Jagellonská dynastia - časť tretia
Poľské vojsko prišlo o celú korisť
Vláda kráľa Vladislava v uhorsku začínala skutočne rozpačite, pričom najviac zarážajúce je, že najväčšie trampoty a vierolomnosti mu spôsoboval jeho mladší brat Ján Albrecht, podporovaný naviac Vladislavovým otcom poľským kráľom Kazimírom IV. a hlavne matkou kráľovnou Alžbetou Habsburskou! S rímskym kráľom Maximiliánom Habsburským sa nakoniec Vladislav hladko dohodol v Bratislave 7. novembra 1471. Vladislav sa vzdal výbojov Mateja Korvína v Rakúsku a Maximilán na oplátku uhorského kráľovského titulu. No a ešte si tu naviac dohodli, ako si navzájom posobášia svoje budúce deti.
PODOZRIVÝ MIER
Po asi polročnom, celú zimu trvajúcom obliehaní Košíc, uzavreli konečne obaja znesvárení kráľovskí bratia 20. februára 1491 medzi sebou mier Tutkó udáva, že vo vojenskom tábore južne od mesta. Vladislav, aj keď mal teraz dosť vojska, sa nesnažil demonštrovať pred bratom silu a bol opäť ochotný urobiť mu viac než nápadné ústupky. Akoby zabudol, že pred rokom sa mu to nevyplatilo. A tak to skončilo tým, že Ján Albrecht dostal do zálohu Prešov a Sabinov a odstúpila sa mu ešte aj časť Sliezska. Mal tiež dostávať aj ročné "výpalné" 3000 zlatých. Poľské vojská dokonca ani nemuseli celkom opustiť východné Slovensko. Zato ho opustil kráľ Vladislav, pretože naň tlačil na západe kráľ Maximilián a na východe Turci.
Tutkó pridáva ku kráľovmu chovaniu nasledovné detaily: Po uzavrení mieru, tentoraz už skutočnom a potvrdenom, vstúpil kráľ do mesta /Košíc/, pochválil jeho predstavených i mešťanov za vernosť, ktorú voči jeho osobe prejavili a zároveň Košiciam daroval majetky odbojníka Mikuláša z Ploského /po maďarsky znie jeho meno Lapišpataki/ spolu s hradom Šebeš. Okrem toho mu formou kráľovskej donácie potvrdil všetky tie majetky, ktoré si bolo mesto tu i tam nadobudlo za peniaze. Napokon sa peknou rečou odporúčal aj naďalej do jeho vernosti a z Košíc pokračoval v ceste do Budína. Panstvo Šebeš predstavovali dediny Podhradník, Nižná a Vyšná Šebastová. Košičania sa však nikdy nestali skutočnými vlastníkmi tohto majetku.
Zato Ploské a ďalších dvadsať dedín ktoré kráľ Mikulášovi skonfiškoval nepochybne za kolaboráciu s Jánom Albrechtom si podržali dlhé desaťročia. V tomto roku mesto získalo na vlastnú žiadosť i dediny Bukovec a Hýľov, ktorých vtedajším vlastníkom bol sám kráľ Vladislav. Nuž povedzme si, že si tieto majetky zaslúžili a potrebovali ich. Dlhé obliehanie priviedlo hospodárstvo mesta do ťažkého úpadku. Obchodné vzťahy boli povážlivo prerušené, predmestia kompletne zničené, špitál rozrumený, vinice a záhrady zničené, ovocné stromy vyťaté. Košice sa z tejto situácie spamätávali roky.
JÁN ALBRECHT ZNOVA PLIENI
Mesto si ešte ani poriadne nevydýchlo po vysiľujúcom obliehaní, keď nestály Ján Albrecht opäť začal vojnu proti svojmu bratovi. Stalo sa tak na jeseň roku 1491. Poľský kráľovič poplienil Šarišskú a Zemplínsku stolicu a obsadil hrad Stropkov. Kráľ Vladislav bol v tom čase viazaný dôležitými mierovými rokovaniami s Maximiliánom v Bratislave, a tak nemohol prísť osobne Hornému Uhorsku na pomoc. Vypravil tam však palatína Štefana Zápoľského a veliteľa Mikuláša Haugwitza. Tutkó, ktorý udalosť omylom vročil o rok neskôr, ju opisuje takto:
Poľský princ Ján Albrecht porušil mier uzavretý v Košiciach a znovu vtrhol do Horného Uhorska. Narobil mnoho škôd, z Tokaja dal odviezť do Poľska 2000 sudov vína a znovu obľahol Košice svojim túlavým vojskom. Kráľ proti nemu vyslal palatína Štefana Zápoľského, ktorý sa s ním neďaleko Košíc, pri rieke Toryse zrazil, a jeho vojsko zničil. Keďže tu tentokrát nebol kráľ osobne prítomný, nemal kto krotiť Zápoľského, ani Haugwitza, a tí uštedrili zradnému Albrechtovi poriadny "náter".
Tutkó potom pokračuje: Albrecht so zvyškom svojich dvadsiatich bojovníkov sa dokázal zachrániť jedine útekom do Prešova. Palatín mu zhabal všetky vojnové zásoby a všetky kanóny. Keď sa Zápoľský dozvedel, že Albrecht ušiel do Prešova iba samodvadsiaty, uháňal za ním, obsadil mesto a tam nanútil Albrechtovi mier podľa svojej vôle. Prešov obsadil Zápoľský na vianoce 24 decembra 1491. Rozprášených Poliakov nivočil Haugwitz ešte behom januára 1492. Kazimír sa tentokrát definitívne zriekol nárokov na uhorský trón. Nemusíme síce pochybovať, že dohodu s bratom by pri najbližšej vhodnej príležitosti opäť porušil, no zasiahla vyššia moc. V júli mu zomrel otec, kráľ Kazimír IV. /1447 1492/ a Ján Albrecht sa stal poľským kráľom /1492 1501/.
INÍ KRONIKÁRI INÉ DEJINY
Tak, ako v prípade prvého poľského obliehania, pozrieme sa aj pri tomto druhom na to, ako ho popísali iní košickí kronikári. Napodiv sú ich verzie košatejšie a detailnejšie spracované. Začneme doktorom Plathom:
Vyprovokovaný bratovým neprístojným nepriateľstvom sa Vladislav vzdal nádeje na dohodu, a tak nariadil palatínovi Zápoľskému, aby sa primerane svojim silám postaral, aby Košice a Horné Uhorsko ďalej už netrpeli žiadnou vojnou. Hoci mal Zápoľský pod svojimi zástavami 7000 výborne vycvičených Uhrov, pripojil k nim ešte Čechov /bývalý korvínov Čierny pluk vedený Haugwitzom/, a keď sa pridružili ešte aj Košičania, zmocnil sa tábora na severnom vŕšku od východu a na Albrechtovcov spustil spŕšku gúľ. Albrecht si len horko ťažko prekliesnil cestu so svojimi 22 000 vojakmi pomedzi uhorskú jazdu, a uchýlil sa do Prešova. Takže Poliaci táborili kdesi severovýchodne od mesta a tentokrát sa strieľalo z kanónov na nich. Počet poľskej armády je udaný dosť vysoko a naviac je tu aj zmienka o aktívnej účasti Košičanov.
Tábor s vojenským materiálom a peniazmi padol do rúk Uhrom a veľké množstvo zlatých a strieborných peňazí z koristi umožnilo vojenskému veliteľovi vyplatiť pozdĺžnosti na žolde a okrem toho aj odmeniť vojakov bez nutnosti dávať do zálohu vlastné imanie. Zápoľský, tesne v Albrechtových pätách, nasledoval ho ešte tej noci do Prešova a tam obkľúčil. Kráľa sa opýtali, čo teraz robiť s Albrechtom, a ten odpovedal, že sa mu má povoliť slobodný návrat do Poľska, s podmienkou, že bude zachovávať mier, odovzdá mestá Prešov, Sabinov a iné hrady, a že prisľúbi, že už viac nevpadne do Uhorska.
TRSŤANSKÉHO POHĽAD
Nakoniec sa ešte pozrieme, ako to podal v roku 1732 slovenský jezuita Ján Baptista Trsťanský v knižôčke Košice staré a nové: Vyprovokovaný nedôstojným bratovým nepriateľstvom, najmä však okolnosťou, že u Albrechta nebola nádej na podpis dohody za rovnakých podmienok , vydal Vladislav kráľovskému námestníkovi Zápoľskému rozkazy, nech sa so svojou silnou armádou postará, aby horné čiastky uhorského kráľovstva už viac neutrpeli žiadnu škodu.
Nasleduje ocenenie palatínovej obozretnosti: Zápoľský nechcel naslepo hádzať martovými kockami, a tak hoci mal už výborne vyzbrojené uhorské vojsko v pohotovosti, pribral k nemu 7 tisíc Čechov pod vedením Mikuláša Haugwitza /autor ho skomolil na Haubitza/, ako aj pomocné oddiely kráľovnej Beatrix. V nasledujúci deň, posilnený onou pomocou vyviedol vojská z táborov rozložených v susedstve Košíc na východných pahorkoch /žeby kdesi na Furči?/ a rýchlym útokom zahnal Albrechta k rieke Toryse, a ten, potom, čo Poliaci trikrát obnovili boj, sa dal na útek.
A opäť je chválený palatín Zápoľský: Za šťastný výsledok vojny treba ďakovať najmúdrejšej predvídavosti vicekráľa. Keby si totiž nezvolil pre začatie bitky moment, keď Albrecht práve poslal do Poľska značnú časť svojho vojska zaťaženú hojnou korisťou /ahaho! sám sa oslabil/, bolo by pre budúcnosť pochybné, či by v poli zvíťazil, alebo nie. Albrecht, zkrúšený nešťastným bojom, dodržiaval potom posvätné zákony priateľstva. Do týchto nedorozumení medzi bratmi zažiarila jedinečná vernosť Košičanov ku kráľovi. Pre Vladislavovu záchranu a česť obetovali svoje šťastie ba aj životy zakaždým, keď si to vec žiadala. Takže aj našim predkom sa nakoniec ušlo nejakej tej pochvaly. Z tejto poslednej verzie je však jasné, že ukoristené tokajské víno stihli vyviezť do Poľska.
ZAČIATOK JEDNEJ KARIÉRY
V oných ťažkých prvých rokoch nástupu kráľa Vladislava Jagellonca na uhorský trón sa začala odvíjať strmá kariéra istého nášho rodáka. Práve koncom leta roku 1490 nastúpil do kráľovskej kancelárie tridsaťtriročný "kariérny úradník" ak sa to v tej dobe dá takto označiť Juraj Satmári. Narodil sa v Košiciach v roku 1457 ako synček bohatého kupca Štefana Satmáriho. V detstve osirel, no ujal sa ho strýko, majiteľ baní František Satmári. Nižšie školy vraj vychodil v Košiciach, univerzitu v Krakove. Niekedy na sklonku vlády Mateja Korvína sa musel čímsi vyznamenať, pretože kráľ mu dopĺňal erb. Sám tento fakt znamená, že pôvodne nešľachtická Satmáriovská rodina už predtým erb mala.
Ukázalo sa, že Satmári je nesmerne šikovný človek, ktorý to dopracoval za niekoľko rokov na kráľovského tajomníka a nakoniec až na kancelára kráľovstva to je čosi ako dnes premiér vlády. Okrem toho mal samozrejme cirkevné hodnosti. Bol prepoštom v Stoličnom Belehrade, Sedmohradsku a Budíne. Stal sa vesprémskym biskupom /1498/, veľkovaradínskym biskupom /1501/, pätikostolským biskupom /1506, až v tomto roku absolvoval kňazské svätenie!/ a nakoniec po Bakócovej smrti ostrihomským arcibiskupom a primasom Uhorska /1522/. Zomrel 7. apríla 1524 v Budíne a pochovaný je v Ostrihome.
Vráťme sa však do Košíc. V roku 1783 sa v podzemí kaplnky svätého Michala našli dve dosky z červeného mramoru s reliéfnym erbom Juraja Satmáriho. Jednu z nich zasadili do priestoru schodišťa vtedy čerstvo dostavanej radničnej budovy /dnes Hlavná 59/. Je datovaná do roku 1492 a jej latinský text znie: LILIA. BINA. ROSIS. TOTIDEM. CONIVNCTA. GEREBAM. REX. DEDIT. AVRATVM. CORVINVS. ET. IPSE. LEONEM. MCCCCLXXXXII Dve ľalie som s práve toľkmi ružami nosieval, kráľ Korvín pridal k nim zlatého leva. 1492.
Toho leva nedostal mladý Satmári od kráľa len tak! Rovnako je nápadný rok vyrobenia erbovej dosky práve koniec vojen s Jánom Albrechtom! Prečo? Je to mimochodom aj rok objavenia Ameriky Kryštofom Kolumbom. No a nakoniec, je to najstaršia známa renesančná výtvarná pamiatka v Košiciach /korvínovské hradby sú renesančnou stavebnou pamiatkou/. Stálo by to za podrobnejšie historické skúmanie.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Neslávne kraľovanie kráľa "Dobře"
Autor: Všetky učia rovnakej pravde
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
