Zábava je s Bieloruskami: "Lebo sú také šalene ako my..."
Má štrnásť rokov, zbožňuje Američana Roddicka, neznáša sestry Williamsky, zbiera plyšové zvieratká, z jedál jej najviac chutí pizza a cestoviny, ústa však neotvorí, keď má pred sebou špenát a oči neodtrhne od televízora, keď v ňom beží hocijaká telenovela. Je tohtoročnou tenisovou majsterkou Slovenska v kategórii starších žiačok, vyhrala turnaj v Záhrebe, v Bratislave sa prebojovala do finále a v Paríži do osemfinále. So svojimi rovesníčkami zvíťazila v San Reme na majstrovstvách Európy družstiev a v kontinentálnom rebríčku ITF (Medzinárodnej tenisovej federácie) je druhou najlepšou Slovenkou - patrí jej desiata priečka. Hovoríme možno o vychádzajúcej tenisovej hviezdičke - Košičanke Martine Balogovej.
Sedeli sme s jej otcom Jozefom v areáli tenisového klubu Akademik Košice a kým sme v stručnosti prelúskli jej doterajšiu kariéru, Martina pod vedením trénera Milana Sokola brúsila formu na tímové majstrovstvá sveta v Prostějove (obdoba FED-Cupu dospelých). "Z kurtu ju niekedy ani neviem dostať, žije iba tenisom. Doma vôbec neobsedí, dve a pol hodiny tréningu denne je pre ňu málo. Bývame však v rodinnom dome v Košickej Novej Vsi, kde je dosť priestoru, aby sa vyšantila. Smerom k vodojemu je dobrý výbeh a ona behá rada, kondičku si potom doplňuje doma brušákmi," vraví otec, ktorý vsadil na jednu kartu. "Čaká nás zlomový rok, teraz sa asi rozhodne, či z nej bude profesionálna tenistka. V škole prechádza na gymnaziálnu časť a individuálny študijný plán sa má vraj rušiť, takže to bude ešte ťažšie." A úprimne hovorí, že pre Martinu je tenisová raketa väčšou modlou, ako hociktorá zo školských učebníc. "Nie, nie je to odpor k učeniu, ale nemožno hovoriť ani o nejakej záľube. Učí sa tak, aby prešla, priemerne. Sú tam dvojky, ale nájde sa aj nejaká štvorka." Najmä tej matike nie a nie prísť na chuť. Za odmenu po návrate z turnaja ju čaká zväčša - písomka. To viete, že na cestách a počas zápasov tie zlomky, derivácie či integrály z hlavy trochu vyfučia...
U Balogovcov mal šport vždy otvorené dvere, otec kopal do lopty za VSS, v žiackom i dorasteneckom veku, mať šermovala kordom za Hydinárske závody, syn, najstarší z troch detí bol triatlonistom i solídnym maratóncom. Len stredná dcéra je hudobníčka, brnká na klavíri. "Rozmýšľali sme, aký šport by bol pre Martinu najvhodnejší. Ako chlapec som začínal s gymnastikou, ale pre ženu sa mi zdala fyzicky náročná. Mala šesť rokov, keď ju vzali do tenisovej prípravky VSŽ, ujala sa v celoslovenskej súťaži ´Hľadáme tenisových olympionikov´. Talent u nej vybadali aj trénerky Mündelová a Juríčková. Neskôr si ju vzal do parády Ladislav Novák, ktorý s ňou cibril najmä techniku," zdá sa však dcéra otcovi trošku útlejšia oproti svojim rovesníčkam. "Mnohé z jej súperiek merajú cez stosedemdesiat centimetrov a vážia viac ako šesťdesiat kíl, kým ona má stopäťdesiatosem centimetrov a štyridsaťpäť kíl. Pritom zje viac ako ja so ženou dokopy. Ale je trošku prieberčivá, nedbala by, keby na jedálničku bola iba pizza."
"Aj špagety," dodáva Martina. "A keď som vonku, tak si dám aj ´pene´, to sú také cestoviny s paradajkou."
"Asi by mala jesť viac zemiakov, halušiek a mäsa," nedá sa otec. "Ale dúfam, že sa neskôr trochu vytiahne, aj ja som bol do pätnástich rokov taký ´džumigár´ a potom som vyskočil."
Napriek tomuto hendikepu vie súperky na kurte poriadne vyobracať. "Je totiž rýchla, pohyblivá a dokáže využiť svoju silnú stránku - že je ľaváčka. Vie zahrať tvrdý forhend, súperke do bekhendu, veľmi ťažko sa to vracia. Manželka i ja sme praváci, ba aj ostatné deti, ale v rodine sa vyskytli aj ´ľavičiari´, napríklad môj svokor. Asi to má po ňom," je otec celkom rád takejto výnimke. Martina v tréningu pobije i chlapcov, aj starších ako ona a hrá už za ženské družstvo Akademiku, ktoré sa prebojovalo do slovenskej extraligy.
Už v tejto sezóne nakukuje aj do kategórie dorasteniek do 18 rokov, i keď sa na turnaje musí zatiaľ prehrýzť kvalifikáciou, keďže nemá body v rebríčku ITF. Tá ju čaká napríklad v Bratislave, v Miškolci, či Prešove, ale ešte by sa rada rozlúčiť so žiackou kategóriou nejakým dobrým výsledkom na majstrovstvách Európy jednotlivcov vo Vichy. Výborná sezóna dáva k tomu dobré predpoklady. "Až do turnaja v Paríži ťahala sériu víťazných zápasov, prehrala až v dvadsiatomtreťom súboji po sebe, v osemfinále, s Holanďankou Reinhardovou, ale to je práve taká macatá buchta. Akoby hral Dávid s Goliášom. Ešte v prvom sete Martina viedla 5:2, ale potom ju súperka pretlačila silou."
Veľký ohlas však malo víťazstvo slovenských dievčeniec vo finále európskeho šampionátu družstiev nad favorizovanými Ruskami. Martina vyhrala všetky zápasy v dvojhre i štvorhre, počnúc kvalifikáciou v Minsku až po finále v San Reme. No medzi najväčšie súkromné úspechy radí víťazstvo nad našou jednotkou (európskou trojkou) Klaudiou Boczovou vo finále domáceho šampionátu v Piešťanoch. Svoju kamarátku sfúkla z dvorca po setoch 6:1, 6:2. "Napriek tomu sa na seba nehnevajú, veď hrajú spolu aj debla. Ale v singli si nič nedarujú zadarmo, sú voči sebe nekompromisné," vraví J. Balog.
O dobrej partii svedčí aj triumf zo San Rema, ale dievčatá si vedia nájsť kámošky aj medzi súperkami zo zahraničia, i keď rečová bariéra sem-tam ešte prekáža. "S mojou angličtinou to ešte nie je bohviečo, ale veď máme aj ruky... Najviac som sa však spriatelila s Bieloruskami, lebo sú také ´šalene´ ako my. Je s nimi kopec zábavy," srší z košickej tínedžerky beťárstvo.
Na cestách ju sprevádza plyšový psík. Bez mena. Otcovi sa zdalo, že je to vodný koník. "Ako ti to mohlo napadnúť, veď sa naňho vôbec nepodobá! Dostala som ho od spolužiačky. Plyšáky si nosím aj z vonku, ale stoja veľa, šesť až sedem euro a my musíme trošku šetriť," vie sa Martina uskromniť. Psík ju uspáva aj vtedy, keď ju na turnaje vezie oco. "Kúpili sme si Mercedes Vito, kde je dosť miesta aj pre posteľ, aby sa jej cestovalo čo najpohodlnejšie, môže si vzadu aj pospať."
Vtedy sú všetky náklady na bedrách rodičov, iba tímové turnaje hradí Slovenský tenisový zväz. "Takýto ´výlet´ na nejaký individuálny turnaj nás vyjde na viac ako dvadsať tisíc, ako dobrá dovolenka. Lenže to sme od rána do večera prakticky na kurte, denne hrá dva až tri zápasy." A že to je poriadne drahý špás vychovávať malú tenistku, svedčí aj priemerný rozpočet. "Zhruba dvestotisíc ročne, už od roku 1998. Keby nebolo mojich rodičov, ktorí ukladali peniažky aj pre svoje vnúčatá, neviem či by sme to zvládli. Len taká ´wilsonka´, s ktorou Martina hráva od malička, stojí teraz deväť tisíc. A za dva roky ich spotrebuje tri. Všetky financie idú momentálne do jej tenisu."
Na Bolletieriho akadémiu na Floride je to aj tak málo. A mnohé z tenisových osobností vďačia aj tejto skúsenosti, že sa po rebríčku WTA vyšplhali tak vysoko. "Viete, že som o tom aj uvažoval? Dve dievčatá z Košíc išli k nemu na dva mesiace a vyšlo ich to na tristo tisíc. Keby boli peniaze..." povzdychol si otec nad predstavou, že talent, od malička piplaný, môže doma zakapať. "Preto musím byť na ňu prísny, nekompromisný, tak ako mňa vychoval môj otec. Keď vidím, že zaháľa, tak na ňu pokričím: ´Preber sa! Makaj!" No našťastie, treba len zriedkavo."
Martinina hviezdička už zablikala na prahu tenisovej galaxie, možno ešte nejaký čas potrvá, kým sa rozžiari naplno. "Mojím snom je dostať sa na olympiádu, to je pre mňa najviac, páči sa mi atmosféra olympijských hier, aj keď pre tenistov je dôležitejší grandslamový turnaj. Z nich ma najviac láka Paríž, zahrať si raz na Roland Garros..." vyzradila Martina o čom sa jej i plyšovému psíkovi v náručí občas na cestách sníva.
Bohuš MATIA
Autor: Prvý obrázok bábätka
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
