V Mexiku sa báli pár dní chodiť po olympijskej dedine

"Olympiáda je snom každého športovca. Stretnúť sa a súťažiť medzi sebou je niečo nádherné. Tie pocity a zážitky je ťažké vyjadriť slovami, treba ich prežiť. Kariéra je však taká krátka, že niekomu sa nepodarí dostať na olympijské hry ani raz, ja som mal to šťastie, že som ich atmosféru zažil štyrikrát. Asi mi to pánbožko doprial. Preto sa šport oplatí robiť."

Možno má úvodná veta jedného z najlepších slovenských atlétov histórie Košičana Jozefa Plachého nádych často omieľanej frázy, ale jeho rozprávanie o štyroch olympijských hrách ma presvedčilo, že ju povedal od srdca, akoby sa na tvrdú reholu bežca na stredné trate dal práve kvôli tomu, aby sa mu jeho sen splnil.

"Je to rarita, aj keď len náhoda, ale všetky moje olympiády sa začínajú na ´M´ - Mexiko, Mníchov, Montreal, Moskva..." Do Mexika v roku 1968 išiel ako najmladší člen mužskej časti česko-slovenskej výpravy, mal devätnásť rokov. "Benjamínkom nášho olympijského tímu však bola sedemnásťročná skokanka do vody Milena Duchková."

Bolo krátko po príchode sovietskych okupantov, ľudia sa denne dívali do hlavní "bratských" tankov, doba bola veľmi neistá. Aj pre športovcov. "Keď tu prišli Rusi, boli sme s atlétmi na sústredení v Rumunsku. Po návrate sme o päť dní mali cestovať na olympiádu, ale do poslednej chvíle nebolo isté, či niekde pôjdeme. V Mexiku nás však veľmi očakávali a sympatie tamojších obyvateľov nemali po našom prílete konca-kraja, ľutovali nás a doslova sme boli zasypaní rôznymi darčekmi."

Prvý raz sa olympiáda vyšplhala tak vysoko, športoviská sa nachádzali v nadmorskej výške 2400 metrov, mnohí atléti, najmä bežci na stredné a dlhé trate po dobehnutí do cieľa lapali po vzduchu, kyslíkové prístroje boli na "Stadio Olimpico" vždy v pohotovosti. "Práve preto sme pred olympiádou absolvovali trojtýždňové sústredenie v Transylvánskych Alpách, pri Brašove, v podobnej výške, ako sme mali pretekať v Mexiku. Urobili sme dobre. Šprintérom riedky vzduch vyhovuje, sú rýchlejší, ale nás, Európanov, nedostatok kyslíka zabíjal. Skolaboval aj chýrny Austrálčan Ron Clarke a museli ho po pretekoch odniesť na nosidlách. Aj ja som po semifinále a finále musel brať kyslík. Počas súťaží som zhodil asi sedem kíl, po poslednom behu som toho vyciveného človeka v zrkadle nespoznával."

Na také detaily si nespomínam, ale skvelé súboje Jozefa Plachého na osemstovke v Mexiku, od rozbehov až po finále, sa mi vryli do pamäte nezmazateľne. Pretože je to prvá olympiáda na ktorú sa z televízie pamätám a Plachého behy boli jediné, čo mi v noci, ako školopovinnému dieťaťu, otec dovolil pozerať. Aj ma poctivo budil, pár minút pred štartom.

Z rozbehu postúpil bežec v bielom tričku a s levíčaťom na prsiach ako druhý, v semifinále vytvoril juniorský svetový rekord a 15. októbra 1968 zaujal štartovú pozíciu vedľa najlepších "polkárov" mexickej olympiády. "Keňan Kiprugut, Austrálčan Doubell, Američan Farrell, západný Nemec Adams...," odrecituje mená svojich súperov aj po tridsiatichšiestich rokoch bez pomýlenia. "Vyhral Doubell, keď vyrovnal svetový rekord Snella (1:44,3), Kiprugut bol druhý, Farrell tretí, Adams štvrtý a ja piaty. Za mnou dobehol Fromm z NDR. Oveľa rýchlejšie sa nebehá osemstovka ani dnes..."

V Mexiku sa Jozef Plachý postavil na tartanovú dráhu prvý raz v živote. Štyri roky predtým, v Tokiu, sa o atletické medaily bojovalo ešte na škvare. "Bol som mladý a ani som neuvažoval nad tým, že sme bežali na úplne novom, neznámom povrchu. Vnímal som len jedno - tu je štart a tam cieľ! A bolo mi celkom jedno ktorého zo súperov porazím. Až neskôr som pri behu začal aj špekulovať, taktiku sme dlhé roky kuli s trénerom Liškom. Jediné, čo sme v Mexiku museli prispôsobiť štartu na tartanovej dráhe bola dĺžka klincov na tretrách. Na škvare sa používali až osemnásť milimetrové, na tartan sme ich skrátili na tri až päť milimetrov."

Ten dres i tretry v ktorých pod Popocatépetlom vybojoval skvelé piate miesto v olympijskej osemstovke je už v niektorom z našich atletických múzeí. "Nechal som si už iba jedni, aj dres s písmenom E na hrudi, v ktorých som vyhral osemstovku v stretnutí Európa - Amerika v Stuttgarte. Väčšinu vecí som porozdával, ale najradšej by som bol, keby nejaký dres chceli odo mňa aj Košičania, keby tu nejaké atletické múzeum bolo, veď som odtiaľto rodák."

Mexická olympiáda bola pre mladého atléta nevšedným zážitkom. "Už kvôli exotike krajiny, tie gitary, Aztékovia, indiáni, všetko vo mne zanechalo silný dojem. Aj ostatné športové súťaže. Bol som na štadióne, keď Bob Beamon skočil tých neuveriteľných osemstodeväťdesiat. Aj keď som sedel v zákrute a diaľkársky sektor bol trochu ďaleko, videl som Fosburyho flop i súťaž našej Mileny Rezkovej. Na žiadnej olympiáde som si nenechal ujsť príležitosť vidieť aj iné športy. V Moskve som chodil na zápasy našich pozemných hokejistiek, boli to pekné baby a dobre hrali. Aj gymnastky som sem-tam išiel obkukať, vtedy to boli ešte ženy, taká Řimnáčová či Čáslavská... Len škoda, že som bol už doma, keď si Věra brala Josefa Odložila v mexickej katedrále..."

Vynikajúci strednotratiari v tej dobe rástli ako huby po daždi. Aj príhod s nimi zažil Jozef Plachý neúrekom. V Mexiku trénoval s českým borcom Tomášom Jungwirthom. "Tartanová dráha bola aj v olympijskej dedine. Raz sme videli, ako si na ňu prišli zabehať naši boxeri, Kučera, Stantien, Němeček... Povedali sme si, prečo ich trošku nenaštvať? Tak sme si vymysleli, že na tabuľke, ktorá bola pri dráhe, je napísané: Iba pre atlétov! Že tam boxeri nemajú čo hľadať. Němeček nám to zožral. Išiel sa niekde opýtať, prečo by si tam nemohli zabehať aj boxeri. Keď zistil pravdu, tak sa rozčúlil, že sa išiel sťažovať vedeniu výpravy, aby si s tými chrtmi urobilo poriadok, inak nám vraj nohy poláme. Veru, niekoľko dní sme sa báli aj po olympijskej dedine chodiť. Ale onedlho sme boli s boxermi najväčší kamaráti, vždy nás ochránili keď bolo treba, nebáli sme sa na sústredení niekde si vyraziť..."

Atléti to väčšinou ťahali spolu, pod piatimi farebnými kruhmi vzniklo nejedno priateľské puto. "Najsilnejšie ma viazalo s diskárom Ludvíkom Daněkom. Škoda, že ho už pretrhla jeho smrť. Väčšinou sme bývali spolu. Aj v Mníchove, kde sa Ludvo stal olympijským víťazom. Ja som tú olympiádu zbabral a tri dni som chodil po izbe ticho, bez slova, neodvžil som sa ho rušiť v sústredení, lebo on mal súťaž ešte pred sebou. Inak to bol veľmi srdečný, úprimný chlapík z Valašska, rozumeli sme si citovo, mentálne, hoci bol o jedenásť rokov starší. Kufor som mu však preto nenosil, nebol to typ človeka, ktorý by sa nad iného vyvyšoval. Z bežcov som sa najviac priatelil s Belgičanom Ivom Van Dammom či poľským stípliarom Malinowskim, no obaja sa zabili už dávnejšie pri autonehode."

Plachý Daněkovi zlatú medialu doprial, lebo bolo treba trochu vylepšiť "morálny profil" atlétov. "Súdruhovia vo vedení mali totiž vopred spočítané, koľko medailí majú atléti domov z Mníchova priniesť. Ja som bol medzi tými, čo úlohu nesplnili (Plachý ´vyletel´ v semifinále - pozn. red.), tak ma vopred poslali domov - vlakom. Išli sme asi šiesti-siedmi podobní, vedúci sa s nami neunúval ani jeden..."

Z Montrealu, o štyri roky neskôr, by to bolo kúštik komplikovanejšie. A Plachý vypadol ešte skôr, už v rozbehu. "Niekde som prechladol a hneď po prílete sa mi zapálil sedací nerv. S tým sa nedá ani sedieť, nieto ešte trénovať. Domov ma však poslať nemohli, tak som si vytrpel tretiu olympiádu až do konca. Tam ma doslova znechutil Alberto Juantorena. Keď natiahol nohy, vyhral štvorstovku i osemstovku takým rozdielom, že to muselo znechutiť každého zo súperov."

Do Moskvy cestoval košický blondiak už ako míliar, tridsaťjedenročný. "Po Montreale som zvýšil tréningové dávky i kilometráž a dostal som sa do svetovej špičky aj na 1500 metrov, v roku 1977 som vyhral slávnu štokholmskú míľu a opäť som si vybojoval dres Európy." Napriek bojkotu olympijských hier zo strany Američanov i ďalších západných krajín, stredné trate na kvalite neutrpeli. "Angličania Coe a Ovett štartovali pod olympijskou vlajkou, prišli výborní Taliani, Afričania vtedy nemali výnimočných míliarov, takže zo svetovej špičky chýbal vari len Američan Scott." V Lužnikách si Jozef Plachý vybojoval vo finále šieste, bodované miesto. "Škoda, že sa nebežalo o tri týždne neskôr, pretože som mal potiaže s achillovkou. Ale aj tak som sa dostal do formy," zavrel poslednú zo štyroch olympijských kapitol najslávnejší košický atlét.

Ani z blížiacej sa, aténskej, vraj nevynechá pred obrazovkou ani jeden deň. A na jeho sklonku sa ponorí do olympijského sna. Sna pre ktorý sa oplatí byť športovcom.

Vizitka

Jozef PLACHÝ

Narodil sa 28.2.1949 v Košiciach

Účastník OH v Mexiku (5. na 800 m), Mníchove, Montreale a Moskve (6. na 1500 m)

Strieborný na ME 1969 v Aténach, halový majster Európy z Grenoblu 1972, 3. na HME v Rotterdame 1973 i Göteborgu 1974 (všetko na 800 m), 2. v štafete na 2x2 kolá v Rotterdame

Držiteľ čs. rekordu na 800 m - 1:45,50 (Düsseldorf 1977)

Trikrát štartoval v drese výberu Európy, 36x v drese Československa

Držiteľ 10-tich titulov MR na 800 m za sebou (celkovo získal 15 titulov)

Dvojnásobný majster USA v hale, víťaz svetovej Univerziády

Bohuš MATIA

Autor: Valihora sa nevráti

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári