnostnej služby.
Vyše osem hodín zamestnával políciu, hasičov a záchranku 23-ročný Košičan Róbert R. Vyliezol na strechu rodinného domu na Kórejskej ulici s úmyslom skočiť z nej.
Marián BETÍK
Autor: Čo do príručnej batožiny
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
