Evidujú ho na troch olympiádach, hoci na tretej, montrealskej, vôbec nebol

Olympiáda, to nie je "len" desaťtisíc športovcov vo farbách piatich kontinentálnych kruhov a ich odveká túžba prebojovať sa k jednej z medailí, prísahu skladajú aj účastníci hier dbajúci o to, aby sa v športových arénach bojovalo čestne, v duchu pravidiel a olympijských ideálov - rozhodcovia.

Nie je veľa Košičanov, ktorí v rozhodcovskom mundúre mali príležitosť okúsiť na vlastnej koži atmosféru posvätného sviatku športovcov. V našich spomienkach sa vrátime do sedemdesiatych rokov minulého storočia s mužom, ktorý dokonale ovládal všetky hmaty dovolené na zápasníckych žinenkách. Dnes už osemdesiattriročný Ladislav Mihók "pískal" na turnaji voľnoštýliarov i klasikov počas olympijských hier v Mexiku 1968, Mníchove 1972 a vlastne aj Montreale 1976... Aspoň podľa účastníckeho diplomu, podpísaného vtedajším šéfom Medzinárodného olympijského výboru Lordom Killaninom, ktorý visí na stene v jeho košickom byte. Ladislav Mihók je evidovaný ako účastník hier XXI. olympiády, hoci v Montreale nikdy nebol!

V jeden horúci júlový deň v roku 1976 bol medzi poslednou várkou československých športovcov odlietajúcich z Prahy za more. Oblečený v olympijskej rovnošate, s kufrom v ruke, po odbavení cestovných formalít čakal už len na pokyn do lietadla nastúpiť. "Vtedy sa ozvalo z reproduktorov v letištnej hale, že soudruh Mihók nikam neletí... Nebral som to tragicky, aj keď ma to, samozrejme, veľmi mrzelo. Vedel som, čo za tým asi je. Vo zväze sa už trochu medzi sebou hašterili Česi so Slovákmi, panovala závisť, kto na olympiádu pôjde a kto nie. Moje odvolanie zdôvodnil predseda zápasníckeho zväzu tým, že som sa vraj nezúčastnil rozhodcovských seminárov... Som však registrovaný ako účastník montrealskej olympiády..."

Tak kuriózne Ladislav Mihók končil pozvoľna kariéru medzinárodného arbitra.

Ešte i dnes je hrdý na malú čiernu knižočku, ktorú vytiahol zo šuplíka. Otvárala mu cestu do sveta. Na majstrovstvá Európy, sveta, olympijské hry, o medzinárodných turnajoch ani nevraviac. Stojí na nej zlatým napísané - FILA JUGE - ARBITRE INTERNATIONAL. Registračné známky mu tam lepili od roku 1962, keď sa stal prvým slovenským medzinárodným zápasníckym rozhodcom vôbec. "Nevravím, že to bolo jednoduché, urobiť teoretické i praktické skúšky a hotovo. Aj vtedy človeku prospelo, keď sa poznal s niektorými členmi FILA (Medzinárodná zápasnícka federácia - pozn. red.). Ja som poznal sekretára federácie, bol z Juhoslávie a ovládal aj maďarčinu (na vysvetlenie, L. Mihók je rodák z Lučenca, takže maďarčina mu bola druhým rodným jazykom), priatelil som sa aj s maďarským trénerom Maturom, tiež členom FILA. Bolo to k prospechu veci, ale na výsledky skúšok pred komisiou to určite vplyv nemalo. Na získanie medzinárodnej triedy musel človek niečo vedieť."

Ladislav Mihók dodnes doma opatruje rozhodcovský odznak FILA. Už sa trošku rozpadáva, bolo ho treba zlepiť. Veď čosi aj zažil pripnutý na bielej košeli medzinárodného rozhodcu. Takýto výhľad mal na kusisko sveta, čo spolu prechodili. "Až na Portugalsko, Španielsko a Francúzsko, celú Európu." Ligotal sa pri svojej premiére na svetovom šampionáte v Manchestri v roku 1964, majstrovstvách Európy v Essene a Skopje, keď ho L. Mihók starostlivo zabalil do batožiny pred ďalekou cestou - na olympijské hry do Mexika.

"Bolo to niečo fantastické, národa a národa, čo sa v Mexiku zišlo. Pamätám si, že na slávnostnom otvorení sme pochodovali v tmavomodrých oblekoch. Od A po Z nás obliekol ČSZTV, ale vreckové sme dostali aj od FILA. O stravu sme mali postarané, takže čosi zvýšilo aj na suveníry. Dovliekol som si odtiaľ velikánske sombrero, na ktoré sa mi podpísali naši športovci. A pre manželku akúsi veľkú, drevenú varechu, vraj z mexickej kuchyne. V našej však nikdy nebola, od môjho návratu stále visí iba na chodbe."

Zápasnícki rozhodcovia majú smolu v tom, že olympijský turnaj trvá prakticky od prvého do posledného dňa, treba pískať a bodovať ako klasický, gréckorímsky, tak aj voľný štýl. Času vybrať sa niekam do mesta, alebo na iné športovisko niet. "A tak je vlastne mojím najväčším zážitkom z Mexika mimo žineniek monzúnová búrka, pred ktorou sme pri odchode z olympijskej dediny nestihli ujsť a museli na slnku sušiť ´vyprané´ oblečenie."

FILA nasadila Ladislava Mihóka do role hlavného rozhodcu na sedemnásť duelov, ďalšie si odkrútil ako bodovací. "Nemal som väčšie problémy pri vedení zápasov, až na jeden protest. Tuším, že vo ´welterke´ sa bili o postup do finále Rumun s Fínom. Fínska výprava podala protest, že som neodpískal to, čo chceli a videli oni. Lenže technická komisia fotila a hodnotila každý súboj a nenašla ani jediný moment, kde by som spravil chybu. Vedúci fínskej výpravy sa mi potom prišiel poďakovať... V Mexiku sa mi páčili diváci. Aj keď zápasníkov nemali dobrých, tomuto športu oduševnene fandili. Súťažilo sa v nádhernej, velikánskej hale, ešte nikdy som nezažil, aby vedľa seba boli štyri žinenky. Rozhodcovský zbor bol veľmi dobrou partiou, iba Američania chodili okolo nás s nosom hore. Ale aj s nimi som sa priatelil."

Keď jeden z najlepších slovenských zápasníckych arbitrov porovnáva obe olympiády, na ktorých sa zúčastnil, bez váhania povie: "Tá mexická bola krajšia, v každom prípade." Možno aj preto, že počas dvoch týždňov v Mníchove prežil s účastníkmi hier aj "čierny deň". Tá krvavá historka s teroristami a ich izraelskými rukojemníkmi je dostatočne známa. "Vtedy to na všetkých veľmi zapôsobilo. Rozhodcovia bývali mimo olympijskej dediny, ale deň pred tým piatym septembrom som tam bol na návšteve i s jedným izraelským kolegom. Pochádzal zo Zakarpatia, z Berehova a boli sme dobrí priatelia. Ak si dobre spomínam, volal sa Goldstein. Vravím mu - Jozef, poď ideme už domov. On, že nejde, že tam zostane, pri svojich. Na druhý deň ráno sme boli na ceste na váženie pretekárov a keď sme boli pri dedine, videli sme, že celý pavilón, kde bývali izraelskí športovci, bol obsadený kukláčmi. Netušili sme však čo sa deje a tak sme pokračovali v ceste na váženie. Až keď neprišli izraelskí zápasníci, dozvedeli sme sa pravdu. Arabskí teroristi rokovali s vládou i olympijským výborom, neúspešne. Všetko vyvrcholilo krvavou drámou. Zahynuli niekoľkí vzpierači, boxeri, trénera zápasníkov zabili ako prvého. Olympijská dedina bola hore nohami, všetci sme boli šokovaní, čakalo sa, čo bude ďalej. MOV zvolal smútočné zhromaždenie na olympijskom štadióne a rozhodol, že hry budú pokračovať. Piaty september označil za čierny deň v histórii olympijských hier."

Aj v Mníchove bol košický arbiter v plnej permanencii, odpískal štrnásť duelov a s naším zlatým olympionikom Vítězslavom Máchom oslávil medailu aspoň tým, že ho sprevádzal na dopingovú kontrolu. "Bral som ho hneď zo žinenky, ledva som stihol svoj ďalší zápas. Veru, taký nabitý program sme mali. Aj tam sa to obišlo bez nejakých konfliktov, jeden sovietsky protest ani nestojí za reč. Azda iba preto, že ho hneď stiahli a jeden z ich činovníkov prišiel za mnou s darčekom, vázou s piatimi kruhmi a bolo na nej napísané: Za vysokoje sportivnoje masterstvo. Aj tú mám doma, ako pamiatku na Mníchov."

U Mihókovcov by ste ich našli dosť, vitrínka sekretára je plná cenných relikvií, odznakov a účastníckych medailí z každého významnejšieho turnaja. "Najcennejší pre mňa je kríž FILA, ktorý som dostal po olympiáde v Mexiku." Pre vyučeného pivovarníka (i jeho dvoch bratov) bolo zápasenie všetkým. Vraví: "Žil som pre zápasenie. Ale takisto pre robotu i rodinu. Manželku mám veľmi tolerantnú, hoci sa jej šport pre ktorý žijem vôbec nepáči. Nebola ani na jedinom zápasníckom stretnutí. Zmierila sa s tým, že je furt sama, keď som vo štvrtok vypadol, vrátil som sa domov až v pondelok. Ale nikdy mi to nevyčítala."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári