ročník na škole v USA

Prvé týždne chodila po škole s mapkou

Pozerávali ste seriál Beverly Hills 90210 a vravieli ste si - tým americkým študentom, tým je hej, keď majú také moderné školy. Či je študentom v Amerike naozaj hej, si na vlastnej koži vyskúšala košická stredoškoláčka Jarka Jóniová. Minulý rok nenastúpila do tretieho ročníka na gymnáziu na Poštovej ulici, pretože už v auguste odletela do USA, aby okúsila štúdium na tamojšej strednej škole v meste Cordin v štáte Kentucky. Vrátila sa pred prázdninami.

"Vidieť Ameriku bol môj detský sen. Raz som povedala, že tam chcem ísť a moja mamka ma vzala za slovo. Začala šetriť, aby som mohla ísť do USA študovať," prezradila nám Jarka. Samozrejme, že pred rokom nemohla len tak z ničoho nič nenastúpiť v septembri do skoly v Košiciach a jednoducho odletieť do Ameriky. "Potrebovala som povolenie od riaditeľa gymnázia, dohodli sme sa, že si mám vziať v USA predmety, ktoré sa vyučujú aj u nás a keď sa vrátim, urobím si rozdielové skúšky zo slovenčiny, z tej časti dejepisu, ktorá sa týka naši dejím a z ďalších predmetov, ktoré sa tam jednoducho študovať nedajú."

V domovskej strednej škole jej vyšli v ústrety a o záležitosti týkajúce sa priamo pobytu a štúdia v USA sa postarala agentúra. "Nemala som teda veľa vybavovačiek, o formality sa postarali za mňa, ja som už iba podpísala hotové víza. Chcela som pôvodne ísť na Floridu, agentúra mi hľadala vhodnú rodinu práve v tejto časti USA, no nepodarilo sa. Povedali mi, že ma čaká rodina v Kentucky, a tak som v auguste odletela," spomína si Jarka.

Stratená v Chicagu

Cesta k novej rodine a do novej školy nebola vôbec jednoduchá. Stratiť sa v Chicagu totiž nie je žiadna sranda, najmä keď v meste nepoznáte ani živú dušu... "Ako Slovenka som šla jediná iným lietadlom ako ostatní študenti a v Chicagu na mňa nikto nečakal. Stála som na letisku tri hodiny a nevedela som čo mám robiť. Mala som iba na papieriku napísaný názov hotela, v ktorom som mala bývať. Opýtala som sa nejakých ľudí, čo robiť. Poradili mi ísť autobusom z letiska, ten ma odviezol až k hotelu. Keď som sa tam objavila, tak na mňa ľudia z agentúry pozerali ako na prízrak. Čakali ma totiž pri inom dolete a keď som neprišla, mysleli si, že som zmeškala lietadlo."

Aby sa Jarke nezdalo, že ju Amerika potrápila hneď v prvý deň málo, aj na ďalšom letisku, kde ju už mala čakať ´jej´ rodina, pre ňu nik neprišiel. Nastal komunikačný šum a čakali ju až o deň neskôr. "Zavolala som do agentúry a o chvíľu si prišli pre mňa príbuzní rodiny, ku ktorej som mala ísť bývať. Na druhý deň ráno však už prišli Bruce a Cindy a vzali ma do Cordinu."

Stali sa na takmer celý rok jej náhradnými rodičmi a navyše prišla jedináčik Jarka k súrodencom - Mattovi a Jane. "Oslovujem ich brat, sestra, otec a mama. Na rodinu som mala veľké šťastie. Majú takzvaný Bed&Breakfast - čiže niečo ako motel, ale na lepšej úrovni a v krásnom prostredí s jazierkom, obaja rodičia navyše aj pracujú. Ja som dostala vlastnú izbu, ktorá bola aspoň tri krát väčšia ako tá moja v paneláku v Košiciach. Na jazere mali kačky, na záhrade troch psov. Chvíľu mi však trvalo, kým som si zvykla. Chýbala mi rodina, kamaráti. Moja nová rodina ma však podržala, pomohli mi adaptovať sa."

Najhoršie bolo ísť do novej školy, nikoho v nej nepoznala, všetci hovorili cudzou rečou... "Dostalo ma na starosť jedno dievča, ktoré mi všetko poukazovalo. Škola bola niekoľkokrát väčšia ako naša a prvé dva týždne som chodila po chodbách s mapkou, lebo som netušila, kde sú aké učebne. Navyše, chodby boli veľmi úzke, prestávka na presun medzi triedami iba päťminútová, a tak v škole zvnikali doslova ´zápchy´. Stále som meškala na hodinu, no tolerovali mi to. Potom som sa naučila, ako sa počas pár minút presunúť čo najrýchlejšie po škole."

Jarku trošku prekvapil aj systém vzdelávania, ktorý je v Amerike veľmi odlišný od nášho. "Potrebujete iba tri roky matematiky a je na vás, počas ktorých ročníkov budete tento predmety študovať. Podobne je to aj s inými predmetmi. Biológia či fyzika sa učia dokonca iba rok. Úroveň vedomostí žiakov je určite nižšia ako u nás. Ja som sa prakticky celý rok nepotrebovala učiť, čerpala som z vedomostí, ktoré som nadobudla ešte na našom gymnáziu."

Na testoch používajú poznámky

Vyučovacia hodina trvá 55 minút a väčšinou je to akási prednáška, počas ktorej si žiaci robia poznámky. Po prebraní určitého tématického celku píšu testy, na ktorých dokonca môžu používať poznámky! "Učitelia to berú tak, že keď si žiak robí poznámky, tak je to prejav jeho snahy, a preto si zaslúži ich používať počas testov. Ústne skúšanie tam nepoznajú a ak sa učitelia so žiakmi bavia, tak len na špeciálnych hodinách - diskusiách."

Školský rok sa začína v USA v auguste a končí v máji a vyučuje sa rovnako ako u nás - od pondelka do piatka. "Nemajú prázdniny počas veľkonočných sviatkov, zase však oslavujú prezidentov deň, deň Martina Luthera Kinga a podobné sviatky. Majú rovnako jarné prázdniny. Stačí však, ak trochu nasneží, prestanú premávať školské autobusy a je voľno." Voľno, ktoré však takto vznikne, sa nadrába v júni. To nie je bohviečo... Navyše je stredoškolák bez auta v USA takmer odpísaný. "Nefunguje tam nič také ako naša MHD. Ak by som šla do školy autom, som tam za 15 minút, ale školským autobusom - jedinou možnou dopravou - mi to trvá 70 minút. Ide po všetkých uličkách a zbiera žiakov. Vstávala som preto o šiestej a v autobuse dospávala. Škola sa končila o 14.45 takže kým som prišla domov, bol už večer."

Všetci žiaci v USA ovládajú najpoužívanejší svetový jazyka a do štúdia ďalších sa im veľmi nechce. "Iba dva roky sa učia po španielsky alebo francúzsky ale aj tak týmito jazykmi potom nevedia rozprávať. Boli prekvapení, že ja som sa na škole učila anglicky aj nemecky a ešte viac, keď prišli na to, že viem hrať aj na klavíri." Na Slovensku patrí Jarka medzi tisíce študentov, ktorí sú rovnako vzdelaní a šikovní, no v porovnaní so študentami v USA bola hviezda...

"Študovala som v kraji, ktorý je vlastne vidiekom a miestnych mladých škola zaujíma dovtedy, kým získajú diplom, čiže za sebou majú niečo ako maturitu. Potom sa rovno zamestnajú a založia si rodinu. Už sedemnásťroční sa ženia a vydávajú a na vysokú školu už nejdú preto, že sa staraú o rodinu. Nájdu sa však aj takí, ktorí si vezmú čo najviac a najťažších predmetov, pracujú na sebe a idú na vysokú školu. V tomto je to asi rovnaké ako u nás."

Aj keď vo všetkých amerických filmoch sú najväčšími hviezdami na škole roztlieskavački a hráči amerického futbalu, s preferovaním týchto študentov sa Jarka nestretla. "Sú to obyčajní študenti. Je však pravda, že každý piatok sa hral veľký futbalový zápas, na ktorý chodili všetci študenti. Študenti sa spájajú do rôznych športových tímov, klubov vedy či francúzskeho klubu a podobne a chodia spolu na výlety. Ja som bola členkou zboru, doprevádzala som dievčatá hrou na klavír. V zbore som si našla aj nalepšiu kamarátku - Brendu. Spolu sme trávili čas väčšiou len tak, že sme sa navzájom navštevovali."

Vďaka zboru sa však Jarka dostal aj do Atlanty, kde sa ´vyšantila´ na kolotoči. "Taký obrovský kolotoč som nikde predtým nevidela. Skúsila som jednu atrakciu, na ktorej som visela dolu hlavou, krútilo ma na všetky strany a príšerne som sa bála. Keď to skončilo, mala som chuť skúsiť to znovu. Pred vstupom však stál rad, v ktorom by som musela čakať minimálne hodinu..."

Ďalšie zaujímavosti USA si obzrela Jarka spolu so svojou ´dočasnou´ rodinou, ktorá ju brávala na výlety. "Boli sme v Južnej Karolíne, obzreli sme si tam bažiny. Neďaleko nášho mesta boli vodopády, ktoré patria k najväčším v USA. Pri nich je jediné miesto na svete, kde za splnu mesiaca možno vidieť mesačnú dúhu. Je krásna biela."

Žijú na fastfoodoch

Jarka sa musela v USA desať mesiacov stravovať a overila si fámy o tom, že všetci Amečicania žijú na fastfoodoch. "Aj rodičia, ak mali veľa práce, priniesli z reštaurácie večer domov hamburgery. Keď som si prvý krát dala cheesburger, myslela som, že mi dajú do žemle vyprážaný syr. Namiesto toho tam bolo mäso a jeden plátok syra. Tiež ma prekvapilo, že tam nemajú normálny chlieb. Na ten som sa veľmi tešila cestou domov. A nepripravujú takmer vôbec obyčajné bravčové mäso, viac kuracie a rybu a používajú veľké množstvá mletého mäsa..." Na druhej strane si Jarka obľúbila americké kukuričné placky, ktoré sa robia z múky a kyslého mlieka.

Typické obrázky, ktoré poznáme všetci z amerických komédií sa mladej Košičanke naskytli po sviatkoch, keď boli v obchodoch výpredaje. "Najmä po ´vďakyvzdaní´ sú v obchodných centrách 50 až 70 percentné zľavy a vtedy to vyzerá naozaj ako vo filmoch. Ľudia čakajú pred obchodmi od skorého rána, aby boli vo vnútri medzi prvými, lietajú ako šialení medzi regálmi a naťahujú sa o tovar. Aj ja som takýto výpradaj skúsila na vlastnej koži, vstávali sme o šiestej, aby sme v obchode boli čo najskôr."

Jarka dúfala, že si Ameriku užije znovu, rodina jej ponúkla, aby sa vrátila a doštudovala na tamojšej škole. Stačilo by jej vybaviť víza a kúpiť si letenku. Odlet si naplánovala na koniec júla. Ostáva však na Slovensku... "Len pred pár dňami som sa však dozvedela, že škola v Cordine nedostala akreditáciu na to, aby som mohla u nich zmaturovať. Ostávam teda na Slovensku a dúfam, že mi na gymnáziu dovolia urobiť rozdielové skúšky a nastúpiť v septembri do štvrtého ročníka, aby som bola zas v triede s mojimi kamarátmi a kamarátkami," dodala Jarka.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári