Život je preň krásny, i keď ho takmer nevidí
Určite ste si ho už na Hlavnej ulici všimli. Každé predpoludnie sa pohybuje približne medzi Carpanom a vedeckou knižnicou a predáva dennú tlač. Neoddeliteľnou partnerkou tohto 45-ročného muža je biela slepecká palica. PhDr. Florián Cubjak.
"Nevidiaci som od narodenia. Otec už síce zomrel, ale mama doteraz žije na dedine, kde som prišiel na svet. Dedinka sa volá Kurima a je v Bardejovskom okrese. Neviem, čiou vinou, vraj trochu aj kvôli pôrodnej babici, no narodil som sa kliešťovým pôrodom. Pri ňom sa mi porušilo zrakové centrum v mozgu, takže nevidím. Rozlišujem len obrysy, základné farby a či je svetlo alebo tma," rozhovoril sa F. Cubjak, keď sme si sadli v letnej záhrade Carpana na kus reči. Už ako malý chlapec pociťoval nespravodlivosť a stále sa pýtal, prečo súrodenci môžu behať, hrať futbal, vidieť svet okolo seba a on nie. Odpovede rodičov boli rovnaké - ´je to preto, že zle vidíš a nič sa s tým nedá urobiť.´
Odmalička, vlastne od škôlkárskeho veku, chodil kvôli zrakovému hendikepu do špeciálnych zariadení. Najprv v Levoči do materskej, potom aj do základnej školy. Nepáčilo sa mu to, školu vnímal ako týranie. Určite viac sa prikláňa k integrovaniu nevidiacich a slabozrakých detí do riadnej školy. Vtedy ale boli snahy podobných mladých od okolitého sveta izolovať. Možno aj preto, že sa cítil sám, vážne uvažoval o poslaní misionára. Často prostredníctvom tranzistorového rádia počúval vysielanie z Vatikánu a dokonca pátrovi Bohuslavovi aj napísal. V škole ho občas spolužiaci kvôli počúvanie vtedy "zakázanej" stanice bonzli a učitelia mu tranzistorák zobrali. Ani to ho ale neodradilo ani nezlomilo. Z misionárskej cesty zišiel však sám, keď prišli prvé lásky. "Vtedy som už študoval v Prahe, na gymnáziu pre mládež s chybami zraku. Hoci som krásu dievčat nevidel, vnímal som ju. Vtedy som zistil, že city sú viac a že misionárom v náboženskom duchu nebudem. "
Po absolvovaní gymnázia prešiel F. Cubjak do Prešova, kde skončil výchovu a vzdelávanie dospelých a napriek svojmu obrovskému hendikepu získal vysokoškolský diplom a titul PhDr. Neuveriteľné, ale skutočné. Braillovým písmom sa pritom na vysokej škole neučil, pretože toľko skrípt a učebníc nie je v ňom napísaných. Veľmi mu pomáhali spolužiaci, ktorí mu buď látky predčítali alebo nahrali na magnetofónové kazety.
"Po škole som začal pracovať ako osvetár v rodnej Kurimej," načrel F. Cubjak do ďalšej kapitoly svojho života. "Boli sme jednou z prvých obcí, ktorá pozývala účinkovať rôznych spevákov a skupiny. Stále som bol ale nespokojný, pretože tým, že som žil počas stredoškolského štúdia v Prahe a cez vysokoškolské roky v Prešove, ťahalo ma to do mesta. Po štyri a pol roku pôsobenia doma som sa presťahoval do Košíc."
Nastúpil do knižnice a mal na starosti zvukové knihy pre nevidiacich. Akosi sa mu ale nedarilo, záujem o tento druh čítania klesal, a tak mu v knižnici najprv uväzok skrátili, a potom ostal celkom bez práce. "V tom čase manželka predávala noviny, no chcela to nechať, pretože jej to akosi nešlo. Vtedy som sa rozhodol, ak ona prestane, ja začnem. Veď aj Matej Hrebenda bol nevidiaci a predsa putoval a ponúkal ľuďom informácie a vzdelanie."
Kolportérom je deviaty rok a na pôvodné otázky, napríklad ako rozozná peniaze, sa už dávno zabudlo. "Nie je to ťažké," tvrdí F. Cubjak. "Mince rozlíšim hmatom a pritom sa riadim aj ich hmotnosťou, lebo každá je iná. Na papierové bankovky, ak si nie som istý, používam špeciálnu šablonu. Ľudí, čo ma chcú pri platení oklamať, je ale málo. Možno ich odradí pohľad na bielu paličku..." Pre istotu si ale dáva pozor. Najprv zoberie peniaze, až potom dá zákazníkovi noviny. Vo všeobecnosti sa k nemu okolie správa tolerantne, poniektorí mu aj 50-halierový tringel nechajú. Niekedy predá denne tridsať novín, niekedy sa podarí aj štyridsať či viac.
Cubjakovci deti nemajú, a tak svoju lásku venujú sebe a 8-ročnému strednému pudlovi, ktorý je vraj zlatý a prítulný. Najmä ráno, keď ich príde zobudiť olíznutím. "Niekedy sa správa milšie ako moja polovička," rozosmial sa F. Cubjak, ktorý sa už dávno zmieril so svojím osudom. Ani na pôrodnú babicu sa už nezlostí. Občas ho síce aj teraz pochytí pocit nespravodlivosti, že prečo práve on musí byť takto potrestaný, ale našťastie, ako rýchlo to príde, tak rýchlo odíde. Tomu pomôže aj tak, že si sadne na jedno pivko alebo na niečo ostrejšie. Alkoholik ale nie je, no človek potrebuje ventil, aby nevybuchol tam, kde by to bolo najmenej vhodné a kde by mohol ublížiť nevinným.
Najkrajším a najužitočnejším relaxom vo chvíľach, keď F. Cubjaka chytajú "depky", je podľa neho písanie básní. /Úryvky, ktoré sú v tomto článku, sú tiež jeho dielom/. Dokonca mu už vyšla i prvá básnická zbierka. Volá sa ´Žitý sen´ a je nej byť 34 básní. Niektoré veselšie, no väčšinou zádumčivé. Tie sú grom jeho tvorby.
V poslednom čase sa podľa F. Cubjaka ľudia dosť uzatvárajú do seba. A hendikepovaní? Tí sa už úplne uťahujú do ulít, a tak je málo možností sa s niekým stretnúť, porozprávať. Ľudia majú zrejme dosť svojich starostí, a nechcú si pripúšťať ešte aj problémy iných. Je to čiastočne pochopiteľné, lebo dnešný život vôbec nie je ľahký. F. Cubjak tiež nemá na ružiach ustlané, ale on všetku svoju silu a energiu vkladá do spomínanej básnickej tvorby, a do predaja novín. Má dokonca osobnú asistentku, ktorá mu podstatné články z novín prečíta, aby mal prehľad o dianí. I preto mu nerobí problém sa s kupujúcimi porozprávať, keďže sú aj takí, čo niečomu nerozumejú, hlavne pri kauzách a hľadajú, aj u neho, odpoveď.
"Myslím, že som dosť informovaný," tvrdí. "Väčšinou však čítam, hlavne knihy, v Braillovom písme. Tie si požičiavam v Únii nevidiacich a slabozrakých. Doma mám tiež Jednotný katolícky slovník, pozostávajúci z piatich veľkých zväzkov a keď ideme s manželkou do kostola, hádam, kedy z ktorého sa asi bude spievať, a teda ktorý si so sebou zobrať." Doma má F. Cubjak aj počítač s týmto špeciálnym typom písma. Na ňom vznikli aj prvé básne.
F. Cubjak zažil v živote všeličo. Niektoré historky sú veselé, pri niektorých aj teraz poslucháčovi naskočí husia koža. Raz, to sedel doma a čosi písal, bola mu zima. Rozhodol sa teda, že si prikúri. Bolo to ešte v rodnej obci, takže žiadne plynové alebo ústredné kúrenie, ale klasická pec. Položil do nej drievka, papier a priložil zápalku. Papier sa však nechytil, zobral teda denaturovaný lieh, aby ohňu pomohol. Fľaša mu však vybuchla v ruke a zrazu pocítil dym. Doma pritom nikto nebol. Bol ale natoľko duchaprítomný, že sa premotkal k oknu, otvoril ho a začal z plného hrdla kričať o pomoc. "Mal som šťastie," spomína F. Cubjak na túto príhodu. "Okolo práve prechádzali dvaja muži, čo boli dobrovoľníkmi v hasičskom zbore. O chvíľu bolo po ohni. Myslím, že mi vtedy zachránili život."
Stalo sa mu aj to, že ho na Vodárenskej ulici prepadol počerný mladík. Žiletkou mu prerezal rúčky na taške. "Peniaze v nej neboli, len doklady, a tak som ho požiadal, aby mi tašku vrátil," spomína F. Cubjak. "Aj to urobil, lenže súčasne ma obstáli i jeho kamaráti a začali ma prekutrávať. I keď som mal 70 korún dobre ukrytých, našli ich a zobrali..." Niekedy sa zase deti "len" zabávajú. Zakričia na neho - pozor, strom, pritom tam žiaden strom nie je.
"Ľudia sú všelijakí. A ľudská zloba vie aj zabolieť." F. Cubjak si ju ale nepripúšťa. Tvrdí, že život je aj tak krásny. I keď ho vníma len čiernobielo a hmatom. "V podstate, napriek chorobám, lebo tých je niekoľko, som silná osobnosť, ktorá sa nedá zlomiť. Poviem si, nie, nie som slaboch. Som tu na to, aby som žil a každému dokázal, že na to mám. To je aj moje životné krédo."
Príbeh obyčajného človeka. Určite ste ho už aj vy stretli. Pohybuje sa väčšinou v úseku medzi Carpanom a vedeckou knižnicou, ale zájde i na Dominikánske námestie. Kým predáva noviny, zeleninári mu občas do tašky šuchnú pár čerstvých paradajok či uhorku. Hlavne však, pridajú ľudské slovo. Podľa hlasu vie F. Cubjak rozlíšiť, kto a ako svoje slová myslí úprimne. Väčšina ľudí, ktorých stretá, to myslí úprimne. I preto je podľa neho život krásny...
Alžbeta LINHARDOVÁ
Ráno bez Teba
/úryvok/
Dnes ráno som vystrel ruku,
lebo som Ťa ňou objať chcel.
Myslel som si, že Ťa pri sebe mám.
Ty si však pri mne nebola
a moje zdanie bol iba malý klam.
Ešte v polospánku som Ťa hľadal,
kde si?
No odpovedal mi len alarm
pí-pí-pí-pí.
Vypínam alarm.
Nech ešte chvíľku poležím si takto.
V driemotách myslím na Teba
a je mi pri srdci sladko.
Ústami zo zvyku špúlim
k prvému rannému bozku,
posielam Ti ho na diaľku
- verím vo vzdušnú poštu.
Aj keď si odomňa ďaleko,
cítim, že sme spolu.
V izbe už vonia káva
a Ty ma pozývaš k stolu.
Pohár vody
Čas nám uteká pomedzi prsty
a my,
prahnúc po niečom,
čo nám leží na dosah ruky,
pomaly zmierame.
Tak, kde je vlastne chyba,
skutočne len v tom,
že nám nemá kto podať
pohár vody?
Alkoholické blues
Keď nemám žiadnych priateľov
a keď ma sklamú aj ženy,
sadám si s tupou nádejou
za pohár pivovej peny.
Tú svoju istotu pevne v ruke zvieram,
pretože sa na všetkých a na všetko len hnevám.
Môj priateľ alkohol?
Ten o mne všetko vie.
Keď cítim nutkanie,
spijem sa až na mol.
Vie o mne všetko
a predsa iba mlčí.
Najbezpečnejší sa cítim
v jeho náručí.
Keď spiatočného vývoja
prejdem cesty kus,
v mojej hlave začne hučať
krásne alkoholické blues.
Keď padá hviezda
Keď padá hviezda,
milenci sa držia za ruky
a myslia na to najlepšie.
Je im spolu dobre,
sú v siedmom nebi.
Niekde vo výške,
mimo dosahu ich zmyslov
možno práve v tejto vzácnej chvíli
horí človek.
Vôbec netušia,
že im odovzdáva
všetko potrebné k tomu,
aby život pokračoval.
Vážme si horiace hviezdy...
Otcova nákova
Otec, chce sa mi plakať.
Poď ma privinúť,
Na svoju mužnú hruď
ako kedysi,
keď som bol ešte malý.
Sprav mi krížik na čelo,
keď pôjdem večer spať.
Pomodlime sa spolu
a keď zaspím,
pohlaď mi ešte tvár
svojou drsnou dlaňou.
Viem.
Dnes je zo mňa dospelý muž
a večer pôjdem už sám spať.
Dobre viem i to,
že ráno ma už neprebudí
lahodný spev Tvojej nákovy.
Sme na dvoch brehoch
jednej rieky,
ktorá nás rozdeľuje.
Aj keby som chcel,
nemôžem si už k Tebe
prísť po radu.
Ani Ty už nemôžeš
pokarhať či pochváliť
moje činy.
Som tu
a v tieni môjho vnútra,
tam kdesi hlboko,
kam nikto nedovidí,
kráčaš Ty.
A spev Tvojej nákovy
hrdo pulzuje v srdciach
Tvojich synov.
Autor: Fólie na oknách
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
